Onálepkovali sme si ju na sto spôsobov. Niečo sme odvodili zo Švehlovej, niečo domysleli, niečo dotvorili z článkov v novinách a máme Dianu Mórovú, ktorá nemá z Diany Mórovej nič.

Človek po 40-ke dospeje do štádia, že sa začne zmierovať so svojím životom. Tam, kde ste dnes, ste zmierená so všetkým? Spokojná s dosiahnutým?

Ženy bývajú asi málokedy spokojné. Ja som, do určitej miery... (úsmev). Keď sa pozriem na svoje postavy v divadle, som spokojná, že som mala šťastie zahrať si ich a pracovať s vynikajúcimi režisérmi. Ale troška ma mrzí, že vždy, keď som prišla do Čiech, kde Slovenky bežne hrajú, nikdy som nemala možnosť hrať v nejakom dobrom filme. Hrala som akurát v Kuře melancholik, aj to len preto, že ma ten režisér videl hrať v divadle. A tak som si povedala, že na to už kašlem. S týmto som sa zmierila. Ktovie, možnože tam začnem točiť až po päťdesiatke... (smiech) Každý herec má svoj vývoj a ženy sa strašne menia. Možno v tomto období práve nie som typ, pre ktorý sú úlohy, neviem. No a potom je tu ešte klasický problém nielen filmov, ale aj seriálov: s kým hrať? Nájsť hereckého partnera je skoro také ťažké ako v živote. Môže byť kvalitný herec a kvalitná herečka, ale dáte ich dokopy a nič – nefunguje to. Musí tam byť chémia, súhra. To vytvára sympatie aj u divákov.

Nie je denný seriál po toľkých rokoch už otročina?

Neberiem to tak. Tú otročinu si ozvláštňujem a najmä – mám tých ľudí rada, veľa sa nasmejeme. Natáčanie ako také je vždy o tom istom. Len sa odohráva v inom priestore alebo máte iný charakter. Myslím si, že je umenie v kuchyni, ktorá má 2 x 2 metre, priniesť každý deň divákovi niečo iné.

Mórová je spojená s mrchou. Čo sa hrá ťažšie: zlá žena alebo dobrá?

Ja si myslím, že všetko sa hrá ťažko. Ale najťažšie sa hrá úplne, ale úplne prirodzene, až tak, že skoro neutrálne. Je to typické pre české filmy, ktorým inak čím ďalej, tým menej rozumiem, tam je minimálna mimika. Asi by to bola pre mňa výzva takto hrať, de facto sa netváriť nijako.

Skôr v divadle. A aj som sa jej dočkala, lebo teraz hrám Električku zvanú túžba aj Skrotenie zlej ženy.

Nedávno sa udeľovali Oscary. Sú podľa vás hollywoodske herečky talentovanejšie ako slovenské? Majú niečo, čo vy nie?

Mám kamarátky, ktoré tam boli a vraveli, že keby sa tam dostali naše baby a mali by perfektnú angličtinu, určite by sa tiež uchytili. Lebo my máme veľmi pekné a talentované herečky. Aj Česi hovoria, že máme taký šmrnc. Niečo podobné ako Maďarky. Máme aj ten správny „drive“, ale toto tu nie je Amerika. To je celkom iný biznis.

Áno. Ale neviem si to predstaviť. Chce to asi aj silu charakteru. Lebo veľké talenty často podliehajú drogám a žijú sebazničujúco. Zaujímalo by ma, čím to je. Či je to skutočne taký nevydržateľný tlak. Dobre, dostali sa k veľkým peniazom, ale zase my sme deti socializmu, to tiež nie je maličkosť. Keby som mala na konte, ja neviem, 50 miliónov eur, možno si kúpim jachtu, ale robím stále Panelák. Milujem prácu s ľuďmi, pre ľudí a skutočne som presvedčená, že práca šľachtí a omladzuje.

Je herecká brandža divočina? Extra špeciál medzi herečkami?

U nás, podľa mňa, nie je až taká rivalita. Keď si režisér vyberie niekoho iného, tak čo už mám robiť? Mám jej vytrhať vlasy? Nemôžem sa hnevať na tú herečku. To je, ako keď vás podvedie muž. Ja sa nikdy nebudem hnevať na ženu, s ktorou ma podviedol, ale na chlapa. Lebo každá žena robí, čo môže... (úsmev) Jasné, sú aj typy, ktoré to robia vedome a s jasným cieľom. Tie treba preplieskať. Ale inak, čo si chlapi vybrali, to majú. Ale kamarátstva sú napríklad Tlučková so Sládečkovou, ja dobre vychádzam s Monikou Hilmerovou, Gabikou Dzúrikovou, Ingrid Timkovou. A so Zdenkou Studenkovou mám dokonca šatňu.

Len vtedy, keď je tam moja rodina alebo známi. Zo zodpovednosti, aby som ich nesklamala. Ale inak trému nemávam.

Ja sa ich neučím, len si ich dokola čítam. V podstate to potom musím povedať od slova do slova. Ale prižmúria oko, aj keď vymením slovo, upravím. Hlavne, že poviem pointu.

Mám obrovskú radosť, keď je plné divadlo a hra sa páči. Živý kontakt s ľuďmi je neskutočný. Keby som vedela spievať, určite som speváčkou! Má to v sebe taký adrenalín. Teraz vás vidia a teraz vám tlieskajú – to je naj. Treba si to vychutnať, lebo je to len chvíľka. Ako moment zamilovania. Potom prídu účty a deti, ale moment toho očarenia je neopakovateľný.

Koľko sa dá podľa vás maximálne udržať láska v tomto opojnom režime?

Závisí od okolností a od protagonistov. Ja sa strašne teším, ak sa to vôbec stane. Že napríklad čakáte na svojho partnera, a keď sa zjaví, poskočí vám srdce. Lebo on vám patrí. Je veľmi vzácne uvedomovať si, že dobre som si vybrala. A mňa priťahuje aj to, keď vidím, že si ho vážia aj iní ľudia, napríklad v jeho práci.

Takže byť na dotyčného muža hrdá. Správne?

Určite. Toto je najzákladnejší predpoklad.

Nie je ťažké nájsť muža, na ktorého by mohla byť úspešná žena hrdá?

Lebo ste krásna a slávna. To je práve dosť.

A nie je to preto, lebo viem a chcem pracovať? Mohla by som byť predsa aj šikovná barmanka, to je podľa mňa jedno. Ja by som chcela chlapa, ktorý rád pracuje. Len taký si podľa mňa vie vážiť aj svoju partnerku. Lebo vie, čo to je obracať sa. To musí zákonite oboch priťahovať. Zoberte si Vanessu Paradis o Johnnyho Deppa. Johnny stále napreduje, o Vanesse nebolo dlho, dlho počuť. Mohli mať krásne manželstvo, nepochybne. Ale žena by nemala zaspať na vavrínoch.

Ale sú aj takí, ktorí chcú mať ženu doma na tých vavrínoch.

To je pravda, ale zrejme len preto, aby im neprišla na milenky. Inak si neviem predstaviť, čo z toho muž má.

Ako sa vám žije pod drobnohľadom verejnosti?

My sme príliš mala krajina, aby som si to nejako intenzívne uvedomovala. Samozrejme, že niektorí sa otočia. Ale niektorí aj nie, pretože sa nelíčim a nie každý ma spozná.

Keď ste sa rozišli s Jurajom Mokrým, bulvár si na vás zgustol. Každý deň titulka v novinách, k tomu jasne podelené úlohy, že kto bol ten dobrý a kto zlý... Ani vtedy ste si to intenzívne neuvedomovali?

Viete, toto jednoznačne spôsobil, respektíve tomu dopomohol, môj bývalý partner. Lebo keď muž napľuje na ženu, kto ju ochráni? Nikto. Napľujú ďalší. Čo už mám na to povedať? Čas ukáže, kto mal pravdu. Či sa prácou, svojím postojom, spôsobom života očistím. Ale uvedomujem si, že to bude trvať dlho. A Ďuro bude stále ten ľutovaný? Nemá byť za čo. On neprežil holokaust, on len žil so mnou.

Ako sa môže veľká láska zrazu preklopiť do takej nevraživosti?

Človek ani nevie, ako to príde. Je to strašne veľa okolností. Snažila som sa to nejako udržať, ale nechcela som o tom hovoriť. Lebo jednak je to zbytočné a zase by to bolo na stopäťdesiat telefonátov a výhražných esemesiek. Chce to čas. Na začiatku mi veľa ľudí hovorilo, že ježiš, to je hrozne zvláštne, že ste sa vy dvaja dali dokopy, no to je strašné. A keď som ho nechala, tak to bolo tiež strašné...?! Bola som nahnevaná, veď tí všetci mi mali predsa potom zagratulovať. Lebo oni zrazu cezo mňa pochopili, že ten Ďuro je celkom fajn, aj sa mu začalo dariť, potom zrazu prišiel rozchod a všetci boli prekvapení.

Rozchod býva niekedy prekvapením aj pre samého iniciátora. Že sa v ňom konečne nakumuluje dostatok sily alebo zlosti, aby to urobil... Koľko vám trvalo rozhodnúť sa?

Predstavte si, že pracujete, staráte sa o dieťa, platíte účty, snažíte sa, tolerujete, podporujete... a zrazu zistíte, že vám zo stoličky chýba operadlo. Najprv to na ruku, potom aj to na chrbát a hľadáte, kde je – však ja sa nemôžem oprieť. A tak sa potom pýtate samej seba, na čo mi je tento človek? Aby som mala ďalšie výrastky v tele, aby som ochorela? Lebo žena sa, samozrejme, pokúša toho muža podržať, vyliečiť... Lenže ja som ešte dosť mladá, aby som to robila, a potrebujem tiež podržať. Začala som si klásť otázku, načo mám zostávať? I keď máme dieťa? A povedala som si, že nie. Už nie. Ale bola som tak dlho mentálne a v podstate aj fyzicky sama, že odchod partnera ma nejako nepoznamenal. Len som nemala toľko upratovania a „prádla“ na pranie. Vravela som si, preboha, veď takto som žila stále! Keď sa v tom cítite dobre, je to aj potvrdenie správnosti vášho rozhodnutia. Cítila som sa sama už dávno predtým a hanbila som sa za to. Chodila som napríklad kočíkovať a závidela som ženám, ktorých chlapi tam kočíkovali tiež. Alexander Bárta so mnou ráno kočíkoval malú Ester a už vtedy som si myslela, ako sa niektorí chlapi vedia chytiť otcovstva... To máte uložené vzadu v hlave. Len čo máte niečo za tým uchom uložené a bantuje vás to, verte, že po pár rokoch sa to prevalí.

Raz ste niekde povedali, že každý rozchod časom prinesie svoje ovocie. Priniesol?

My si ešte s Ďurom musíme vyriešiť veľa vecí a pohoda príde podľa mňa až vtedy, keď bude mať novú partnerku a možno druhé dieťa... Každý muž je „ješitný“. Keď ho nechá žena, je to peklo. Spytovala som sa samej seba, čo som komu spravila, že som musela stretnúť tohto človeka. Na časť tejto otázky si už viem odpovedať, na časť ešte nie. Mám syna, v poriadku. Ale boli to smutné roky. Najmä tie, čo mi spôsobil po rozchode. Nehovoriac o tom, ktoré mi ešte môže spôsobiť, keďže nás spája dieťa. Určite stretávame ľudí aj preto, aby sme sa vyhli ďalším chybám. Už presne viem, čoho sa mám vyvarovať vo vzťahu k mužom, a to je veľmi dôležité. Bolo to síce dosť neskoro, myslím vekovo, ale lepšie ako nikdy. V mojom veku sa už ťažko hľadá partner, ale možno s týmito skúsenosťami na niekoho natrafím, keď príde správny čas a bude nám súdené sa stretnúť.

Veru, taká pekná a taká sama. Nevibruje okolo vás momentálne niečo perspektívne?

Jáj, zamilovať sa, to nekúpite! Pocítiť s niekým niečo silné, je zázrak. Nestáva sa to často. Lebo môže vám byť niekto sympatický. Môžete ísť na kávu, na obed, do postele, ale TO tam nie je. Príťažlivosť dokáže urobiť také veci, že sa nečudujem, keď sa niekto kvôli tomu rozvádza.

Takže existuje niekto, kto vás zaujíma.

Je to tam, ale budú to ťažké cesty... (smiech)

Cez deň seriál, večer divadlo, milión ďalších vecí okolo toho a k tomu syn. Chce to asi dosť dobrý organizér.

Hlavne večer cítim, že keby som mala partnera a postrážil by mi počas predstavenia Quida, bolo by to fajn... Ale mám Majku, fantastickú opatrovateľku. Ľudia si o nej myslia, že je moja dcéra. Musím si to veľmi precízne vždy zariadiť, naplánovať do podrobností celý týždeň. Keď chcem ísť napríklad na večeru po predstavení, niekto musí zostať pri malom. Mama vypomáha cez víkend, Juraj má svoje termíny, keď si poňho chodí... Výchovné veci sme si našťastie jednoznačne nastavili a ťaháme v tomto zajedno. Ale niekedy nezmyselne žiarli a nadáva mi, prečo som v práci, prečo nie som pri dieťati. On, ktorý má „obyčajné“ počasie na tri minúty a nikdy som mu to nevytkla. Dúfam, že tieto útoky časom pominú.

Nemáte niekedy strach, že Panelák skončí, nebudú kšefty a neutiahnete rodinu?

Toto ma netrápi. Keď nebude práca, pôjdem vykladať vagóny. Alebo, čo ja viem, predám byt a pôjdem do lacnejšieho. Je toľko možností. Skôr sa bojím, že budem sama doma a dostanem nejaké kŕče, bolesti a čo potom... Bojím sa len chorôb, čo keď sa mi niečo stane, kto bude s malým. Preto som išla na dovolenku s Majkou.

Stretla som vás nedávno v hoteli Kaskády na Sliači. Do bazéna vstupovala žena a ja som sa vôbec nepozerala na tvár, len na neskutočnú figúru. Až potom som zistila, že ste to vy.

Kaskády mi raz odporučil Ďuro a odvtedy tam chodím. Či je leto, či je zima, je to oáza pokoja, nahrádza mi more. A hlavne, koho som tam zavolala, každý sa tam vracia. Úžasné pre deti, úžasné pre dospelých. Milujem tie masáže, teraz majú nový saunový svet. Tamojšia voda je liečivá, čo je tiež veľmi dôležité, a aj strava je vynikajúca. No predovšetkým, Kaskády sú o ľuďoch. Cítite sa tu ako v takej väčšej rodine. Všetko vám vysvetlia, sú milí, ochotní. Mama mi minule hovorí, čo by sme chodili na Kanárske, poďme na Sliač. Odchádzam odtiaľ vždy znovuzrodená a oddýchnutá.

Plávanie milujem. Keď sa oteplí, snažím sa veľa plávať. Inak necvičím, zrejme si telo pamätá, že som cvičila, keď som bola mladá. Prirodzený pohyb mám aj pri dieťati plus fyzicky ťažké predstavenia k tomu, pri ktorých sa dosť spotím, nie sú to len také rozprávačky... to mi asi dodáva istú plasticitu, udržiava telo vo forme. V každom prípade, u mňa tie nervy chytil pankreas a musím držať diétu, lebo na to lieky neexistujú. Nejem vôbec maslo, musela som vylúčiť cukry, mastné veci, vyprážané, tvrdý alkohol. Som nútená zdravo sa stravovať a tuk sa postupne úplne odbúral.

Nejaký malý hriech si občas musíte dopriať!? Niečo márnivé...

Hm, neviem. Žeby diamanty...? Kúpila som si na štyridsiatku náušnice.

No, čo už. Ale toto je jediná vec, kde asi ulietavam. Zatiaľ som teda uletela len dvakrát, na náušniciach a prsteni. (smiech) Ak by ma však nebodaj vyhodili z bytu, je to istota, ktorá nestráca na hodnote. Smola je, že všetci moji bývalí zbohatli, až keď sme sa rozišli... Tak si niekedy hovorím, že keby aspoň taký malý spomienkový briliantík poslali, ale nič!! (smiech)

Veľká spoveď Diany Mórovej: Každá žena robí, čo môže

Výber pre vás

Veľká spoveď Diany Mórovej: Každá žena robí, čo môže

Súvisiace články

Mórovú vietor neodfúkne: Na krku nosí závažie!

Partlová, Koleník, Mórová: Ako pomáhajú v boji so zákernou rakovinou?

Výber pre vás