Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Od lekárky som odchádzala so slzami v očiach: Správala sa ku mne ako k handre, no to nebolo to najhoršie

28.09.2017 Ivana Adamcová

S manželom sme sa rozhodli, že si založíme rodinu. Až prišiel ten nečakaný moment nevoľnosti. Bolo to tam! Jemné ružové paličky na teste.

Ťažké obdobie jej neuľahčovali ani lekári. 2 obrázky vo fotogalérii Zdroj: Shutterstock Ťažké obdobie jej neuľahčovali ani lekári.

Prišla prvá kontrola, na ktorej sa toho nedalo veľa povedať, keďže bolo bábätko maličké. Ako prvorodička som však mala veľa otázok, čo sa bude diať ďalej, ako to prebieha, aké pocity sú normálne a aké varovné... Žiadne odpovede som nedostala.

Pretože som mala pocit, že sa niečo deje, zašla som znovu ku gynekologičke. Vraj je všetko v poriadku. Bola som v 8. týždni, fotku som nevidela, sono som nevidela, srdiečko som nepočula. Lekárka ma vybavila veľmi rýchlo. O 10 minút som už bola vonku aj s ostrým napomenutím, že nemusím pri každom pichnutí letieť k lekárovi. Odišla som domov, no ďalej ma sprevádzali nevoľnosti, vysoký tlak, búšenie srdca, nechutenstvo a únava.

Namiesto fotografie hrozná správa

Čakali sme na ďalší termín u lekára, aby sme videli fotku a pohlavie dieťatka. No pre problémy, ktorými som trpela, som zavolala lekárke, či ma nevezme skôr. Samozrejme, že ma uzemnila, aby som bola v pokoji. Napriek jej nesúhlasu som prišla na vyšetrenie skôr. Nechcela ma vziať, ale ja som tak naliehala, že nakoniec ustúpila. Tešila som sa, že uvidím prvý obrázok svojho dieťatka, no spoza stola sa ozvalo chladné „zamlčaný potrat“. „Prosím?“ opýtala som sa prekvapene. Lekárka mi oznámila, že musím ísť do nemocnice na odstránenie plodu a vyčistenie. Odišla som v tichosti. Bez vysvetlenia, bez nádeje, so slzami v očiach. Nie je to ani chlapec, ani dievča... Zrútil sa mi svet. Keď sa už tešíte, že ste prekonali prvý trimester a posledný, tretí mesiac, vtedy zistíte, že je všetkému koniec?! Prestalo biť srdiečko. Potratila som.

Jej nádej na dieťatko sa onedlho rozplynula. 2 obrázky vo fotogalérii Zdroj: Shutterstock‎ Jej nádej na dieťatko sa onedlho rozplynula.

Až dvakrát to isté

Po takejto skúsenosti príde smútok, plač, beznádej. Všetky plány, výber mena, plienok, kočíka sú preč. Len smútok a hnev. Musíte však nazbierať posledné kúsky sily, aby ste ešte absolvovali zákrok. No tento zákrok je pre ženu hroznou psychickou skúškou. Lekári k vám pristupujú ako v obchode za pásom. Vôbec ich nezaujíma, čo prežívate. Správajú sa k vám ako k handre. Už samotný fakt, že to musíte absolvovať, pretože bábätko stále nosíte v sebe a je to životu nebezpečné, je ťažké zvládnuť a lekári vám to ešte výdatne sťažujú svojím správaním.

Po narkóze som sa zobudila iná, sama... Prišli bolesti, nevedela som sa pohnúť ani otočiť, či postaviť. Prešlo pár dní, verila som, že sa z toho dostávam. Ale potom to prišlo opäť! Bolesti... a znova som sa ocitla na operačnom stole. Ten istý zákrok. Niečo nebolo v poriadku, a museli to zopakovať, hrozil zápal v celom tele. Po zákroku som ležala sama na izbe a premýšľala. Prečo sa to stalo práve mne? Nikto vám nedá odpoveď.

Zmierila som sa s osudom

Ak sa to stalo, tak to malo byť. Dnes tomu už verím! Také udalosti majú svoju príčinu vždy. Ja som chcela dieťa a pocit rodiny. Život mi dal možnosť vyskúšať si, aké to je, pestovať si to šťastie v bruchu. I keď len pár mesiacov. A potom mi ukázal, čo musím obetovať tomu malému neviniatku. Tie obrovské bolesti, neprespané noci v plači, nevoľnosti, bolestivé vyšetrenia, operácie, narkózy, injekcie a lieky. Vypadané obočie a vlasy, pokles váhy. Všetko toto som absolvovala len preto, aby som prežila. Ale vnímam to aj tak, že pre život, ktorý som v sebe nosila, sa stalo to najlepšie, lebo som vedela, že by nič nešlo, ako by malo... a mohlo byť aj horšie.

Tlačiť Diskusia (4)
Focus Media