Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Eva Borušovičová: Mužom viac rozumiem, odkedy mám synov

12.05.2013 Timea Keresztényiová

Keď píše Eva Borušovičová (43), nahlas sa smejeme, aj slzičku pustíme, veľa premýšľame a posúvame si jej knihy medzi sebou.

Eva Borušovičová: Matka a manželka zasa vie, že palacinkami, segedínskym gulášom, úsmevom a počítaním do desať sa nedá nič pokaziť. 2 obrázky vo fotogalérii Eva Borušovičová: Matka a manželka zasa vie, že palacinkami, segedínskym gulášom, úsmevom a počítaním do desať sa nedá nič pokaziť.

Eva Borušovičová (43) má však toho v talóne omnoho viac. Napríklad prvú divadelnú hru, ktorú uvádza o mesiac štúdio L + S, a len vám prezradíme, prečo je nám extra blízka.

Ty si EVA, my sme EVA, takže teoreticky by sme mali mať veľa spoločného. Máme?

Snažíme sa byť obe stále plné nových nápadov. A tam sa niekde spoločné črty končia, aj keď si viem predstaviť, že by mohlo byť úžasné mať každý mesiac novú obálku.

Aký máš vzťah k svojim hriechom, „hýčkaš“ si ich?

Rozhodne. Tie najobľúbenejšie si hýčkam.

Napríklad?

Napríklad varím a pečiem impulzívne a v nadmerných množstvách systémom „aby ostalo a čo keby prišiel ešte niekto hladný na návštevu“ a potom chodím v noci vyžierať chladničku. Čítavam až do ranných hodín a potom mám zlú náladu, keď musím vstávať. Zhromažďujem perá, používam ich, strácam a znova zhromažďujem. A často spievam z plných pľúc, keď idem sama v aute. Ale fakt z plných pľúc, a nedá sa povedať, že mám absolútny sluch alebo hlas. Je to veľmi oslobodzujúce.

Venuješ sa takým vážnym intelektuálnym veciam ako písanie, režírovanie, vymýšľanie scenárov... To všetko znie tak teplákovo, pyžamovo... Robíš aj tie plytké veci ako šminky, handry, kávičkovanie s kamarátkami...?

To je veľká téma. Čím mám začať? Tými handrami?

O. k., handrami.

S jednou kamarátkou máme spoločnú vášeň, že zbierame módne časopisy z celého sveta. Máme veľa priateľov a známych, ktorí cestujú aj tam, kam my dve nechodíme, takže sa nám nazbiera toho dosť. Výsledkom je, že presne viem, čo riešia a nosia ženy v Hongkongu, Miláne alebo Káhire, čo je hitom v Paríži a čo v Helsinkách, a sama si potom aj tak najčastejšie oblečiem džínsy a bielu košeľu. Ale mám rada náušnice, šály a čižmy. No a ešte rúže. Lebo aj moja babička hovorievala – a to bola vlastne v kategórii „jednoduchá žena v domácnosti“ –, že keď sa narúžuješ a usmeješ, všetko ide ľahšie, aj čistenie zemiakov, aj písanie dizertačnej práce.

Teraz kamarátky.

Ach, kamarátky. Mám veľké šťastie, že mi život priviedol do cesty niekoľko úžasných žien a že ja som im bola rovnako sympatická ako ony mne. Pretože každá je iná, každá vie niečo, čo ja nie, od každej sa niečo učím. Strašne by som chcela s nimi každý deň raňajkovať, ako to robili v seriáli Sex v meste. Ale samozrejme, že to je čistá utópia, lebo všetky pracujeme, niekedy aj na viacerých frontoch, máme deti, manželov, psy, mačky, hypotéky a záväzky voči kultúrnemu dedičstvu tohto národa. Tak sa teda stretávame občas, s niektorými aj v práci, s niektorými sme sa zosťahovali do susedstva. S mojou najbližšou priateľkou máme spoločných rodičov, takže so sestrou občas zdieľame deti a potravinové prebytky. Týmto pozdravujem všetky moje kamarátky, osobitne členky skupiny Výmenný večierok, a ďakujem, že sú.

Kde si vlastne pričuchla k hre so slovíčkami, humoru, tvorivosti?

Asi som sa taká narodila. Že som si radšej čítala alebo vyrábala bábkové divadlo z plavákov na WC, než hrala vonku vybíjanú. Naša mama mala pre to pochopenie a vyrábala tie bábky so mnou. A mala som šťastie na osvietené slobodomyseľné slovenčinárky a potom aj na profesorov na strednej a vysokej škole. Niekedy mám pocit, že to je taký môj dlh, ktorý sa snažím splácať – povzbudzovať a podporovať talentovaných ľudí, tak ako som ja dostala veľa podpory vtedy, keď bolo moje sebavedomie ešte krehké.

Kto ťa najviac naučil o svete Adamov?

Asi moji synovia. Jedna múdra žena mi raz povedala, že keby ženy poznali mužov najskôr ako synov a až potom ako otcov a partnerov, svet by bol nádherným miestom na život. Lebo pre žiadneho muža som nikdy nemala toľko pochopenia, trpezlivosti a bezpodmienečnej lásky ako pre mojich synov. Myslím si, že žiadny muž ma tak absolútne nemiloval a neobdivoval ako moji synovia, aspoň do istého veku, ale pánboh zaplať aj za to. Vyrástla som v rodine extrovertných aktívnych žien a silných, no uzavretých mužov. Veľa vecí som z mužského sveta, z takého toho vnútorného mužského sveta, poznala dlho len z kníh. Mám pocit, že mužom omnoho viac rozumiem a prijímam ich, odkedy mám synov a odkedy som spoznala svojho muža. Ten je moja veľká inšpirácia.

Koľko percent je v tebe režisérky, koľko spisovateľky, koľko scenáristky, koľko mamy, koľko manželky?

To sa asi nedá pooddeľovať. Všetky sú stále prítomné, hoci práve mlčia. A učia sa od seba navzájom. Režisérka vie, že ak chcem zapáliť pre niečo iných, musím sama horieť. Nemôžem od iných chcieť to, čo by som sama nerobila – dobrý poznatok pri výchove. Spisovateľka dokáže mlčať a počkať si na pointu. Scenáristka vie, že neexistuje nič, čo sa nedá prerobiť na ďalšiu verziu, a že život je dynamický proces. Matka a manželka zasa vie, že palacinkami, segedínskym gulášom, úsmevom a počítaním do desať sa nedá nič pokaziť.

Darí sa ti režírovať aj život tak nejako podľa vlastných predstáv? Poslúchajú ťa hlavné postavy?

Hlavné postavy nikdy neposlúchajú. Ani v umení, ani v živote. Kráčajú si za svojou vnútornou pravdou a ide o to, či je moja vnútorná pravda tak nejako podobným smerom.

Režiséri sú vžití ako neurotickí, nevypočítateľní hnevliví ľudia. Ty si aká režisérka?

Ja režisérov poznám veľa a sú to ľudia všetkých možných pováh a charakterov. Tých neurotických a psychopatických si skôr všimneme a navždy zapamätáme, ale ver mi, že mnohí sú aj introvertní, premýšľaví, vnímaví jedinci. Aká som ja, to nedokážem zhodnotiť. Ja myslím, že som pokojná, ale môžem sa mýliť. Spýtaj sa nejakých mojich spolupracovníkov, možno ma ohovoria. (smiech)

Zo všetkého, čo robíš, ťa čo baví najviac?

Vymýšľanie. Je jedno, čoho. Ale najlepšia je tá fáza nápadu, keď ešte netreba tvrdo pracovať, len sa tak nechať unášať všetkými tými možnosťami, úplnými blbosťami. Keď sa dá rozvíjať hocijaký úlet bez ohľadu na to, či je to zrealizovateľné a či ma za to niekto neopľuje.

Zo všetkého, čo nerobíš, keď nerobíš, ťa čo baví najviac?

Spím. To je môj koníček, na ktorý mám málo času, a pritom som v ňom taká dobrá. Viem spať veľmi talentovane.

Tvoja nová divadelná hra sa volá 69. Pre to 69, pre čo si myslíme?

Volá sa dokonca 69 vecí lepších než sex a číslo 69 som zvolila preto, že v súvislosti so zvyškom toho názvu sa dobre pamätá. Ale herci na javisku sú oblečení a nerobia nič neprístojné.

Eva Borušovičová: Režisérka vie, že ak chcem zapáliť pre niečo iných, musím sama horieť. 2 obrázky vo fotogalérii Eva Borušovičová: Režisérka vie, že ak chcem zapáliť pre niečo iných, musím sama horieť.

Eva Borušovičová: Režisérka vie, že ak chcem zapáliť pre niečo iných, musím sama horieť.

O čom teda je?

O tom, aké je zložité niekedy vydržať v manželstve a čo všetko vedia ľudia vymyslieť, aby to ustáli. A koľko dobrých rád a návodov na použitie lásky existuje a kto ich vlastne vymýšľa. Hlavnou hrdinkou je totiž redaktorka časopisu, ako je tento, ktorá píše články o vzťahoch a o živote. Ona sama však bojuje s tými istými problémami ako jej čitateľky: s manželským stereotypom, neverou, príťažlivosťou iných mužov, krízami rodičovstva, identity, so zvodmi v podobe výpredajov, so sezónnymi depresiami, úzkostnými spomienkami a dobre vychladeným bielym v chladničke. Život sa však nespráva ako instantná polievka, preto je nakoniec všetko inak, než sme predpokladali, niekedy dokonca aj lepšie.

Je to tvoje životné dielo?

Spýtaj sa ma o nejakých tridsať-štyridsať rokov. Uvidíme, čo sa ukáže ako nadčasové a životné dielo. Zatiaľ som pokorná a plná optimizmu. Je úžasné sledovať, ako sa slová zhmotňujú, ako príbeh na javisku ožíva a ako moji fantastickí herci dávajú postavám duše. Helenka Krajčiová v hlavnej úlohe je absolútne skvelá.

Divadlo je bezprostredný kontakt, bezprostredná reakcia. Hneď budeš vidieť, či sa to ľuďom páči... Bojíš sa toho alebo sa na to tešíš?

Bojím sa a teším sa súčasne. Aj pri mojich filmoch som zažila všelijaké premietania. A pritom film je konzerva, vždy vidia diváci rovnaký, a predsa sa ich reakcie pri každej projekcii líšia. Je to zvláštny pocit sedieť medzi nimi, všetky senzory zapnuté a len vnímať ich reakcie. No a pri divadle je to stále živé, herci so svojím momentálnym rozpoložením a diváci, ktorí sa chytia, alebo majú odstup. Je to dobrodružstvo.

Chytá ťa erotické dusno, ktoré teraz doľahlo na literatúru, domácu aj zahraničnú?

Či sa nechystám vymyslieť 50 odtieňov nejakej farby, napríklad? (smiech) Nie.

Keby sme si mali pozrieť jeden film a prečítať jedinú knihu, ktoré by to boli?

To by bolo škoda pozrieť si len jeden film a prečítať jednu knihu.

Ale predsa.

Tak asi Bibliu, tam je všetko. A film? Bude to vedľa tej Biblie vyzerať nepatrične, ale osemkrát som videla starý český film Intimní osvětlení. Je v ňom humor, koncentrát ľudskosti a takého nejakého pochopenia pre všetkých, ktorí bez ohľadu na okolnosti dôstojne kráčajú v ústrety novému dňu.

Mávaš tvorivú krízu? Že ani ťuk?

Nemávam. Naozaj. Alebo to teda nenazývam tvorivá kríza, ale „extrémne sa mi nechce“. To, čo robím, je predsa práca a pracovať sa musí, aj keď sa veľmi nechce, alebo to nejde až tak od ruky. Tvorivú krízu si nemôžu dovoliť lekári, učiteľky ani predavačky v železiarstve, tak si ju nepripúšťam ani ja. Jednoducho začnem, aj keby som to neskôr mala vyhodiť, pretože ten stroj treba stále udržiavať v pohybe, inak zhrdzavie. Je to len taká romantická predstava, že umelci sa poflakujú, dumajú, sužujú sa a žijú neviazaným životom až do chvíle, keď ich kopne múza, a potom tvoria ako nepríčetní. Nápady, samozrejme, prichádzajú, inšpirácia tiež, zabudnúť na realitu sa v nadšení z tvorivosti dá, ale sú tu predovšetkým termíny, ktoré treba dodržať, a vedomie, že o pol piatej treba ísť po dieťa do škôlky a dovtedy niektoré veci musia byť hotové. Tak si sadnem a pracujem. Každý deň.

Píše sa lepšie s pohárom vody alebo s pohárom vína?

Pohár vína je skvelý spoločník k dobrým nápadom. Ale nápady prichádzajú aj v sprche, pri šoférovaní alebo triedení bielizne na pranie. Písať sa dá len s čistou hlavou, lebo to je o sústredení a koncentrácii. Je to overený fakt, rovnako ako v tej reklame, čo kedysi dávno bežala na jednom rádiu, že „marihuana ťa nenaučí hrať na gitare“, tak jednoducho s fľašou vína zájdeš všelikde, ale na koniec použiteľného odseku to nebude. A to tvrdím ako človek, čo nedá dopustiť na pohár kvalitného suchého bieleho.

Dokážeš dôveryhodne fabulovať alebo to, o čom píšeš, si musela aspoň čiastočne či sprostredkovane prežiť?

Vždy je za tým naozajstný zážitok, skutočný človek alebo príbeh, čo sa niekomu stal. Umenie je vlastne vždy len inak usporiadaná realita.

Už vieš, aké to je v telke, vo filme aj v divadle. Kde sa cítiš najlepšie?

Všade je to o ľuďoch, ktorí sú tam so mnou. Je to viac o spolupracovníkoch a partneroch než o umeleckom druhu. Teraz som nadšená divadlom a pripravujem film. Na televíziu nemám nervy, pretože tam každé dva týždne príde nový šéf alebo nový šéfov šéf s novým názorom na pripravovaný projekt a vy len prerábate a prerábate, až kým nestratíte posledné zvyšky vlastného názoru a sebaúcty.

Učíš na VŠMU a zaregistrovali sme ťa aj v porote nadácie Tatra banky... Aká je podľa teba situácia s nádejnými talentmi, teda má Slovensko talent?

Na Slovensku je veľa talentovaných ľudí, je tu obrovský kreatívny potenciál. Dôležité je, aby okrem talentu mali ľudia aj odvahu ten talent predstaviť svetu, šťastie na príležitosti, pracovitosť a silu charakteru, aby ten talent nespláchol alkohol a drogy.

Preberme si ešte spisovateľské mýty a polopravdy: Že ženské romány sú brak. Niektoré určite áno, niektoré rozhodne nie. Kritérium „brak“ je dôležité pre literárnych kritikov, nie pre čitateľov. Keď mne ako čitateľke nejaká kniha povie práve to, čo sa potrebujem dozvedieť, keď pri nej zažijem emóciu, ktorá ma posilní, ak sa pri nej smejem, hoci prežívam ťažké obdobie, tak tá kniha má zmysel, nech o nej hovorí kto chce, čo chce, pokojne nech je to aj brak.

Že len s veľkým rozpočtom sa dá urobiť veľký film. Veľký film nepotrebuje veľký rozpočet. Potrebuje však reálny rozpočet. A každý film vlastne na nakrútenie potrebuje veľa peňazí, pretože sa na jeho výrobe musí zúčastniť dosť veľa ľudí, a je to druh umenia zaznamenávaný drahým spôsobom na drahé médium. Za minimum peňazí, takmer zadarmo, sa veľa dobrých filmov urobiť nedá. Je to ako s dievčaťom – nemusí byť draho oblečené, aby sa doň niekto zamiloval. Ale keď nemá ani na jedlo, zomrie od hladu a už nikomu nepovie, čo má na srdci.

Že knižky a časopisy zaniknú a budú už len čítačky a tablety. Odkedy mám čítačku, mám rozhodne ľahší kufor na dovolenku. Je to pohodlné aj preto, lebo sa na jeden klik dostanem ku knihám, ktoré by inak boli možno nedostupné. V jednom maličkom zariadení si môžem odniesť aj sto titulov. Na druhej strane, vôňa novej knihy, šuchot prevracanej stránky, dotyk hladkej obálky a ten pocit, keď ti niekto daruje knižku a povie, že tá je napísaná ako pre teba... čo už môže byť krajšie? Knižky a časopisy tu budú vždy, lebo my ľudia nie sme digitálni, máme hmotné telo a zmysly, ktoré túžia po zmyslových zážitkoch.

Že povrchnosť vládne svetu. Jasné. A vždy vládla. A na druhej strane existuje múdrosť, láskavosť a skutočná krása a k nim sa utiekame, keď máme tej povrchnosti dosť. Vďaka tomu, že je tej plytkosti a povrchnosti okolo toľko, aspoň hneď rozoznáme, keď nás stretne niečo hlboké a skutočné. Myslím, že princíp duality je nemenný, nech si nahovárame, čo chceme.

Že utrápený spisovateľ píše najlepšie. Možno nie najlepšie, ale určite veľa. Pretože čo už je účinnejšie, než sa z utrpenia vypísať?

Že Matkin je žena. (smiech) Ach, bože, už to vyzeralo, že tá otázka nepadne!

Eva Borušovičová vyštudovala na VŠMU scenáristiku a réžiu. Nakrútila dva celovečerné filmy, Modré z neba a Vadí nevadí, a televízny film Amálka, ja sa zbláznim! Je autorkou scenára k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý vyšiel aj knižne. Takisto je autorkou knihy Urobíme všetko, čo sa dá, v ktorej sú podľa jej slov všetky texty napísané výhradne podľa skutočných udalostí. Jej divadelnú hru 69 vecí lepších než sex uviedlo divadlo L + S 13. apríla.

Tlačiť Diskusia (2)