Skutočný príbeh: Pánovi učiteľovi z lásky

Renáta Petrikovičová-Kunovská (31) však poznala svoje dieťa. Vedela, že tým vlastne kričí, presviedča, prosí, že nechce odísť. Jeho otec tomu odmietal rozumieť. Tak ako odmietal rozumieť aj tomu, že jeho syn je autista.

Toto Renáta nechcela. Jej dieťa malo mať milujúcu rodinu. Nikdy nemalo zažiť to, čo ona. Aj keď si z tých dní, keď mama zomrela a ich dve so sestrou zobrali do detského domova, pamätá málo. Takmer nič. Mala len tri roky. No kedykoľvek si na to spomenula, cítila sa hrozne zúfalo, smutno. Vždy jej bolo do plaču, a čím bola staršia, tým viac. Akoby hlbšie vedela precítiť, čo sa v malej trojročnej dušičke vtedy odohrávalo. Jej muž to nevedel, nedokázal si to ani predstaviť. Preto netušil, čo spôsobuje svojmu synovi, keď sa rozhodol od nich odísť. A nevedel ani to, čo mesiace predtým spôsoboval jej, keď ju nechával celé dni zatvorenú doma samu s nehovoriacim dieťaťom. To ticho ju zabíjalo. Tak hovorila aj za Kristiána. Dávala svojmu dieťaťu tisíce otázok a sama na každú odpovedala. Nahlas. Snažila sa, ako vedela, odtiahnuť syna od okna. Kristián dokázal celé hodiny vyzerať ocka, ktorému sa domov nechcelo ponáhľať. Renáta si do postele líhala urozprávaná, ale nevyrozprávaná. Napĺňali ju pocity obáv a neistoty. Bolo len otázkou času, kedy kvapne posledná kvapka a pohár pretečie... Našťastie sa z neznámej riaditeľky materskej školy postupne stávala Renátina známa, neskôr kamarátka a potom doslova najlepšia priateľka. Vedela ju pochopiť, povzbudiť, počúvať. Keď bolo treba, celé hodiny. A potom prišiel šok. Keď jej manžel podal žiadosť o rozvod, dôvodil tým, že Renáta si našla kamarátku, ktorú vo všetkom uprednostňovala!

Pán učiteľ

Zostala s Kristiánom sama s 540 korunami prídavkov na deti a 500 korunami výživného od jeho otca. Viac nemienil dávať. Ak ho nedokáže uživiť, nech ho dá do ústavu – odkázali jej Kristánovi starí rodičia. A mysleli to vážne. Nakoniec musela bojovať nielen o prežitie, ale ešte aj o syna. Vždy ju život zahnal až na kraj priepasti, kým jej hodil záchranné lano. Tentoraz to bola sestra. Už sa na to nemohla dívať. Kto iný jej mal pomôcť, keď nie ona? Jej jediná rodina... Odsťahovali sa za ňou do Česka, ale povinná školská dochádzka, ktorá sa po šiestych narodeninách začala týkať aj Kika, ich vrátila späť. Nechávala ho v škole s malou dušičkou. To možno v prvý školský deň prežíva každá mama prváčika. Ale Kiko... Oni neboli spojení len pupočnou šnúrou, ale stovkami, tisíckami neviditeľných nitiek. Koľkokrát bez nej nedokázal nič dostať do úst. Raz vošla potichu do triedy a zazrela ho na rukách mladého muža. Vyhodil ho do vzduchu a Kiko k nemu vystrel rúčky. A potom si oprel hlavu o jeho plece. On mu dôveruje! – zadusila ten výkrik v sebe, aby ich nevyrušila. O pár sekúnd to urobila riaditeľka. „To je náš nový pán učiteľ,“ predstavila ho. Renáta sa na neho usmiala a podala mu ruku. V tom geste bolo viac ako len formálne – teší ma. Chcela mu povedať, aká je šťastná, ako mu za syna ďakuje.

Nepostavíme si snehuliaka?

Neskôr sa takmer zrazili na chodníku pred domom. Ani nevie, či jej Michal už vtedy povedal, že tam neďaleko býva. Len natiahol ruku ku Kristiánovi: „Nepostavíme si snehuliaka?“ A potom išli spolu plávať alebo len tak šantili vonku. Pomáhal jej, ani netušil ako veľmi. No nikdy sa s ňou neodvážil rozprávať o niečom inom ako o Kristiánovi. Hoci navonok vyzerali ako ukážková rodina vystrihnutá zo šlabikára, Michal Renátu nikdy neoslovil inak ako pani Kunovská a pre ňu bol stále pánom učiteľom. „Máme nový počítač, Kiko by mohol mať doma tie programy, čo používate v škole. Nemohli by ste nám niečo nainštalovať?“ odvážila sa ho Renáta spýtať. Kývol hlavou na súhlas. Jej garsónka bola malá. Mali k sebe blízko, ale ani jeden sa neodvážil za tým druhým natiahnuť ruku. Jej bralo odvahu sklamanie z toho, čo zažila v prvom vzťahu, jemu nesmelosť. Renáta si však uvedomovala, že pre jej syna sa Michal stáva po nej tým najdôležitejším človekom na svete. Sledovala ho, ako prišiel za ním. Dotkol sa mu ruky a bez slov ho volal k počítaču. Nikdy by nešiel za niekým, komu by neveril. Hm... Keď mu verí on, môžem aj ja? – prekvapila Renáta samu seba. „Pán učiteľ, nemohli by sme si tykať?“ navrhla, keď sa zberal na odchod. Stál už takmer vo dverách. Tentoraz ešte neodpovedal.

Áno, áno, áno

Každú voľnú chvíľu trávil s nimi. Michal už sám vedel, že nejde len o Kika. Tak ako mu k srdcu prirástol ten drobný chlapček, našla si tam miesto aj jeho mama. Hľadal slová, odvahu, potom tú správnu chvíľu. Až si ho nakoniec našla sama, nad šálkou kávy. Naklonil sa k nej a ona, skôr, ako ho pobozkala, chytila ho za ruku. Hľadala odvahu, tak ako on. Pevne si stisli ruky, potom sa mu oprela o plece a začala sa smiať. Presne tak to vtedy, keď Michala prvýkrát videla v triede, urobil jej syn. Keď si našli svoj prvý spoločný domov, už boli rodina. O to viac, že Renáta položila po pár mesiacoch Michalovu ruku na svoje bruško. Budeme mať druhé! Radosť si v ňom podávala ruky so zodpovednosťou. Dokáže byť otcom dvoch detí? Bude ľúbiť to druhé tak ako Kika? A naopak – zostane mu dosť lásky pre neho, keď sa narodí jeho vlastné dieťa? Bude zdravé? Tie isté otázky si kládla aj Renáta. Našťastie, Samko takmer hneď ako sa narodil, jednu za druhou zodpovedal. Áno, áno, áno. Až tým inšpiroval aj svoju mamu. Keď jej šťastný Michal po niekoľkýkrát zopakoval ponuku na manželstvo, prikývla. Presne pred rokom povedala pánovi učiteľovi z lásky – áno.