S rodinou žijete v Amerike. Sviatky ste mali tradičné americké?

Boli napoly americké, napoly československé.

Srdce je tiež z polovice americké, z polovice slovenské?

Doma budem vždy tu, ale na druhej strane je môj domov teraz v Amerike, lebo je tam moja rodina.

Deti vedia aj po slovensky?

Nie. Ja som jediný, ktorý tak rozpráva. Slováci a Česi tam veľmi spolu nedržia. Keď som robil otvárací ceremoniál na olympiáde v Salt Lake City, prihlásilo sa veľa ľudí, ktorí chceli pomáhať. Medzi nimi aj jedno dievča, ktoré mi sľúbilo, že naučí deti po slovensky, ale sotva sa skončila olympiáda, všetci sa vyparili.

Vraciate sa často na Slovensko?

Ako sa mi podarí. Tak raz, dvakrát do roka.

Rodina chodieva s vami?

Málokedy. Keď sem môžem prísť ja, tak deti sú v škole a keď môžu v lete ony, tak ja mám vždy vystúpenia. Keď skončím s korčuľovaním, tak to bude jednoduchšie, budem sem môcť chodiť, kedy chcem.

Obaja, Blade aj mladší Jožko, sa na vás veľmi podobajú. Vidíte sa v nich?

Určite. Ja som mal tiež hudbu vždy rád a keby som nebol krasokorčuliarom, tak by som sa stal muzikantom. Tí, čím sú starší, tým sú lepší a mne to ide čím ďalej menej. Telo človek neoklame.

Začínali ste trénovať už ako 6-ročný. Nezobralo vám to detstvo?

Nie. Ja nič neľutujem, nepripadám si, že by mi niečo bolo chýbalo. Spomínam si, že keď som mal asi 12 rokov, uvedomil som si, že by som nebol šťastný, keby som nemohol korčuľovať.

Nikdy ste nemali chvíľu, že ste s tým chceli tresknúť?

Asi dvakrát denne. (smiech) Keď mi to nešlo na tréningu, tak som s tým chcel skončiť.

Okrem korčúľ a hudby vás baví aj stolárčina. Pochváľte sa, čo ste už zmajstrovali?

Všetko možné, napríklad písací stôl. Prerobil som si celú kuchyňu. Dvierka, šuplíky... všetko.

Ale neplánujete sa tým živiť po skončení kariéry.

Nie. I keď ľudia odo mňa chcú, aby som im urobil nábytok, ale ja na to nemám čas, pretože žena má pre mňa vždy nové projekty.

Vraj aj pekne maľujete.

Áno, ale teraz už maľujem akurát tak doma steny. Na obrazy nemám čas. Robím všetko možné, nenudím sa.

Pribudla vám aj nejaká nová záľuba?

Varím pivo.

Ide to?

Ale áno. Je to pre mňa zábava. Ale väčšinu času mi zaberá trénerská práca, pretože je to rozťahané počas celého dňa. Deti idú na ľad na chvíľku pred školou, a potom zase po škole.

Pred 4 rokmi ste sa stali aj súčasťou projektu kurzov pre deti na Slovensku. Čo ste za ten čas dosiahli?

Prvýkrát som sa bol na nich pozrieť začiatkom minulého roka a fakticky to dobre beží, takže dúfajme, že na Slovensku vyrastie niekto šikovný.

Majú naši súčasní krasokorčuliari nádej sa presadiť?

Dúfajme, vždy sa niekto presadil. Už by bolo načase.

O pár dní ubehne už 30 rokov, odkedy ste skočili svoj prvý štvoritý skok, a vyzeráte stále rovnako. Máte nejaký recept na mladosť?

Asi som geneticky nadaný od svojich rodičov alebo je to kvôli tomu, že som celý život zamrznutý na štadióne.

Máte pre tento rok nejaké nové želania alebo méty?

Želám si akurát to, aby som si dal do poriadku koleno. Teraz mi je dosť nepríjemné ísť aj hore schodmi. Méty si radšej nedávam, lebo sa to potom neuskutoční.