Klobúk dole pred ním, hovorí dnes jeden z tejto trojice, herecká legenda Juraj Kukura (62), ktorému sa ušla práve rola Ruda.

Negatívne postavy majú výhodu v akomsi tajomstve – dokázať zahrať zloducha tak, že ľudí priťahuje a majú ho dokonca radi. Práve chyby totiž robia človeka človekom. Ja hovorím, že moje chyby sú to najviac, čo mám. Odlišujú ma od ostatných. Naopak, taký Antonio z Webstrovej Vojvodkyne z Amalfi je postava, ktorú som vždy z celej duše nenávidel. Celý čas nič nerobí, len miluje svoju ženu. Kuká na ňu ako teľa na nové vráta a miluje ju. Tí ostatní sa medzi sebou vraždia, menia sa na vlkov, majú nepredstaviteľné herecké možnosti. A on pozerá na svoju ženu a miluje ju. No tak a hrajte to dve hodiny!

Dala sa aj v socializme zažívať sláva?

Určite áno. Keď som bol v zahraničí, písal som Milanovi pohľadnice s adresou: Milan Kňažko, Československo. A čakali sme, či to príde. Prišlo. Až takí neznámi sme teda asi neboli. Manželka a syn to nazývajú „kukurabonus“. Ona hovorí, že sa jej tu ťažko nakupuje, lebo sa predavačky neusmievajú, a hneď pozrie na mňa: „Vy nič nehovorte, keď niekam vojdete, je to niečo úplne iné, vy vlastne neviete, ako je to v skutočnosti.“

Ale potom sa všetko skončilo, keď z vás komunisti nasilu spravili emigranta...

V podstate som tu nehral už posledné tri roky. „Živil“ ma český režisér Peter Veigl svojimi opernými produkciami. Znepáčil som sa, keď som začal hrať u Petra Zadeka v Nemecku a nespolupracoval s orgánmi, ktoré to do mňa očakávali. No prosto som tu šiel na nervy. Moja posledná rola doma boli hodiny. Ostatní mali postavy, ja som robil tik-tak, raz rýchlejšie, raz pomalšie.

Kým slovenskí režiséri vo vás videli vždy takého belmondovsky šarmantného grázla, v nemeckých seriáloch ste skôr úctyhodným podnikateľom.

Áno, áno, tam hrám oblekového človeka. Preto aj mám doma plnú skriňu oblekov najlepších značiek. Tam si totiž po nakrúcaní za štyridsať percent ceny môžete odkúpiť svoje kostýmy.

Stal sa z vás „oblekový človek“ s kalkulačkou v ruke aj vnútri, keďže ste prikývli na riaditeľskú stoličku v divadle?

Keď si prečítam scenár, tak prvý dojem je rozhodujúci. Toto bolo to isté. Jednoducho ma to zaujalo a vôbec som nevedel, či to budem vedieť robiť. Našťastie, dnešná Bratislavská župa, pod ktorú patríme, je na Divadlo Aréna hrdá a vďaka nej sa nám dýcha oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Ja som inak človek veľmi sporivý. Vždy sa snažím nájsť ľudí, ktorí nám pomáhajú. Keď potrebujeme železo na scénu, zavolám do Podbrezovej. Niekedy sa až hanbím, ale jednoducho mi to nedá. Keď sme potrebovali záchodový papier do Rocky Horor Show, tak som zavolal do Ružomberka a prišlo niekoľko obrovských balení „toaleťáka“.

Juraj Kukura: Zloducha treba zahrať tak, aby ho ľudia milovali

Plus TV

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás