Na prvý pohľad obyčajná žena. Tak to však rozhodne nie je. Renáta Názlerová (54) je vám určite známa z obrazoviek, no sympatická Bratislavčanka toho zvláda omnoho viac. Neraz ste sa určite sama sebe posťažovali, že niečo nestíhate, že sa vám nedarí, že ste neuspeli pre svoj výzor. Keby si to hovorila aj Renáta, dnes by nebola tam, kde je. Nemohla by pomáhať iným, písať knihy a byť vzorom pre mnohé ženy.
V jednej osobe sa ukrýva moderátorka, herečka, spisovateľka, žurnalistka, scenáristka, mediátorka, lektorka a ešte aj riaditeľka domova sociálnych služieb. „Kto chce, nájde si spôsob, kto nechce, nájde si dôvod. Keď chcem písať, nájdem si čas, ak chcem pomôcť iným ako mediátorka, takisto. Žurnalistiku som vyštudovala a od nej sa odvíja nielen písanie kníh, ale aj scenárov. Je pravda, že aj vyučujem, ako lektorka sa dospelým snažím priblížiť témy, ktoré majú v sebe potenciál priniesť im nielen nové poznatky, ale im aj z ľudského hľadiska niečo sprostredkovať. Najviac času však venujem práci riaditeľky,“ prezradila v rozhovore pre náš Nový Čas pre ženy, ako to všetko stíha.
Výsmech z postavy
Ako vníma svoju plnoštíhlosť? „Pre ktorúkoľvek ženu musí byť nepríjemné, ak ju niekto uráža či diskriminuje pre zovňajšok,“ tvrdí Renáta. Mnohé z nás boli kedysi mladé a atraktívne, no prišiel zlom a s ním kilá navyše. To však nie je jej prípad. „Narodila som sa ako podvyživené dieťa. Mojej maminke povedali, že má tri mesiace na to, aby ma ‚vykŕmila‘. A to sa aj stalo. Čo mi pamäť siaha, vždy som bola pri tele. Takže – a tu je tá pointa – s posmeškami som vyrastala. Za 53 rokov života som trénovaná. Vlastne ani neviem, čo je to byť štíhla. Preto ma urážky tohto typu nedokážu zasiahnuť, som proti tomu už rezistentná. O to viac, že akékoľvek komentáre od tých vulgárnych až po tie akože múdre, ako si zastieram pravdu o vlastnej nedisciplinovanosti a hazarde so zdravím, vnímam len ako úbohú potrebu iných dodať si pocit dôležitosti.“
Už v škole bola pri sebe a deti dokážu byť v tomto smere kruté. Aj Renáta priznáva, že vtedy ešte nemohla mať takú osobnostnú zrelosť a uvažovanie ako dnes. „Ako dieťa som to riešila jednoducho – bitkou. Bola som známa výborným prospechom, ale nebolo bitky v triede či škole, pri ktorej by som chýbala. Ako dieťa som si rešpekt zaistila silou. Poviem otvorene: fungovalo to. Nakoniec aj táto moja potreba biť sa sa podpísala pod to, že som sa začala venovať bojovým športom. Súťažne som strieľala, vrhala som guľou, čo boli športy s hojným zastúpením chlapcov. Vďaka tomu som s nimi pestovala ozaj dobré kamarátstva. Iná vec bola, že so mnou nik nechcel chodiť. Aspoň tak som to vnímala. No z omylu ma vyviedli spolužiaci na jednej zo stretávok. Vraj aj chceli, ale že som nevnímala signály záujmu. Tak teraz sama neviem, ako to bolo,“ spomína dnes s úsmevom spisovateľka.
FOTO krásnej Renáty nájdete v galérii.
