Lucie Bílá opäť našla svoje šťastie a lásku, ale... Z tohto muža je stále v šoku! Čím ju tak prekvapil

Váš ostatný album sa volá Hana. Prečo ste zvolili vaše pravé meno?

– Keď človek robí cédečko, podľa mňa doň vkladá to, čo práve prežíva. Ja mám krásne, rozosmiate obdobie a to isté chcem dať ľuďom. Do tej Hany som sa vždy schovávala, bolo to miesto, kam som nikoho nepúšťala. Keď mi teraz niekto povie Hanka, vôbec mi to neprekáža, pretože to je moje meno. Lucie Bílá je skôr prezývka.

Sú rozdielne?

– Lucia je divokejšia, na javisku je provokatívna. Hanka rada varí nedeľný obed a pozerá Columba alebo nejaký český či slovenský film. Ale dopĺňajú sa. Hanka je celkom šikovná, zručná, šije hračky a vyrába ružence i anjelikov a Lucia je známa, tak ich potom rozdá či vydraží na dobré účely. Takže ony sú si, dievčatá, platné.

Ktorou ste radšej?

– Raz ma baví tá, raz tá, je to hra s menami. Na úrade sa ma pýtali, či si nechcem zmeniť meno, ale ja o tú Hanu Zaňákovú nechcem prísť. Nielen preto, že je to meno môjho otca a svojich rodičov si veľmi vážim, ale Lucie Bílá je to dievča z plagátu, nie som to vždy tak úplne ja. Skôr som to dievča, čo sa nelíči, má rozpustené vlasy a rado si oblieka obyčajné šaty. Lucie chodí niekedy poriadne zmaľovaná a na vysokých podpätkoch. Vlastne mi stačí vyzuť si topánky a už som Hanka. Patria ku mne obidve, tak ako ku mne patrí striedanie žánrov. Niekedy rada spievam klasický repertoár v kostole a inokedy kričím v koženej bunde s Arakainom. Rovnako ku mne patrí pokojná poloha Hanky, ktorá chodí doma v natáčkach, ale aj tá Lucia, ktorá sa musí kontrolovať, to je značka.

Stalo sa vám, že by vás u nás či v Česku niekto nespoznal?

– Stalo sa mi to raz a je to taký romantický príbeh. Omylom som vytočila zlé číslo a neznámy muž mi povedal, že mám pekný hlas a pozval ma na kávu. Ospravedlnila som sa a položila, ale asi po 14 dňoch som si povedala, prečo nie. Prišlo mi to milé a už rok som bola sama. Chcela som urobiť niečo bláznivé, tak som mu zavolala. O dve hodiny bol v Prahe a po príchode len povedal: „Vy ste aká pekná.“ Pri kávičke sa zrazu spýtal, čo robím. Povedala som si, že no tak sa budeme hrať na to, že ma nepozná. Ale po chvíli som zistila, že naozaj nevie, kto som a zrazu som cítila niečo, na čo nie som zvyknutá a ani som nevedela, aké je to sladké, a to je anonymita. Lichôtky, ktorými ma zasypával, neboli o tom, že sa bude chváliť pred chlapmi v práci, ako bol na káve s Luciou Bílou, a ja som si to užívala, bol to krásny pocit. Príbeh sa končí tým, že za mnou pribehlo dieťa a ja som vybrala podpiskartu. Zbledol a povedal: Ja mám celý život smolu, vôbec by mi nenapadlo, že z 15 miliónov ľudí vytočíte práve moje číslo. Keby som vedel, že ste Lucie Bílá, ani by som neprišiel! Bol to človek, ktorého hudba veľmi nezaujíma, takže si tie súvislosti nedal dokopy a ja som mu za to doteraz vďačná.

Boli ste ešte v kontakte?

– Nie. To kúzlo sa zrazu stratilo a potom sa už správal inak.

O populárnych ľuďoch sa hovorí, že majú charizmu. Z čoho pramení tá vaša?

– Hlavne si musíme povedať, že to nie je moja zásluha. Mám niečo, čo sa nedá naučiť ani kúpiť. Na javisko chodím s láskou k ľuďom a s úctou k Bohu rozdávam niečo, čo mnou prechádza, ale nie je to tak, že by som sa pyšne bila do hrude, aká som dobrá. Je to niečo, za čo som vďačná Bohu, pretože čo ku mne nepríde prirodzenou cestou, dlho u mňa nezostane. Dajte mi nejaký kvíz a ja vybuchnem. Ale potom príďte na môj koncert a uvidíte tam ľudí smiať sa i plakať. Zabudnete, čo vám človek povie, alebo čo pre vás urobil, ale nikdy nezabudnete, ako ste sa s ním cítili. A o ten dar by som nikdy nechcela prísť, preto zaň ďakujem.

Viera vás sprevádza celý život.

– Pravdupovediac, pred rokmi som tomu ešte toľko nerozumela. Čím som staršia, tým viac cítim prítomnosť Boha. Nie, že sa za vieru schovávam, ale viem, že všetko v mojom živote má svoju logiku a sú plány, ktoré máme rešpektovať. Potom človek žije s pokojom. Ako ja hovorím, keď Boh nechce, aby sme niekam chodili, schová kľúče. Je dôležité veriť v niečo, čo vás presahuje. To si nenechám vyhovoriť, hoci cítim, aké ťažké je u nás hovoriť o viere, pretože dokáže rozdeľovať ľudí. No ja sa nevzdám, rozdávam moje ružence, pretože upozorňujú na vieru. V Česku to nemáme tak pod kožou ako vy. Na Slovensku sa cítim dobre.

Zmenil vám život aj nový partner?

– Zmenil úplne všetko, ale viac by som nerada prezrádzala. Láska je poklad - musí sa strážiť, inak vám ju okolie rozoberie do posledného centu...

Minulý rok patril jubilejnému bilancovali. Ujasnili ste si, po čom ešte túžite?

– Od Českej hudobnej akadémie som dostala cenu pre speváčku štvrťstoročia a hovorila som si, dúfam, že to nie je na rozlúčku. Potom som zistila, že som na známkach, minciach či pamätných medailách a v múzeu je moja vosková figurína. Prepadla ma panika, premýšľala som, čo budem robiť. Ale vždy sa niečo nájde. Zistila som, že kultúrny dom v dedinke Otvovice, kde som sa narodila, je v ohrození a buď ho zbúrajú, alebo z neho urobia sklady a kancelárie. Povedala som si, tak to teda nie! Podnikateľom som to vyfúkla a kúpila späť pre dedinu. Budem tam mať program s názvom Neděle s Lucií. To mi teraz robí asi najväčšiu radosť, ale teším sa aj na turné, na vianočné cédečko a nový vtipný muzikál Sestra v akcii.

Viete si v súkromí pretriediť ľudí?

– Ja to mám naopak – ťažko k sebe niekoho pustím, ale keď už, tak sa ten človek musí riadne snažiť, aby ma stratil. Mám posunutú hranicu tolerancie, ale viem si urobiť poriadok. Akurát teraz mám pocit, že moje okolie prechádza sitom, ale je to dôležité. Ľudí stretávame a opúšťame, i keď ja neviem opúšťať úplne. Dvadsať rokov mám toho istého manažéra. Roky pracujem aj s usporiadateľom slovenského turné Mirečkom Kochanom. A môj klavirista Petr Malásek je tiež dlhoročný kamarát. Ten už hral aj v Neposlušných teniskách, čo už je, ježišmária, 32 rokov.

Zdá sa, že vo vašom živote hrajú muži významnú úlohu.

– Muži sú, samozrejme, inšpirácia a ja sa s nimi viem popasovať, pretože mám veľa mužskej energie. Ale v skutočnosti mám v živote skôr ženy. Moja najmilšia kolegyňa je Hana Zagorová a zhodou okolností je práve ona tá, kvôli ktorej som si zmenila meno, pretože keď som začínala, ona bola na vrchole. V rodnej dedine sme zas založili ženský spolok Srdce Otvovic a v ňom sú moje kamarátky, ktoré mám celý život. Pred dvoma rokmi som kúpila malý autobus, takže sú na všetkých premiérach. Som za ne vďačná, nedám na ne dopustiť. Prežívam s nimi to dobré i zlé, trápenia s rodičmi, i čo sa deje okolo našich detí. Dokopy máme 12 synov, dievčatá nám nejdú.

Váš Filip bude mať 22. Aký máte vzťah?

– Ak sa mi niečo podarilo, tak on. Nebojí sa mi pred kamarátmi povedať, že ma má rád a ja milujem jeho. Nemenila by som na ňom ani kúsoček, dúfam, že sa to nezvrtne, má ešte všetko pred sebou, ale zatiaľ je to človiečik, na ktorého som pyšná. Tiež ide do našej brandže, ale odinakadiaľ, študuje kameru. Keď som sa ho spýtala, či by chcel spievať, povedal, že to je trápne. (smiech)

Vraj sa už osamostatnil...

– No práveže úplne nie. Skôr je to tak, že ho trošku vyháňam. Byt v Písku, kde študuje, má iba prenajatý a často cestuje domov.

Má už partnerku?

– Hovorí, že si ho nejaká láska musí nájsť a „ukecať“. Musí sa zamilovať, je citlivý po mne. Prežíva pekné obdobie, tak asi tam nejaká tá láska bude, ale nechcel by, aby som o tom hovorila. Dobre sa cíti v zahraničí, kde ho nikto nepozná. Povedal, že si ma asi dá vytetovať na rameno, ale tam sa maminkou nechváli. No po koncerte v Bratislave za mnou prišiel, v očiach mal slzy a povedal: „Som taký šťastný, že som tvoj syn. Teba mi musí každý závidieť.“ To sa pekne počúvalo.

Kam vy utekáte od Lucie a jej práce?

– Tiež mi stačí ísť za hranice, tam ma nepoznajú. Inak relaxujem v Českom raji, milujem to tam.

Máte tam chalupu. Ako často tam ste?

– Toho času nie je toľko, ale viem si ho užiť. Už len pohľad do údolia mi robí dobre. Mám tam štyri ovečky, šikovného barana a dve teliatka. Snažím sa nájsť si voľno, pretože človek by nemal žiť na dlh, myslím na svoj energetický. Mám ešte množstvo plánov, čo by som chcela urobiť a dokázať, a hlavne, byť tu pre ľudí.

✔ Vraj máte rada svoje vrásky.

– Tvár je obraz, do ktorého maľujete svoj život. Všetko, čo tam je, to som ja. Zrkadlia sa tam moje trápenia i radosti.

✔ Podstúpili by ste skrášľujúci zákrok?

– Nechcela by som, aby nejaký človek vstupoval do môjho obrazu a niečo tam domaľoval. Nehovorím, že nie sú veci, ktoré by sa mohli zmeniť, ale radšej nechám život, nech kreslí, čo potrebuje.

✔ V čom spočíva krása ženy?

– Je to o tom, cítiť sa dobre vo svojom vnútri. Ja prežívam jedno z najkrajších období a každý to vidí. Ženám by som odkázala: Majte vedľa seba partnera, ktorý je na vás láskavý a skrásniete. Ak vám nehovorí, že ste krásna, vymeňte ho! Chlapi sa nemenia, ale vymieňajú.