Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

10 dní bez frflania? Ťažká úloha! Renáta to vzala vážne, tu je výsledok jej fantastického experimentu

14.05.2018 CAHOJ

„Prečo tak veľa šomreme a sťažujeme sa,“ rozmýšľala moja priateľka Renáta (45) raz na káve. „Tak to skús zopár dní bez toho,“ poradila som jej žartom.

„Skutočný hrdina je ten, kto premôže svoj vlastný hnev.“  Dalajláma 2 obrázky vo fotogalérii Zdroj: Shutterstock „Skutočný hrdina je ten, kto premôže svoj vlastný hnev.“ Dalajláma

No ona to zobrala vážne, a tak vám môžeme ponúknuť výsledok nášho fantastického experimentu.

Umiernenosť je vlastnosť, ktorá by sa zišla každej z nás. Obdivujem ženy, ktoré s úsmevom zvládnu narodeninovú oslavu detí s hordou pirátov, telefonujú s poisťovacím agentom a varia návšteve kávu. Ja som v takýchto momentoch trochu nervózna a mám sklony šomrať, rovnako ako moja priateľka Renáta a zrejme väčšina z nás. Pritom dobre vieme, že nás frflanie a sťažovanie sa stojí len a len našu vzácnu energiu. Šomranie prináša iba zlú náladu, pokrivenú auru a v najhoršom prípade sa ním nakazia aj ostatní. Renáta si teda aj vďaka nášmu rozhovoru povedala, že to zmení. Ako sa jej podarilo myslieť v priebehu desiatich dní na pozitívne veci? Tu je Renátin denník, ktorý nám prezradí viac.

"Nesťažujte sa a nehovorte stále o svojich problémoch - 80 % ľudí to nezaujíma a 20 % si myslí, že si to zaslúžite.“ Mark Twain

Deň 1.

Susedka ma pozýva na spoločenské klebietky spojené s bedákaním, počas ktorých ma úplne zbytočne upozorní na to „strašné“ počasie. Vydržím to, no nepridám sa k jej nárekom. Veď aj dážď a kaluže po kolená majú niečo do seba, myslím si. Statočne sa teda usmievam a pokúšam sa vziať si príklad z mojich detí, ktoré vystrkujú hlavy von a nadšene chytajú kvapky dažďa jazykom.

Deň 2.

Určite existujú rodiny, ktoré si s radosťou zasadnú za jedálenský stôl a tešia sa z chutného jedla. Ja však takéto rodiny poznám iba z reklamy na nátierkové maslo. „Júúj. Áách! V omáčke sú bylinky!“ rozfrfle sa malá Evička, prstami sa zaborí do omáčky a ťapká po čerstvo vypranom obruse. Rezanec za rezancom zostávajú prilepené na stole a zopár červených striekancov pristane aj na mojej bielej blúzke. Pokúšam sa predýchať narastajúcu zúrivosť. Akosi sa mi, žiaľ, nedarí.

 

Deň 3.

Prvý úspech: zo schránky vylovím účet od kominára a práve chcem spustiť tirádu nadávok (68 eur – je vôbec normálny?!), keď ma môj syn chytí za rukáv. „Mama, mysli na to: zákaz šomrania!“ Musím sa smiať. Má pravdu. Hárok papiera nie je naozaj dôvodom na to, aby som sa zlostila. Veď takýto účet od kominára mi dokonca môže priniesť aj šťastie.

 

Deň 4.

Vlna úspechov pokračuje. Jemne sa pousmejem nad 25-minútovým meškaním električky a využijem čas na to, aby som si vychutnala čerstvý čokoládový croissant. Hmm, výborné!

 

Deň 5.

Recidíva. Za všetko môže schôdza rodičovského združenia. Už po tretí raz si udieram koleno o školskú lavicu, zásoby kyslíka sa minuli, a keď učiteľka vytúženými slovami „Pokiaľ nie sú nejaké ďalšie otázky...“ uviedla koniec schôdze, zdvihne sa zrazu jeden prst do výšky a ktosi chce hovoriť o systéme známkovania. Úplne dôkladne. Ehm. Hľadím uprene na načmáraný obrázok a vážne premýšľam o tom, že sa dám zvoliť za zástupcu rodičov. Potom by som zaviedla červené karty pre vytrvalých rečníkov, ktorí ostatným brnkajú na nervy. A tiež by som zakúpila zo školského fondu pohodlné vaky na sedenie.

 

Deň 6.

Deň prežijem bez šomrania, až večer ma vyvedie z rovnováhy každodenný súrodenecký spor. „Mamáá, Jaro namočil do kakaa môjho hovoriaceho macka!“ Oktáva, v ktorej reve môj potomok, u mňa vyvolá taký istý pocit, ako keď niekto nechtami škriabe na školskú tabuľu. Výhodou je, že utárané kožušinové klbko zo seba nevydá po kúpeli v kakau už ani hlások. Koniec s „daká-ú-néj.“ Aký nebeský pokoj! Napriek tomu musím sľúbiť, že kúpim nového macíka.

 

Deň 7.

Juhú, prázdniny! Sme na ceste do Arboréta Mlyňany, nádherného parku plného cudzokrajných rastlín. Ja sedím za volantom, vedľa mňa Pán Všemúdry. „Tak teda, toho by som bol ešte predbehol,“ podpichuje ma môj muž, aby krátko nato ešte dodal: „To je už tretí nákladiak, ktorý nás predbieha.“ Urobím ešte 60 km, zastanem na priechode a vybijú sa mi poistky. Zaradím brzdu a zrevem: „Jazdi si sám, ty idiot!“ Uznám si trpkú porážku ako opatrenie, ktoré mi zachránilo život. Niečo musíte jednoducho vypustiť von, inak riskujete, že napokon dostanete žalúdočný vred.

 

Deň 8.

Všetko ide dobre. Veľmi dobre! Až keď vstúpim do psej kôpky, konštatujem: „Môj spôsob frflania ešte funguje.“

 

Deň 9.

Počas práce v domácnosti nespievam svoju áriu všetko-musím-robiť-sama, ale predstavujem si, koľko kalórií pri práci spálim. Takto to ide oveľa lepšie. V živote sú bezpochyby dôležitejšie veci ako chalupa bez jedinej špinky.

 

Deň 10.

Kúpila som si Budhu. Takého na solárny pohon, ktorý sa celý deň vyškiera. Aj keď to znie hlúpo, pomáha mi zdržať sa v momentoch, keď chcem nadávať, a núti ma položiť si otázku: je táto záležitosť taká závažná, že sa ti z nej oplatí získať tri nové vrásky na čele? Vyrovnanosť znamená aj dať niečomu voľný priebeh. Napríklad hnevu na deväťnásobne múdrejšieho spolujazdca.

  Vo veciach optimizmu sú najlepšími učiteľmi deti. 2 obrázky vo fotogalérii Zdroj: iStock Vo veciach optimizmu sú najlepšími učiteľmi deti.

Čo na to redakcia

Bronislava Rostocká, asistentka redakcie

Šomranie sa snažím obmedzovať na minimum. Určite nie som ten typ, ktorý sa sťažuje na počasie a podobné záležitosti. Skôr ma vedia vytočiť ľudia a potom sa sťažujem na nich (napríklad pri šoférovaní, v obchode, na úradoch) – arogancia, drzosť, chýbajúce základy slušného správania a neochota ma vyvedú z miery najviac, ale koniec koncov, aj tak to nepomáha, že si na nich zašomrem, akurát si tým pokazím náladu, tak sa to snažím robiť čo najmenej.

 

Ivana Benková, grafička

Nepatrím k chronickým frfloškám, ale stane sa, že keď mám mrcha deň, pošomrem si aj ja. Našťastie, kamošky na telefóne mi dajú na zdravé frflanie priestor. Snažím sa však nájsť na všetko riešenie, je to účinnejšie a často aj veľká výzva. Zároveň je to omnoho oslobodzujúcejšie ako si len pofrflať. No a adeptov, ktorí by ma mohli vytočiť, od seba odrážam. Celkom som v tomto úspešná.

 

5 veci, ktoré nás rozčuľujú právom

Nekonečný labyrint z káblov

Rozmotávaním elektrických káblov som strávila už mesiace, čo hovorím: roky. Prečo, preboha, musia byť všetky káble vždy len čierne?

Neustále šuškanie v kine

Ľudia, ak si chcete bez prestania čosi hovoriť, potom, prosím, choďte niekam do kaviarne!

Fanatici do mobilov

Nemôže byť predsa také ťažké nechať mobil v prípade dohovoru vo vrecku – alebo žeby nie?

Nekonečné čakania v telefóne

Naozaj mi idú na nervy nekonečné komputerové hlasy, ktoré ma nútia stláčať kadejaké tlačidlá a prosia pritom „o trošku trpezlivosti“. Do kelu, predsa len by som rada hovorila so skutočným človekom!

Chaos u lekárov

To sa naozaj nedá nejako zariadiť, aby sme nemuseli stáť o štvrtej ráno pred nemocnicou, aby sme sa dostali na vyšetrenie k lekárovi bez poplatku? Kedysi to nebolo nič výnimočné, lekári si vedeli veci zariadiť tak, aby chorí ľudia neprežívali stresy ešte aj z toho, či sa im vôbec ujde nejaké vyšetrenie...

Tlačiť Diskusia
Focus Media