Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Moja kolegyňa náhle zmizla z práce: Keď som ju náhodou stretla na cintoríne, zostala som ako obarená

11.12.2017 iva

Ľuba bola tichej povahy a nezvykla sa zdôverovať so svojimi problémami, až raz neprišla do práce a nikto nevedel, čo je s ňou...

Až po pol roku, odkedy odišla jej kolegyňa z práce, ju Dana náhodne stretla a Ľuba sa konečne niekomu zverila. Až po pol roku, odkedy odišla jej kolegyňa z práce, ju Dana náhodne stretla a Ľuba sa konečne niekomu zverila.

S Ľubou sme pracovali spolu v jednom hoteli viac ako šesť rokov. Bola pracovitá, zodpovedná, ale veľa o sebe nerozprávala. Vedeli sme len, kde býva a že má partnera a 20-ročného syna. Raz ráno, keď som nastupovala na zmenu a prechádzala cez recepciu, mi recepčný zakričal: „Ľuba volala, že je v nemocnici. Pomyslela som si, že asi so žlčníkom, lebo sa naň v poslednom čase trocha sťažovala. Pred obedom mi volal syn, že babka je v nemocnici a aby sme ju šli pozrieť. O tretej som už sedela s manželom a so synom v aute a mierili sme za svokrou do nemocnice.

Zastavili sme sa aj v potravinách, aby som jej nakúpila, čo má rada, napadlo mi, že veď aj Ľuba tu leží, tak som hodila do košíka aj niečo navyše. Pre ňu... že sa zastavím aj pri nej, keď už som tu. Po návšteve svokry som zabehla na interné za Ľubou. Sestra na mňa začudovane pozrela a povedala: „Taká tu neleží.“ Ale na moje naliehanie sa ešte pozrela do prijímacej knihy a naozaj tam nikoho s takým menom nemali. Pýtala som sa aj na recepcii, či nie je na inom oddelení. Ale ani tam o nej nikto nepočul. A ani týždne dozadu nič nenašli. Keď som vychádzala z nemocnice, premýšľala som, čo to asi znamená. Veď to sa na Ľubu nepodobá.

Stretnutie na cintoríne

Rozhodla som sa, že to nebudem hovoriť ani v práci, pretože mi z toho vychádzalo, že Ľuba má nejaké problémy. Do večera som obvolala všetky nemocnice v Bratislave, no neúspešne. Ubehlo niekoľko dní a Ľuba sa v práci neukázala.

Až jedného večera mi prišla mms. Keď som ju otvorila, uvidela som na nej našu kolegyňu na mol opitú a strhanú. Odfotila ju ďalšia kolegyňa v parku, vraj ju nespoznala, taká bola opitá – a nedostala z nej ani slovo. Asi pol roka nato sme boli na pohrebe našej tety a ako sme sa rozchádzali z cintorína, zrazu som pri jednom hrobe zbadala ženu, ktorá mi bola povedomá.

Ľuba, docvaklo mi. Bola však taká zničená a hrob, pri ktorom stála, bol ešte čerstvý, plný kytíc... Tak mi došlo, že v hrobe je niekto jej srdcu blízky. Ticho som k nej podišla, a keď sa naše oči stretli, vzala som ju pod pazuchu a povedala: „Poď, ideme do reštaurácie a porozprávame sa.“ Po tom rozhovore som však bola úplne zničená.

Dve rany osudu

Bolo tesne pre Vianocami a jej druh, s ktorým žila v spoločnej domácnosti, ju opustil. Štyri dni pred sviatkami pochovala syna – 20-ročného Tiborka. Jediné dieťa! Zabil sa na motorke. „No a potom ma prepustili z roboty,“ povedala. „Všetci sme ťa hľadali,“ povedala som jej s plačom, „prečo si nič nepovedala aspoň šéfovi?“ „Zosypala som sa, nevládala som ani rozprávať, vlastne prvýkrát o tom všetkom rozprávam teraz tebe.“  Stíchli sme a po chvíli som sa jej spýtala: „Ten hrob, pri ktorom si stála, je Tiborkov?“ „Nie,“ povedala a po niekoľkých minútach to zo seba dostala: „tam je mama, pochovala som ju pred dvoma týždňami.“

Bola som ako omráčená, nenachádzala som slov – nevedela som ju utešiť... Pozerala som sa do jej vyhasnutých očí a vôbec sa nečudovala, že to nedokáže spracovať, lebo stratiť v krátkom čase všetkých blízkych a milovaných, je neskutočná rana. Nakoniec som bola rada, že to mohla povedať aspoň mne, aj keď som jej nevedela pomôcť. 

Dana

Čo my na to?

Silné tragédie nás naozaj omráčia a hneď premýšľame, či by sme to v rovnakej situácii dokázali zvládnuť. Väčšinou sme rady, že nemusíme! Kiež by každý, komu sa stane takéto nešťastie, mal po ruke nejakú pomocnú ruku a plece, na ktorom by sa vyplakal. Dúfame, že kolegyňa to predsa len postupne zvládne a ako sa vraví, čas je najlepším lekárom. Držíme palce!

Tlačiť Diskusia