Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Cindy Sherman: Fotografka, ktorá je sama sebe múzou

12.07.2007 Casprezeny.sk

Nikto nebol dosť dobrý na to, aby jej stál pred objektívom. Preto pred neho postavila svoju najtvárnejšiu modelku – samu seba. „Bookuje” sa na vlastné fotenia už tridsať rokov a stále je v kurze…

Cindy Sherman: Fotografka, ktorá je sama sebe múzou

Ktovie, či mala Cindy Sherman viac šťastia alebo talentu. Isté je, že jej meno vyletelo na hviezdne nebo svetovo uznávaných fotografov už krátko po tom, ako dokončila umeleckú školu – a to aj napriek tomu, že práve skúškou z fotografie neprešla. Keďže nezvládala jej technickú stránku, pustila sa radšej do výtvarného umenia, veľmi rýchlo však zistila, že maliarska paleta nie je jej parketa. Presťahovala sa do New Yorku, svoj apartmán na Manhattane premenila na fotografické štúdio, seba na modelku a za tri roky (1977 – 1980) vytvorila sériu fotografií, vďaka ktorej sa zapísala do dejín moderného umenia. Odvtedy prekvapuje.

Herečka vo „filme” bez názvu


Cindy sa hneď na začiatku kariéry rozhodla, že pomenovávaním svojich diel – či už sérií alebo jednotlivých záberov – sa nebude zaťažovať, rozlišuje ich iba číslami. Tvrdí, že sa od nich takto odosobňuje. Pozornosť na seba upútala práve fotografiami č. 1 – 69 z Nepomenovanej série filmových momentiek Untitled film stills, ktoré sú dodnes jej najuznávanejším dielom. Predstavuje sa tu ako béčková herečka vo fiktívnych filmoch na čiernobielom plátne. Hoci tu zobrazuje klišé – stereotypy žien 50. a 60. rokov, vždy prináša nový uhol pohľadu. Zábery sú bohaté na detail, no zároveň z nich zíva prázdnota, ktorú ešte zvýrazňuje svojím mŕtvym výrazom v očiach. Séria sa končí záberom č. 69 – v momente, keď vyčerpala všetky klišé, na ktoré chcela upozorniť.

Chameleón


Cindy rozhodne nie je prvá fotografka, ktorá namierila svoj objektív sama na seba, no ako jediná z toho spravila svoj rukopis. Od začiatku tvorby pracuje na sériách, pričom sa najčastejšie fotografuje v kostýmoch, rôznych parochniach a klobúkoch, čím vytvára charaktery fiktívnych postáv. V zásobe má tisíce rôznych tvárí, no jej pohľadu takmer vždy chýba život a iskra – zobrazuje nudu, únavu, neistotu, očakávanie, alebo sa, naopak, tvári groteskne.

Každá jej séria vyvolá rozruch. Ukáže síce svoju „novú” tvár, no hoci je na väčšine záberov zachytená ona sama – nejde o jej portréty. Bola už všetkým: od žienky domácej, prostitútky, bedárky, historickej osobnosti, plačky, tanečnice, herečky po fitnes trénerku, no nikdy nie je sama sebou. Je ako chameleón. V „obehu” má toľko fiktívnych tvárí, že málokto vie, kto vlastne v skutočnosti je. Jej odkazy vo fotografiách sú dômyselne zašifrované – buď sú dvojzmyselné, alebo je dokonca úplne neisté, čo nimi chce vlastne povedať – a často to nevie ani ona sama. Umeleckí kritici publikujú o jej tvorbe rôzne teórie, no ona priznáva, že občas sa pri ich čítaní čuduje, odkiaľ berú toľké nezmysly. „Moja práca je pre mňa veľmi intuitívna. Neviem, odkiaľ prichádzajú nápady a ani o nich nerozmýšľam. Príde to samo,” vysvetľuje a dodáva, že svoje diela nerada komentuje. Tvrdí, že v podstate jej je jedno, čo si ľudia o nich myslia, aj keď najčastejšie poukazuje na postavenie žien v spoločnosti či iné problémy a otázky modernej doby.

Skvelá fotografka, ešte lepšia modelka…


Rozhodnutie nielen fotiť, ale si aj pózovať prišlo z jednoduchého dôvodu – bola vždy dostupná a presne vedela, čo chce. „Skúšala som fotiť členov svojej rodiny, priateľov a raz som si dokonca zaplatila asistenta, no zakaždým, keď som mala pred objektívom niekoho „cudzieho”, som cítila, že sa neviem dočkať, kedy konečne odíde zo štúdia a nechá ma samu,” hovorí. „Zo všetkých som mala pocit, že z toho majú na rozdiel odo mňa zábavu. Brali to ako halloween, možnosť obliecť si kostým a šaškovať v ňom. Ja som však chcela zachytiť úplne iné nálady, vlastne som im ani nevedela pretlmočiť, čo od nich chcem,” priznáva. „Keď fotím samu seba, mám pred sebou zrkadlo a skúšam rôzne výrazy a grimasy. Neplánujem, milujem moment prekvapenia. Pre mňa je výzvou robiť veci, keď netuším, ktorým smerom sa vyvinú, ako skončia – ak by som si vedela vopred predstaviť výsledok, strácam potrebu ich realizovať.”

Múza v Portrétoch z histórie


Cindinou druhou najznámejšou sériou sú historické portréty, na ktorých pracovala koncom 80. rokov. Vytvorila ich v Ríme, kde sa vďaka stroju času preniesla do minulosti a predstavila sa ako múza na historických portrétoch známych majstrov. Hoci si mnohí pri pohľade na ne myslia, že inšpiráciu našla práve pri návštevách múzeí, Cindy ich sklame priznaním, že múzeá nemá rada a ani v jednom nebola. „Námet som čerpala z knižiek, kde sú reprodukcie slávnych malieb, no nesnažila som sa ich kopírovať. Iba máloktoré zábery zo série sú robené podľa skutočnej predlohy. Práve v tom vidím výhodu fotografie v porovnaní s maľbami – je ľahko reprodukovateľná a môže byť videná kedykoľvek, kdekoľvek, kýmkoľvek,” vraví.

Milovníčka hororov


V 80. a 90. rokoch začínajú Cindine fotografie pripomínať scény z hororu. Vďaka dokonalému výberu oblečenia, dramatickému osvetleniu a uhlu pohľadu sa jej podarilo urobiť zábery, pri ktorých behá mráz po chrbte. Takmer všetky tieto scény vznikli doma v jej apartmáne. Použila veľa kostýmov a rekvizít – buď vlastných, alebo požičaných od kamarátov – ako napríklad vankúš pre psa, na ktorom sa zvečnila na jednej zo svojich fotografií. V sérii Katastrofy a rozprávky sa dokonca vzdala sólového účinkovania a o priestor pred objektívom sa podelila s bábikami, či skôr ich časťami. Je tu oblečená do strašidelných hábov, vyzerá deformovane a mnohé scény dotvárajú zvratky na zemi, blato a iné oku nelahodiace výjavy. Pôsobí groteskne a zároveň hrozivo, no napriek tomu tvrdí, že v každom obrázku vidí krásu. „Myslím, že moja tvorba je skôr smiešna, ako by naháňala strach,” konštatuje.

Záľubu v horore prejavila aj ako filmová režisérka v morbídnom debute Zabijak v kancelárii (Office killer). Podobne ako vo fotografických sériách, aj tu vytvorila úplne nový svet, v ktorom panujú bizarné zákony. Toto dielo len potvrdzuje zásadu, že všetko, s čím príde Cindy – „tu ešte nebolo”. Filmom Pecker šokuje takisto, hoci inak ako predtým – predstavila sa v ňom ako herečka, ktorú nerežíruje ona sama, ale John Waterson.

Búri sa svojou tvorbou


Tvorba, v ktorej využíva figuríny, pripomína hru „zlého dievčaťa” s bábikami – ničí ich, robí neporiadok v izbe, neustále ukazuje svoje zlé a ešte horšie „ja” a nikdy neprejavuje žiadne známky radosti. „Vychovali ma ako slušné dievča, takže jediným spôsobom, ako sa vybúriť a spraviť, čo sa mi zachce, je urobiť to prostredníctvom umenia. Ventilujem si tým zlosť a mnohé iné veci,” vysvetľuje. „V podstate robím tie najväčšie hlúposti a ľudia mi na to skočili,” vyjadrila sa ešte na začiatku svojej kariéry. Neskôr priznala, že sa cítila vinná. „Bolo frustrujúce byť taká úspešná, keď sa mnohým mojim priateľom, skvelým fotografom, nedarilo. Dokonca niektorí členovia mojej rodiny si robili posmešky z toho, že sa mi podarilo preraziť tým, čo som robila už ako dieťa – že som sa prezliekala. Veľmi to podceňovali, vraj by to dokázal každý,” spomína.

Skazila bábiky


V ďalšej Nepomenovanej sérii (známej pod názvom Sex obrázky) sa Cindy prvýkrát úplne vzdala svojej hlavnej úlohy – objektu. Hrá sa tu výlučne s figurínami a protézami, ktoré si spolu s inými časťami tiel kúpila v špecializovanom obchode. Štylizuje ich do rôznych pornografických póz a umelé genitálie fotí z takej blízkosti, že ľudia pri nich na výstavách radšej uhnú pohľadom. „Reakcie na túto sériu ma prekvapili,” priznala sa. „Zábery sú také realistické, že si mnohí myslia, že genitálie a ostatné časti tela patria mne,” hovorí. Nepatria a Cindy, dovtedy zvyknutá na prácu s vlastným telom, nakoniec našla spôsob aj na manipuláciu s umelohmotným materiálom.

Vykĺbené pózy dosiahla tak, že bábiky jednoducho rozobrala a opätovne ich zložila po svojom. Ako vždy, aj tu kladie dôraz na detail – dotvorila im intímne ochlpenie, namaľovala ich a mnohé zábery podfarbila svojimi obľúbenými zvratkami na koberci či inými nechutnosťami. Hoci by podobná výstava v prudérnej Amerike nikdy neprešla kvôli cenzúre, Cindy Sherman je v pozícii, keď si môže dovoliť čokoľvek. „Neočakávam, že si ľudia budú tieto fotografie kupovať a neobávala som sa ani cenzúry zo strany sponzorov. Celú výstavu som si financovala sama, preto ma nič nelimitovalo v úplnom odviazaní fantázie. Niektoré obrázky majú heterosexuálny nádych, iné sú v duchu gay či sado-maso. Tým, že pri sexe bábikám chýbajú kondómy, som chcela naznačiť problematiku AIDS,” vysvetľuje a dodáva, že erotickými a pornografickými výjavmi chcela ľudí vyburcovať k tomu, aby sa zamysleli nad vlastnou sexualitou.

Séria o klaunoch – reakcia na teroristický útok na Dvojičky


Po teroristickom útoku na Ameriku mala Cindy tak ako mnohí americkí umelci dilemu, akým spôsobom reagovať na hroznú tragédiu, ktorá zasiahla národ, ale najmä Newyorčanov. „Prechádzala som ťažkým obdobím, nevedela som, čo chcem vlastne povedať. Chcela som, aby moja tvorba bola ako predtým – mixom napätia, hrozivej stránky vecí, ale takisto som mala v úmysle zobraziť skutočný smútok, ktorý som prežívala, a pátos. Napadla mi postava klauna. Síce navonok pôsobí tak, že chce ľudí rozveseliť, z jeho vnútra však cítiť smútok.”

Občas nepochopený génius


Laici Cindinu tvorbu často nechápu, no kritici umenia ju považujú nielen za najúspešnejšiu fotografku modernej doby, ale dokonca za najvýraznejšiu osobnosť spomedzi všetkých fotografov druhej polovice 20. storočia, ktorá má taký vplyv na mladých umelcov ako Andy Warhol za svojej éry. V roku 1995 získala prestížnu cenu MacArthur Fellowships, ktorá je známa pod názvom Cena géniov, a na podporu umenia dostala grant pol milióna dolárov. Jej slávnu prvú sériu Film Stills môžete obdivovať v Múzeu moderného umenia v New Yorku, ktoré ju od nej odkúpilo za milión dolárov. Okrem toho vystavuje aj vo vlastnej galérii Metro Pictures na Manhattane. Ak sa do USA nechystáte, no zaujala vás jej tvorba, zadajte si jej meno na internete – nájdete tu mnoho diel, ktoré spomíname, no ich práva na publikovanie sa nedali získať.

Tlačiť Diskusia
Focus Media