Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Čím som staršia, tým som šťastnejšia

28.12.2006 Casprezeny.sk

Ten hlas je vám veľmi povedomý. Ale tá tvár... Sesternica z tretieho kolena? Nie. No jasné, poznáte ju z televízie! Alebo vlastne nepoznáte? Veď to hrala iná herečka. Áno, ale s jej hlasom. Meg Ryan ani Meryl Streep po slovensky nevedia, ale to si pohltené filmom vôbec neuvedomujeme. A to je pre ne vraj najväčšia pochvala. Sú to veľké herečky, aj keď pre mnohých bez tváre. Preto v Rebecce vystúpili z tieňa hollywoodskych hviezd. V slovenskom znení dnes účinkuje Dagmar Bajnoková.

Čím som staršia, tým som šťastnejšia 3 obrázky vo fotogalérii

Ó, bože móóój! Tú hlášku si zo seriálu Priatelia jednoducho musíte pamätať. Jej autorka – nezabudnuteľná Chandlerova „bývalá“ Jennice bola vďaka nej neprehliadnuteľná. A s ňou sa vám vybaví aj jej slovenský hlas – herečka Dagmar Bajnoková.

Ako herečka som sa už narodila/prišlo to v puberte ako blesk z jasného neba.

Moja mama ma doma síce ako malé dievčatko učila recitovať poéziu, ale nie preto, že by chcela mať zo mňa herečku. To prišlo až neskôr, keď som na gymnáziu začala chodiť do detského dramatického súboru LUDUS. Tam som si prvýkrát uvedomila, že by som to mohla skúsiť aj s herectvom. Mala som vybraté tri školy, okrem herectva aj strojárinu a psychológiu. Na VŠMU však boli talentové skúšky, ktorých výsledok som vedela ešte pred prijímačkami na zvyšné dve. Keďže som bola prijatá, už sa mi veru na ďalšie prijímacie pohovory učiť nechcelo. A tak bolo rozhodnuté.

Na svoju prvú rolu nikdy nezabudnem /tých úloh bolo toľko, že si tú prvú vôbec nepamätám.

Moja prvá rola bola úplne úžasná. Hrala som úlohu matky Schmidtovej. Asi polhodinu som bola schovaná pod dekou, kde ma nikto nevidel. Potom som sa odkryla a povedala: „Ja som matka Schmidtová.“ Zhaslo sa svetlo a tým sa môj výstup skončil. Pamätám si však, že som mala tú pravú hereckú trému. Pod tou dekou som prežívala Tanatalove muky, aby som vyšla v tej správnej chvíli.

Moja profesia je pre mňa naplnením sna, aký sa ani nedá vysnívať/s tým herectvom som stúpila pekne vedľa.

Nikdy som nerozmýšľala nad tým, či sa mi splnil sen. Ale môžem povedať, že čím som staršia, tým som šťastnejšia, a to aj vďaka mojej profesii. Už počas školy som hosťovala v Národnom divadle a potom som mala angažmán v divadle Korzo. Po narodení dcéry však prišla pauza a ja som zistila, že nie je vôbec jednoduché vrátiť sa späť. A v takých chvíľach si človek začne uvedomovať, čo preňho znamená, keď môže hrať. Keď som dostala znova ponuku z divadla, naplno som si užívala šťastie stáť na tých doskách, v divadelnom zákulisí som si doslova vychutnávala tie staré vône, ktoré divadlo má.

Herečka, ktorej tvár nie je každý deň v novinách, nejestvuje/byť dobrá herečka neznamená byť stále na očiach.

Myslíte, že by som mohla byť šťastnejšia, keby ma spoznávali ľudia na ulici? Patrím predsa k tým málo ľuďom, ktorí robia to, čo ich baví a milujú svoju prácu. To ma napĺňa šťastím. Vidím, koľko ľudí je nešťastných, lebo nedostali ani tú šancu, ktorú mám ja – hrať v divadle a mať toľko peknej roboty v dabingu. Som za to vďačná. Popularita je síce fajn vec a možno človeku dá viac príležitostí dostať sa na obrazovku nielen hlasom, ale aj tvárou, no končí sa za hranicami republiky. Vnútorné naplnenie hranice nepozná.

Dabing je herectvo ako každé iné/je to z núdze cnosť, veď každý musí z niečoho žiť.

Dabing je pre mňa príťažlivý, ale trpela by som, keby som robila iba to. Naopak, keby som nemala dabing, psychicky by som to zvládla asi lepšie, ale divadlo človeka neuživí. Dabing beriem ako šancu – vidieť najrôznejšie filmy, spoznať rôznych hercov, rôzne životné príbehy. To všetko svojím spôsobom herca obohacuje.

Pre túto herečku som ako stvorená, inú mi nedávajte/herečka ako herečka, som profesionálka!

Neviem, či herec v dabingu sníva o konkrétnom filme. Možno tak v kútiku duše si hovorí, že tohto herca by som mohol dabovať. Aj ja mám svetové herečky, ktoré sa mi páčia a ktorých filmy milujem, ale ešte mi nikdy nenapadlo – kurník šopa, túto by som mala predabovať. Nevyberám si postavy, ale najradšej dabujem tie, ktoré prežívajú na plátne bohatý citový život, Nesú si svoj kríž a majú čo povedať. Psychológia takejto postavy je úplne iná. Je pre mňa dôležité precítiť to isté, čo herečka na plátne, a vtedy si pri dabingu aj poplačem.

Za to, čo robí postava, ktorú dabujem, občas „schytám“ aj ja/nestretla som sa s tým, aby mi ľudia vyčítali zlé vlastnosti postavy.

Väčšinou robievam záporné postavy, a keby som mala naozaj všetky ich zlé vlastnosti a chyby, to by som sa bála aj sama seba... (Smiech.) Občas sa mi síce stáva, že sa na mňa neznámi ľudia spočiatku pozerajú nedôverčivo. Ale keď ma spoznajú, prestanem pre nich byť postavou a stanem sa sama sebou. Normálnou ženou, ktorá má chyby, ale len svoje, rovnako ako dobré stránky.

Svoj hlas si nenechám v televízii ujsť /keď sa v televízii počujem, okamžite prepínam.

To musí byť náhoda, že natrafím na seba. Nikdy sa nestalo, aby som si cielene zapla televízor s tým, že – aha, teraz ide seriál, ktorý som robila. Ale je to dobrá sebakontrola. Niektoré postavičky vám sadnú viac a niektoré menej. Prepínam skôr vtedy, keď počujem, že dabing škrípe, a pritom to môže byť inak veľmi dobrý film. Samozrejme, človek odlišne vníma aj to, čo sám nedaboval. Ale sú filmy, kde vôbec nefunguje moja profesionálna deformácia, pozerám sa len očami diváka a až na konci si uvedomím, kto mal réžiu alebo kto tam účinkoval. To je dobrý dabing.

Niet nad slovenský dabing/radšej titulky, náš dabing sa nedá počúvať.

Český dabing sme možno kedysi vnímali ako lepší, ale len preto, že tam sa naozaj dostávali lepšie filmy, k nám na Slovensko šli len tie béčkové. Dnes je to porovnateľné, respektíve niektoré slovenské dabingy sú lepšie ako české a naopak.

Dcéra vyhlasuje, že jedna herečka v rodine stačí/herecký chlebíček jej zachutil rovnako ako mame.

Moja dcéra začala dabovať, keď mala tri roky. Obdivovala som, ako sa jednoducho postavila pred mikrofón a necítila ako hendikep ani to, že nevedela čítať. Pošepkali jej, čo má povedať, a ona šla. Niekoľkokrát sa nám stalo, že sme sa pri mikrofóne ocitli spoločne. Ako matka som mala pocit, že ju musím sledovať, preto som, samozrejme, nestíhala svoje texty. Vtedy sa na mňa vždy útrpne pozrela, prevrátila očká a dospelácky utrúsila: „Jéééžiš, zase kvôli tebe opakujeme.“ Teraz má štrnásť a koketovanie s herectvom ju na túto chvíľu prešlo. Vydýchla som si, ale aj tak som v strehu. Herecký chlebíček nie je jednoduchý, preto chcem, aby okrem herectva mala v rukách aj niečo iné, aby pre nedostatok príležitostí nebola raz nešťastná.

Tlačiť Diskusia