Každý z nás si hovorí, že keď sa raz stane rodičom, určite nezopakuje chyby svojich rodičov. Vnímali ste niektoré?

Rodičovstvo je o vyváženosti, jeden aj druhý rodič má svoju úlohu. Niekto musí byť aj za toho tvrdého. Otec chcel mať zo mňa niečo poriadne, teda remeselníka alebo elektroinžiniera. No a mama vo mne potichu podporovala umelca. Či už to bolo maľovanie, alebo spievanie.

Otec vravieval: „Spievať si môžeš cez víkend niekde pri táboráku, ale cez týždeň sa drž pekne svojho remesla. S tým si určite vystačíš až do dôchodku.“ Ale po ňom mám takú silnú sebadisciplínu, ktorá by podľa mňa k umelcovi tiež mala patriť. Lebo keď je umelec nespoľahlivý bordelár alebo začne chľastať a spoliehať sa, že už svoj fanklub má, tak dlho nevydrží.

Keď vám zomrel otec, mali ste v ten večer spievať vo vypredanej Lucerne. Aj ste išli a odspievali to. Kde ste na to zobrali silu?

Tu nejde o silu. Ide o to, nesedieť a nepremýšľať o tom. Je to len vec koncentrácie. Zvolil som si cestu ako v tej známej opere – Smej sa, komediant, nech je ti akokoľvek. Musíš. Zhodou okolností, aj keď mi zomrela mamička, mal som koncert v Nemecku. Ale počas mojej kariéry sa stalo veľakrát, že ešte na obednej skúške som ledva hovoril, a aj keď mi bolo hrozne, večer som vystúpil.

Ľudia nesmú zbadať, že ste chorí alebo smutní. Nezaujíma ich to. Občas som premýšľal, mám im to povedať? Ale nikdy som to neurobil. Nezaplatili si za fňukanie či odkašliavanie, ale za výkon, ktorý poznajú z platní alebo cédečiek. Ten neprofesionalizmus je rovnako neodpustiteľný napríklad u športovcov. Nikoho nezaujíma, že ich v ten deň rozbolel zub. Jeden deň sú miláčikmi, ďalší, keď nezahrajú dobre, ich fanúšikovia zatratia.

Ako sa cíti umelecká duša, študujúca odbor elektromontér vlastne z donútenia?

Fabrika, v ktorej som pracoval, už dávno nestojí, ale v tej O2 hale, ktorá je tam namiesto nej, som spieval už asi desaťkrát. Verím v silu myšlienky. Aj vtedy, keď som tam pracoval, som vyhlasoval: Raz budem spievať v Las Vegas! A všetci sa smiali. Všetci. „Však ten Karel je magor!“ šepkali si. „Že vo Vegas??!!!“ O osem rokov som im do fabriky poslal pohľadnicu.

Alebo keď som videl Elvisov zbor Jordanaires na jeho poslednom koncerte v roku 1977, povedal som si, že s týmto zborom raz budem spievať. O dva roky som bol v Nashville a spieval som s Jordanaires. Som presvedčený, že keď si niekto niečo zaumieni, dosiahne to. Pri mojich začiatkoch mi každý hovoril, nech rátam s tým, že mi to vydrží tak maximálne do tridsiatky, potom prídu mladí chlapci a zmetú ma novým hitom. A vidíte. (úsmev)

Vidíme. Dnes ste národný poklad oboch, medzičasom rozdelených, štátov. Dokázali ste byť vždy nad vecou a mávnuť rukou v zmysle C´est la vie?

Stále som si veril. Že je to avantgarda, ktorá má šancu. Potom som na základe jediného vystúpenia na Bratislavskej lýre získal kontrakt v Polydore – a som tam dodnes! 44 rokov! Mám tam doživotnú zmluvu, ako jeden z troch európskych spevákov.

Všetko sú to náhody a zhody okolností. V jedinej sekunde nasmerujú váš život úplne inak, než ste si kedy predstavovali. Takže na osud asi neveríte. Nie. Verím na náhody. Náhoda je, že sa moji rodičia niekde stretli, zamilovali, že sa vzali a rozhodli sa mať potomka. A z tých miliónov spermií sa akurát tá jedna prebojovala k tomu vajíčku, a bol som to zhodou okolností ja. Mám to brať, že takýto scenár môže byť naplánovaný?!

Dnes je šoubiznis menej šou a viac biznis. Bolo to kedysi inak?

Vtedy sme dokázali jednu platňu vyprodukovať za 14 dní! Ako žemle v pekárni. A singel? Keď sa mi zapáčila pieseň, zavolal som dirigentovi TOČR-u (Taneční orchestr československého rozhlasu – pozn. red.), Jiří Štaidl v noci napísal text, zaranžovalo sa to, orchester to doobeda nahral, ja som začal poobede spievať, a to mnohokrát tak, že Štaidl ešte vo vedľajšej miestnosti dopisoval tretiu slohu!!!

Čiže som spieval, a ešte som netušil, ako ten príbeh dopadne. Potom sa to zmiešalo a večer sa už singel vysielal v rozhlase. Zarobili sme málo, ale bolo to toľko radosti! Boli sme vo večnom víre muziky.

Je váš život Cesta rájem?

Nie, ale musí to tak vyzerať. Inak by mohlo byť publikum sklamané. Keby som vám porozprával, aká je tŕnistá a kamenistá, to by asi nebolo pre vaše čitateľky. Ale bolo. Veď aj my chodíme po takej. Ja to cítim takto. Ženy chcú romantiku, v tom tkvie úspech.

Chcete stráviť život s partnerom, s ktorým prežijete niečo pekné. Nielen sa vydať, mať deti, a potom, keď pospia, tak s mužom tiež zaspať pred televízorom. Ženy túžia uveriť tomu, že to musí byť Cesta rájem. A so mnou? Čítam to v očiach dievčat a žien, občas aj v očiach mamičiek, ako si hovoria, to by bol život pre tú moju dcéru! Chodila by s ním po svete, užila by si.

Je s vami ťažké vydržať?

Podľa mňa nie. Ja som sa vždy snažil zanechať dobrý dojem, aj po rozchode. A myslím si, že žiadna mi nič nevyčíta a nemôže o mne povedať, že som bol nejaký „parchant“.

To je pravda, kolujú o vás samé pozitívne legendy.

Viete, mnohí sa ma pýtali, či som neprišiel o fanúšičky tým, že som sa oženil. A opak je pravda! Kedysi by to bolo asi inak, ale teraz mi chodia dokonca listy, že „už bolo načase“, „prajeme vám to“, „už ste si to zaslúžili“, a tak.

A pritom, ešte nie tak dávno ste boli najžiadanejším nepolapiteľným starým mládencom. Akú chybu robili tie ostatné pred Ivankou?

To nebola žiadna chyba. Ivanka sa dopúšťala podobných vecí, začala mi tam v dome odrazu meniť veci. Proste, to isté. Jednoducho som nebol na manželstvo zrelý. A seriózne som sa domnieval, že manželstvo by znamenalo koniec mojej kariéry.

To predsa nemôže dohromady klapať. S Ivankou ten čas dozrel, čakal som s ňou už druhé dieťa, ďalšie dve deti už boli dospelé, ako by to vyzeralo?! A navyše, teraz si to už vychutnávam. Už som toho toľko odspieval, že aj keby som ubral, čo sa však nestalo, tak si môžem povedať, že mám svoje odpracované a teraz si môžem užívať rodinu, výlety a tie „normálne“ veci. Dozrieť znamená aj nadobudnúť vieru, že to bude klapať. Že sme si to za osem rokov už vyskúšali a povedali sme si, v poriadku, akceptujem ťa. Aj tvoje chyby, aj tvoj kočovný život.

Aj minulosť a údajných 462 mileniek...?

Takéto číslo by som v živote nevyslovil! Ani keby to bola pravda. Pretože to je chvastúnstvo, viete? Okázalo sa chváliť, taký ja nie som. Hneď sa mi to nezdalo. Veď po nejakej tridsiatej piatej sa to už musí začať zlievať?! Ja sa musím zamilovať. Inak to neviem. Inak by mi to ani nešlo!

Áno, to. Mimochodom, práve preto som sa neoženil, aby nevyhasla zamilovanosť. Pretože to je druhá vec, pre ktorú som v manželstvo neveril. Naraz prichádzajú všedné dni, prozaické problémy. Bol si tam? Poslal si to? Zájdeš na ten úrad? Kedy pôjdeme nakúpiť? Kam zase ideš? Koniec! Koniec romantiky, árií pod balkónom.

Ivanka vám v roku 2003, keď vás postihla mozgová príhoda, de facto zachránila život. Zomklo vás to ešte viac?

Keby ste videli tie listy, čo dostávala. Myslíte si, že to niekto ocenil? Kamaráti a blízki. Ale niektoré ženy v listoch písali, „pch, no to by som dokázala tiež“, „však to nič nie je, to je samozrejmosť“.

Vaša manželka je od vás mladšia o 36 rokov. Máte vydiskutovanú budúcnosť? Nebojí sa o vás prehnane?

Bojí. Predtým sa bála normálne. No odkedy máme deti, myslíme spolu často na to, aký ich asi čaká život, kým sa niekam vypracujú. Preto im stále hovorím, baby, zoberte si hokejistu alebo futbalistu! (Smiech.) Žartujem. Bavíme sa však o tom, čo všetko bude treba spraviť, aby sme pokryli len tú réžiu. Neviem, neviem, keby sa niečo stalo, či by to moja žena utiahla. A myslíte na to, že čo keby sa niečo stalo?

Ja hlavne myslievam na to, čo sa vôbec stane. Všeobecne, so svetom, nielen so mnou. Tá budúcnosť, v mnohých smeroch, vyzerá dosť zle. Dnes keď si otvorím nejaké seriózne noviny, tak už preskakujem, ako sa všetci politici handrkujú, a idem rovno na ekonomiku a biznis. Tam sú všetky odpovede. Dočítate sa tam celkom presne, aj medzi riadkami, ako na tom svet je, aj kto zarobil napríklad na kríze.

Budúcnosť vašich dcér mi však predsa len nepripadá až taká chmúrna. Veď vás počúvali naše mamy a počúvajú vás aj dnešné dvadsiatky. Vaše pesničky sú najúspešnejší fenomén v dejinách česko-slovenskej popmusic.

Našťastie sa ukázalo, že majú akoby svoju planétu. Žijú napriek všetkému. Okrem toho, že spievate, aj maľujete nádherné obrazy. To musí byť úžasná psychohygiena, buď to povedať pesničkou, alebo to dať na plátno.

Spevák Karel Gott: Náhody nasmerujú váš život úplne inak!

Výber pre vás