Taká stará! Povzdychne si, ale zbytočne. Herečka Veronika Žilková (48) tak skoro stará nebude. Má totiž stále malé deti.

Rodičia Veronike radi pripomínali, že ju mali na staré kolená. A to ju mama porodila ako tridsaťsedemročná. „Tým, že sa ona stala veľmi rýchlo sirotou, ma celé moje detstvo trápila tým, že umrie, a každé Vianoce od mojich piatich rokov hovorila, že sú jej posledné. Keď mi to povedala teraz, tak jej hovorím: Mami, to mi hovoríš 43 rokov, už mi s tým daj pokoj,“ zasmeje sa. Pritom prejde izbu kontrolným pohľadom: „Tu snáď nikdy nebude poriadok!“ Na javisku jej môžu zveriť čokoľvek – od roly polročného dieťaťa až po storočného chlapa. Zahrá všetko. Ale doma je mama.

Už v treťom ročníku vysokej školy dostala ponuku z pražského Vinohradského divadla. Tie sa len tak nerozdávali. A už vôbec nie študentom. „Lenže ja som im cez prázdniny trochu otehotnela. Keď som v septembri podpisovala zmluvu, tak som nesmelo naznačila, že budem v apríli asi pár dní chýbať...

Hneď sa pýtali prečo. A ja – no, budem rodiť... Ale hneď sa vrátim! Riaditeľ vtedy zmluvu zobral a roztrhal mi ju pred očami.“ Veronika dostala na výber – divadlo alebo dieťa. Dala život Agáte. „Materstvo dostalo prednosť. Aj keď ďalšiu príležitosť som na Vinohradoch mala až po rokoch. Ale to divadlo je pre mňa zakliate. Na začiatku mi ponúkali angažmán za smrť dieťaťa, a po dvadsiatich dvoch rokoch, keď som si tam zahrala, mi dieťa naozaj umrelo... Na chvíľu sa odmlčí. Smrť najmladšieho syna Melichara je príliš čerstvá. „Stále sa z toho nemôžem spamätať,“ hovorí takmer ospravedlňujúco, aj keď tuší, že s tým sa nebude dať zmieriť nikdy.

„Mám práce, že by mi každá druhá herečka závidela. Ale všetko by som vymenila za to, keby som mohla byť na materskej. S tým, kto nie je...“

„Cyril už bol z rozumu,“ vráti sa späť na začiatok a pri spomienke na svoje druhé tehotenstvo má iskričky v očiach. Napriek tomu, že Cyril sa narodil vážne chorý a Veronika s ním rok žila v nemocnici. Odtiaľ každý večer chodila do divadla, pretože ju odmietli pustiť na materskú. Drobné chlapča si svoj boj nakoniec vybojovalo a Veronika ho po roku mohla priviesť domov k trojročnej Agáte. Obaja už boli školáci, no mama prišla do tretice s radostnou novinou. A narodil sa Vincent.

Dávno predtým, ešte keď bol Cyril v nemocnici, dlhé mesiace na hranici života a smrti, dala jeho mama nebu sľub, že ak to dopadne dobre, vychová opustené dieťa. Sľuby sa ľahko sľubujú... Nikdy na to nezabudla, len to odkladala na lepšie časy. „Naraz mal Vinco zápal stredného ucha. Jeden, druhý, tretí... A ja si hovorím – Aha! Sľuby sa musia plniť. Šli sme do detského domova a oni sa nás pýtali, koho by sme chceli. My že – nám je to jedno. Niekoho vyberte. Pani riaditeľka navrhla štvorročné dievčatko. Medzitým spolu s Veronikou kráčali okolo šesťročného chlapčeka stojaceho pri svojej o štyri roky staršej sestričke. Riaditeľka len tak poznamenala – Toto je Honzík a Markétka. Tých nikto nechce, lebo sú dvaja. A šla ďalej. Veronika sa však otočila a hovorí – Tak ja ich chcem! A z lásky s kolegom Martinom Stropnickým sa pred tromi rokmi narodila Kordulka.

Veronike sa však nehrnú do života len deti, ale aj jedna herecká ponuka za druhou... „A do toho musíte stále všetkým variť. Ja keď idem nakupovať, tak to vyzerá, že rabujem obchody,“ zasmeje sa a potom jej na chvíľu príde ľúto, že sa to pomaly končí. Tí najstarší sú už dospelí a pomaly jej vylietajú z hniezda. Na jednej strane je rada, lebo to tak má byť, ale na druhej strane je jej smutno. „Nakoniec v tom našom veľkom baráku zostanem sama. Tak im hovorím – Ja to, deti, asi predám. A ony na mňa takmer jednohlasne skríkli – Mami, ty si sa zbláznila. Kde budeme mať domov?“

Veronika Žilková: Dostala som na výber – divadlo alebo dieťa

Výber pre vás