Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Keď si prečítate, čo sa udialo tejto žene, zostane vám rozum stáť: TOTO nečakala ani v najhoršom sne

31.08.2016 Lenka

Niekto stretne svoju pravú lásku a zostane s ňou celý život. Čo však vtedy, ak vás každý muž, ktorého ľúbite, opustí príliš skoro?

O lásku prišla zakaždým uprostred najväčšieho šťastia. O lásku prišla zakaždým uprostred najväčšieho šťastia.

Vydávala som sa z čistej lásky, keď som bola ešte veľmi mladá. Onedlho sme si s manželom založili rodinu, porodila som mu tri krásne deti. Život v totalitnom režime síce nebol ľahký, ale aspoň sme mali obaja svoje zamestnanie a mohli sme si spokojne a šťastne bok po boku užívať rodinný život. 

Raz ráno môj manžel odišiel do práce ako zvyčajne. Tam mu vraj prišlo nevoľno, a tak zašiel k závodnému lekárovi. V jeho ordinácii skonal na infarkt. Nedokázali sme pochopiť, ako mohol odísť tak náhle, bez rozlúčky, bez pohladenia detí... Jeho nečakaný odchod nás všetkých veľmi bolel. Veď len ráno odišiel do práce a nielenže sa nevrátil v ten večer, ale už nikdy... Roky som sa s deťmi teperila životom sama, bez partnera. Keď podrástli, spoznala som sa s jedným vdovcom. Rovnako ako ja mal tri úžasné deti, s ktorými sa k nám zakrátko prisťahoval. Bolo to veselé aj trpké zároveň. Keď sa naše deti postupne vydávali a ženili, zakladali si vlastné rodiny, chceli sme si aj my začať užívať život. Chodili sme spolu do prírody, hrali karty, šach. Mysleli sme si, že sa tá naša pohoda nikdy neskončí a ešte dlho zostaneme takto šťastní. 

Jeden večer si pri kartách vypýtal čaj, vraj mu je zima. Keď som vyšla z izby, odpadol. Volal na mňa: Pomôž mi vstať. Chcela som ho pritiahnuť ku gauču, keď poslednýkrát vydýchol. Náhle, bez jediného slova a ja som opäť zostala sama, aj keď sa mi všetkých šesť detí snažilo pomôcť najlepšie, ako vedeli. Bola som plná smútku, moje prechádzky každý deň smerovali len na cintorín. Hovorila som si, aké je to od osudu kruté. Je naozaj ťažké prežiť čosi také, pochopí to asi len ten, kto si tým sám prešiel. 

Po dlhých a pre mňa pomerne ťažkých piatich rokoch, kedy bola mojou spoločníčkou väčšinou len samota, som stretla bývalého spolužiaka, ktorý bol už pár rokov rozvedený. Slovo dalo slovo a začali sme spolu chodiť najskôr na kávu, potom aj na huby či na ryby... Naše spoločné výlety boli čoraz častejšie, cítili sme sa spolu veľmi dobre. On bol bezdetný, no moje deti si ho rýchlo obľúbili a oni mu takisto prirástli k srdcu. Žiť sme už spolu nechceli, mali sme svoj vek, každý bol zvyknutý na svoje, tak sme stále pendlovali medzi jeho a mojím bytom. 

Raz ráno mi veselým hlasom zavolal, že ide s kamarátom na huby a dnes večeru pripraví on. O hodinu mi volal jeho kamarát, že vraj k nemu môj priateľ nedošiel. Našli ho pri ceste, kde odstavil auto. Mŕtveho s hlavou opretou o volant. To už som bola naozaj na pokraji šialenstva. Traja muži môjho života mi odišli bez slovka, bez väčších známok choroby. Pýtala som sa samej seba: Čím som si to zaslúžila, že vždy, keď som s niekým šťastná, tak náhle a tragicky odíde? 

Som už v rokoch, jednou nohou nad hrobom – ako sa hovorí. Mám suseda v rovnakom veku. Vdovca. Pomáhame si s nákupmi i upratovaním. Keď jeden od druhého odchádzame, vždy mu dám pusu a tuho ho objímem. Aj vtedy, ak ide len do inej predajne a stojíme rovno na ulici. Zakaždým sa bojím, že je to možno naposledy a v duchu sa pýtam – „Ja či on“? 

Aj keď ostatní ľudia, čo nás vidia na ulici, to možno nepochopia a čudujú sa, čo to stváram, nič to. Ja viem svoje. Trikrát som to neurobila, nestihla a zostala mi len bolesť v duši...

Hela

Čo my na to?

Smrť čaká každého z nás, no dôležité je, čo stihneme zažiť, kým príde. Niekomu stačí aj pár rokov, aby prežil naplnený život, a iný by mohol žiť rokov aj sto a neprišiel by na to, čo je v živote naozaj dôležité. My veríme, že je to práve láska a nám nezostáva nič iné, len byť vďační za to, ak sme ju mohli prežiť. Skutočnú, naplnenú, po ktorej nám navždy zostanú krásne spomienky.

Tlačiť Diskusia (2)
Focus Media