Herec (Rebelové, Zatraceni, Velmi křehké vztahy) a fotografka, grafická dizajnérka a príležitostná herečka (Záhrada, Príbehy obyčajného šialenstva, O dve slabiky dozadu). Čech a Slovenka. Jin a jang. A predsa museli najskôr prekonať pár prekážok, aby mohli byť spolu. Kým príde na svet ich prvé dieťa, užívajú si jeden druhého a spoločné vášne, medzi ktoré patrí napríklad maľovanie, divadlo alebo kone. Aj tie sa musia naučiť zdolávať prekážky.

Predstavovali ste si nejako svojho budúceho partnera, napríklad v období dospievania? Mali ste niečo ako ideál?

Z.: Konkrétnu predstavu o mužovi, ktorý by sa ku mne hodil, som nemala. Takže určite som nerobila výberové konanie na partnera podľa nejakých kritérií. Chodila som s úplne odlišnými typmi mužov, pretože každý ma zaujal niečím iným. Samozrejme, vždy to bolo ovplyvnené prostredím, v akom sa pohybujem, mali sme radi rovnaké veci. Keby som bola členkou šachového krúžku, tak možno skončím so šachistom. (úsmev)

J.: Ja som naopak vždy svoj ženský ideál mal. Aj keď žil iba v mojich predstavách, rád som si ho maľoval alebo kreslil. Ale moje reálne lásky boli tiež rôzne. Súčasťou hereckého prostredia nie som odjakživa, takže to bola napríklad jazdkyňa na koni... karatistka... alebo tanečnica. Napokon som svoj ideál našiel v Zuzke a žiadny iný už nehľadám.

Ako ste sa vy dvaja spoznali?

Z.: Prvý raz som videla Honzu v Johanke z Arku. To bolo pred desiatimi rokmi, takže som ho registrovala, ale nič viac. Neskôr sme dokonca spolu hrali v jednom filme a ani sme nevedeli, že sa to stalo... čiže zasa nič. Počas tých rokov sme sa stretávali na rôznych miestach a zároveň sme sa míňali. K nášmu oficiálnemu zoznámeniu a podaniu rúk prišlo až v Divadle Radka Brzobohatého, kde Honzo skúšal predstavenie Tančiareň.

Preblesklo vtedy medzi vami niečo ako iskra?

J.: Skôr by som to nazval požiarom.

Z.: Mali sme to však o to komplikovanejšie, že v tom období sme boli obidvaja zadaní. Keby to tak nebolo, tak by to naše zoznámenie...

J.: ... bolo oveľa bezprostrednejšie. Na začiatku sme si obaja dávali pozor na to, čo cítime, čo sa to vlastne deje. A rozhodovanie, čo s tým nebolo jednoduché. Ale keď sme aj po čase cítili to, čo pri prvom stretnutí, brali sme to ako znamenie. Bolo to skrátka silnejšie než my. A preto to nakoniec dopadlo tak, ako sme si obaja v kútiku duše priali.

J.: Obaja sme emotívne povahy, veď nakoniec s emóciami aj pracujeme, a, samozrejme, učíme sa ich ovládať. Lenže potom vás prekvapí, že prídu také, ktoré sa jednoducho ovládať nedajú. A vtedy to dopadne tak ako s nami. (úsmev)

Z.: Jasné, že to bola chémia, ale je za tým aj viac. Fyzika, biológia a telocvik. (smiech)

Ako sa vám „stalo“ dieťa?

J.: Keď jedného pekného dňa prirodzene prišla reč na dieťa, ani jeden z nás v tom nevidel problém.

Z.: Ja som si pri Honzovi uvedomila, že by som naozaj chcela, aby bol otcom môjho dieťaťa. Viem, že to znie ako klišé, ale tak som to cítila. Chcela som, aby to bol vzťah so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s dieťaťom.

J.: To, čo som cítil k Zuzke, bolo také silné, že som vôbec nepochyboval o našej láske. A tak sa nám z tej veľkej lásky „stalo“ aj naše dieťa. (úsmev)

Nebojíte sa, že dieťa odnesie tú romantiku, ktorú spolu prežívate?

J.: To záleží na nás, nie na dieťati, ako si to zariadime.

Zuzana Šulajová a Jan Révai: Láska nás celkom ovládla

Plus TV

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás