O svojej bolesti, ale aj šťastnejších okamihoch, ktoré prežíva v dome svojho kamaráta Josefa Rychtára a jeho rodiny, kde teraz býva, sa Iveta rozhodla prostredníctvom <a href="https://www.blesk.cz/">Blesku</a> prehovoriť vo svojom denníku. Aj keď speváčku stále bolí kľúčna kosť, ktorú si narazila pri páde zo schodu, prežíva neskutočnú radosť. Jej syn Artur (14), ktorý s ňou prestal komunikovať, sa jej konečne ozval...

Všetko ma hrozne bolí! Ten pád zo schodov bude bolieť ešte dlho. Nemohla som ani spať, a to už druhý deň. Zmätene sa snažím aspoň chodiť. Keď ležím, je to ešte horšie. Ten pád bola nešťastná náhoda, keď som šla zo schodov a kvôli spiacej rodine som si nerozsvietila. Tie schody sú naozaj špecifické a nie som prvá, kto na nich spadol. A pozor, bola som naozaj triezva, aj keď si každý bude myslieť svoje...

Sedím v altánku a premýšľam. Všetko je zahmlené. Mám strach otvoriť noviny alebo internet. Dnes vyšiel môj list Arturovi a viem, že sa ľuďom nebude páčiť. Je to prvýkrát, keď som si niečo vybavovala cez médiá, ale bola som zúfalá, že sa mi Artur dlho neozýva. Napísala som ten list a chcela som mu dať na vedomie, že som stále tu a snažím sa. Je to hrozný deň, naozaj hrozný. Artur sa mi ešte neozval!

Výsledky zo SONO sú výborné. Sľúbila som lekárom, že na vyšetrenie pôjdem. Splnila som to. Snažím sa splniť všetko, čo som sľúbila. Musím brať lieky na bolesť. Inak by som nemohla ani zaspať. Neviem, prečo sa mi stávajú také veci, ale vždy to zvládnem. Artur sa ozval! Konečne... Otec mu vraj začne platiť mobil, a to mi finančne aspoň trochu pomôže. Som veľmi rada, že si s ním konečne rozumie.

Celých trinásť rokov od rozchodu s Ladislavom som sa s ním snažila o harmonický a priateľský vzťah, z jeho strany to, bohužiaľ, nešlo. Posledné týždne boli viac ako zmätené, pripadalo mi to ako tretia svetová. Teraz sa potrebujem spamätať.

Dnes som mala hroznú noc. Keď som zaspala, snívali sa mi šialené sny. Mala som vystúpiť na pódium. Sála bola plná ľudí a ja som stála v šatni. Nemala som kostým ani CD so základmi hudby, na ktorú spievam, ak so sebou nemám kapelu. Musela som na to pódium vyjsť, ale nebola som toho schopná. Tých pár metrov na javisko bola ako cesta dlhým tunelom. A potom som padala do čiernej tmy.

Mám strach z vystupovania, aj keď javisko je to jediné miesto na zemi, kde som sa vždy cítila v bezpečí. Všetko, čo sa okolo mňa deje, ma vyčerpáva. Chcela by som sa vrátiť. Neviem, či to dokážem. Myslím, že teraz by som mala o čom spievať. Myslím tým inak...

Spevom by som mohla ľuďom veľa povedať... Prežila som a prežívam svoje peklá. Svoje prekliatia. A keby sa mi podarilo dať to do pesničiek, bola by som šťastná. Život nie je len „Heja, heja“! Teraz nemôžem myslieť na spev. Musím si upratať v skrini plnej mojich chýb a omylov. Snáď to dokážem.

Je 9 hodín ráno a ja sedím na terase vedľa svojej izby. Mám stále bolesti, ale tie sú vedľajšie. Myslím na Artura, ktorý dnes ide prvýkrát do deviatej triedy. Veľmi chcem, aby bol šťastný. Nechcem ho mať sebecky pre seba, ale chcem, aby sme boli vedľa seba. Vždy som mu dávala pocit slobody a bola som skôr jeho kamarátkou, ktorá mu namiesto zákazov a príkazov iba dohovárala. On mi to teraz všetko vracia. Urobila som dobre. Musím jeho otcovi povedať jednu dôležitú vec: „Láďo, vďaka za všetko, čo si ma naučil...“

Opäť som vstávala skoro. Zasa som mala sny o prázdnej sále. Stála som tam sama... Hrôza. Uvedomila som si, že som pre Josefa záťažou. Mám z toho pocit viny. Všetci si myslia, že je môj väzniteľ alebo manažér, ale on a jeho rodina sú obyčajní slušní ľudia, ktorí sú so mnou... Som im za to veľmi vďačná. Nemôžem byť sama. Cítim sa tu bezpečne. Potom sa stalo niečo, čo mi zmenilo deň. A nielen ten jeden.

Písali sme si s Arturom cez Skype. Zavolali sme Láďovi a ten Arturovi dovolil prísť. Bolo to fantastické! Obaja sme boli šťastní, keď sme spolu sedeli v záhrade a rozprávali sa. Arťa si tu všetko prehliadol a veľmi sa mu to páčilo. Konečne videl mamu, ktorá je v pohode. Bude môcť kedykoľvek prísť. Je to lepšie než úspech, peniaze alebo radosť, ktorá trvá iba chvíľku. Milujem svojho syna. On to vie a teraz viem aj ja, že ho nestratím.

Ráno som vstávala skoro... Pripravila som prekvapenie a dúfam, že prekvapím! Kačica so zemiakovým knedlíkom a červenou kapustou s trochou medu. Malo to úspech, až mi Josef hovoril, že si môžem otvoriť reštauráciu. A pre kamaráta – malý odkaz – žiadna slanina na kačku! Nie som tak v pohode, ako sa zdá. Stále bojujem, ale snažím sa...

Som unavená! Faktom je, že keď som minule označila niektorých ľudí za tých zlých, tak musím tým druhým povedať, že zbieram silu na ospravedlnenia. Ty však poviem až osobne. Nechcem sa stále ospravedlňovať a hľadať chybu len v sebe. S pocitmi viny mám problém od detstva. Dokonca cítim, že som už oveľa silnejšia a rozhodnejšia.

Zase som mala tie zlé sny. Naozaj mám strach, čo bude ďalej, ale bojujem s tým. Bolesť kľúčnej kosti ustupuje len pomaly, ale makám. Vyliezla som na chvíľu na slniečko nazbierať vitamín D. A aby tie modriny na mojom tele neboli také viditeľné. Dúfam, že ďalší týždeň mi prinesie lepšie dni.

Denník Ivety Bartošovej: Artur sa mi konečne ozval!

Výber pre vás

Denník Ivety Bartošovej: Artur sa mi konečne ozval!

Súvisiace články

Necenzúrovaný Bartošovej denník: Neviem, komu veriť

Denník Ivety Bartošovej: Srdcervúce vyznania Arturovi

Výber pre vás