Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vošla som k synovi do izby a toto ma zaskočilo! Zuzana o tom, aké to je, keď musí žiť s dospelými deťmi

04.05.2018 mon

Zuzanine deti už majú skončené vzdelanie, stálu prácu aj partnerov. Ale – ako to jemne komentuje frustrovaná matka – aj tak sa nechcú odsťahovať zo svojich detských izieb.

Zuzana by chcela, aby sa deti osamostatnili. 2 obrázky vo fotogalérii Zdroj: iStock Zuzana by chcela, aby sa deti osamostatnili.

Keď sa naše deti narodili, ani vo sne by mi nenapadlo, že s nami budú bývať aj po dvadsiatke. Vedela som si predstaviť, ako z nich budú školáci, tínedžeri, a keď budú mať po osemnástke, tak nám dajú zbohom a postavia sa na vlastné nohy. Ale u nás doma je všetko inak. Ako v mnohých iných rodinách a u rodičov okolo päťdesiatky, aj naše domáce rodinné hniezdo je stále plné. Dokonca plnšie ako kedykoľvek predtým, pretože dospelé deti potrebujú omnoho viac priestoru ako tie malé.

„Pohodlíčko“

Najstarší syn Tomáš má 28 a je konzultantom v jednej stavebnej spoločnosti. Prostredný Braňo má 26 a pracuje ako grafik v reklamnej agentúre a najmladšia Janka má 23 a je učiteľkou na základnej škole. Ochotní rodičia v rodinnom dome, s voľnou hosťovskou izbou, v dostupnej vzdialenosti od centra a od zástavky autobusu sú pre nich najlepším riešením bytovej situácie. Veď keby ste boli mladý človek a museli platiť nájomné v byte, kde sa tlačíte s inými mladými ľuďmi a kde je večný nedostatok jedla, vymenili by ste to za pohodlie domova a vždy plnú chladničku? Asi nie.

Čarovná chladnička

Teraz, keď sa najstaršie „dieťa“ blíži k tridsiatke, náš pôvodný rodinný zvyk spoločne sa navečerať sa postupne zmenil. Už neprichádza do úvahy sadnúť si k jedlu a spolu sa porozprávať, kto mal aký deň, ako keď boli deťmi. Nikdy neviete, kto kedy príde a koho si privedie so sebou. Je to, ako keby sme bývali v študentskom internáte, akurát, že nikto nemá nalepené svoje meno na mlieku a jogurtoch v spoločnej chladničke. Veď aj načo, keď domáca chladnička sa sama zázračne napĺňa potravinami a vareným jedlom v dostatočnej rozmanitosti. A spomínala som, že sa samo dokupuje aj víno a pivo?

Nedá sa povedať, že som len obyčajnou závodnou kuchárkou, moje dospelé deti ma často informujú o svojich objednávkach na obľúbené jedlá, zahŕňajúce sviečkovú na smotane a segedín, vraj by som niekedy mohla urobiť aj stejky.

Nič pre slabé povahy

Sme teritoriálne tvory, o tom niet pochybností, chránime si svoje územie. Kuchyňa a obývačka sú otvorené pre všetkých, zatiaľ čo chlapčenské izby na prvom poschodí podliehajú svojim vlastným hygienickým aj upratovacím pravidlám a nie je to nič pre citlivé povahy, verte mi. Dcéra má svoju izbu v podkroví, ale fakt, že jej veci sú večne porozťahované aj v našej spálni, zrejme naznačuje, že by rada posunula hranice svojej dospelosti späť a vrátila sa k nám do izby. Tvrdí, že v našej izbe je lepšie zrkadlo aj svetlo.

Plusy a mínusy

Výhodou toho, že máme stále plný dom, je napríklad absolútna bezpečnosť. Žiadny zlodej nemá šancu sa sem votrieť, vždy je niekto doma. Ani to, že u nás vždy nocujú ešte ďaľší ľudia, priatelia a kamaráti mojich detí, nie je zanedbateľný fakt. Sú dospelí, sú doma, takže si pozývajú, koho chcú a kedy chcú. Odkedy sa mi podarilo ráno vojsť do synovej izby, keď som mu chcela vziať bielizeň na vypranie a namiesto dvoch nôh trčali z postele štyri, navyše v koši na bielizeň pribudla aj dámska, už tam nevchádzam. Nikdy. Syn si musí prať sám.  Komu by sa chcelo odsťahovať z mama-hotela? 2 obrázky vo fotogalérii Zdroj: iStock Komu by sa chcelo odsťahovať z mama-hotela?

Kamaráti a známi

Okrem intímnych priateľov a priateliek či partnerov sú tu ešte aj „obyčajní“ kamaráti. Napríklad môj mladší syn pred časom pozval kamaráta, ktorý nemal kde bývať, aby u nás „prespal pár nocí“. Nechápal, v čom vidím problém, veď máme voľnú hosťovskú izbu. Z „kamaráta“ sa potom vykľula vlastne kamarátka, ktorú stretol cez letnú dovolenku v Španielsku a ktorá prišla s veľkým kufrom a s priateľom. Ostali dva týždne.

Po tejto epizóde som hosťovskú izbu začala prenajímať platiacim študentom, ktorí navyše trávili celý deň v škole. Ale aj táto epizóda sa skončila, keď jeden zo študentov napísal na sociálne siete recenziu na podnájom, kde sa sťažoval, že je u nás doma priveľký hluk a nemôže sa učiť.

Poriadok... nemusí byť

Nie som extrémne poriadkumilovná a netrvám na tom, že každá vec musí byť za každých okolností na svojom mieste. Kedysi som bojovala s tým, aby si deti poodkladali všetkých panáčikov z lega, teraz sa v predsieni povaľuje cez seba dvadsať párov topánok, na sedačke sa slúchadlá z mobilov prepletajú cez časopisy a vankúše.

Na jedálenskom stole ležia cez seba notebooky, zápisníky a papiere, steny pokrývajú lepiace lístočky s poznámkami a odkazmi, zásuvky sú obsadené nabíjačkami, takže niet kam zapojiť ani žehličku.

Pozerám sa na zašpinené steny a ošúchaný nábytok a vravím si, že nemá zmysel meniť to a maľovať, o chvíľu to zase bude vyzerať rovnako. Možno, keď sa deti odsťahujú... ale to už možno ja budem mať 80.

Sme si na vine sami?

Niekedy si hovorím, že sme to deťom urobili v živote príliš pohodlné, že sme sa o ne starali priveľmi a oni sa teraz nechcú postaviť na vlastné nohy, lebo to ani nevedia. Patríme s manželom k benevolentnej generácii rodičov, vždy sme chceli byť s našimi deťmi viac priatelia než prísni vychovávatelia. Možno práve tento kamarátsky prístup ich vedie k tomu, že nemajú chuť opustiť domov.

Ale musím sa tiež priznať, že mi vlastne táto situácia aj vyhovuje. Ktorí rodičia by chceli byť postarším manželským párom, ktorý uprednostňuje poriadok a ticho, keď môžeme byť obklopení pulzujúcim životom a mladými ľuďmi? Dospelé deti stále vodia domov svojich mladých dospelých kamarátov a nám ako keby to odďaľovalo starnutie. Vlastne milujem aj to varenie, keď pripravujem veľké hrnce plné jedla pre všetkých. Veď napokon, načo by mi bola veľká rodinná kuchyňa, keby v nej nejedávala veľká rodina?

Optimistické vyhliadky

Zrejme by som už ani nevypekávala žiadne veľké plechy koláčov, starší manželia nepotrebujú sladkosti a mali by si váhu strážiť – ale dom plný večne hladných ľudí, to je skvelý dôvod na pečenie. A v tomto životnom období mi ani neprekáža stará ošúchaná sedačka, aspoň si na ňu môžem bez výčitiek vykladať nohy.

Ale aj tak dúfam, že sa odsťahujú, kým budú mať štyridsať. Nájdu si svoj vlastný dom alebo byt, usadia sa a ja budem môcť prísť pre zmenu bývať k nim. Bude zo mňa diabolsky dobromyseľná stará mama a svokra, budem rozmaznávať svoje vnúčatá a užívať si starostlivosť mojich detí. Dúfam, že sa toho dožijem!


Do tridsiatky zostávame doma

Priemerný vek, keď sa mladí dospelí sťahujú z rodičovského domu, je na Slovensku pod hranicou 31. roku. Podľa štatistiky ČSOB sa Európania sťahujú do svojich vlastných domácností o niečo skôr, v priemere okolo 26 rokov. Extrémom sú švédske deti, ktoré opúšťajú rodné hniezdo už v dvadsiatke. 

Tlačiť Diskusia (10)
Focus Media