Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Ján Ďurovčík: Som veľmi nudný

20.08.2005 Casprezeny.sk

Známy režisér a choreograf Ján Ďurovčík (34) je nadpriemerne vitálny, pracovitý, tvorivý... A nudný.

Ján Ďurovčík Ján Ďurovčík

To som nepovedal ja, ale on. ,,V domácom živote som veľmi nudný a nezáživný človek." Vraj jeho pracovný život je taký nabitý, že potom už len najradšej sedí doma a prepína programy.

Čím žijete v lete?

– V lete sa starám o to, aby bolo čo robiť na jeseň. Čiže pripravujem ďalšiu sezónu. No popri tom si nájdem čas na nejaký šport, hlavne futbal, občas tenis. A ešte mám jednu letnú špecialitu: chodievam sa lyžovať na ľadovec v Rakúsku, človeka to krásne schladí. Na pár dní si určite odskočím aj k moru na obľúbenú Malorku. No leto pre mňa tiež znamená prácu. V auguste režírujem galavečer vyhlasovania TOM-a, začíname pripravovať muzikál Na skle maľované, premiéru bude mať v septembri. Potom odchádzam do Prahy, kde režírujem Mou vlast pre Štátnu operu Praha, vzápätí odlietam do Tokia, kde bude obnovená premiéra Vtáka ohniváka...

Jeden projekt za druhým. Nebojíte sa, že je to privysoká latka? Máte len tridsaťštyri rokov, čo potom? Alebo si, tak ako všetci, hovoríte – kým som v trende, idem naplno a nad tým, čo bude ďalej, sa netrápim.

– Kým som v trende? To možno platí u nejakých zabávačov v televízii. V našej brandži ide o projekty, ktoré sa plánujú dlho dopredu a nie sú postavené na komerčnej báze. Ja sám si nemôžem povedať, že idem niečo robiť. To platí akurát tak v rámci môjho Slovenského divadla tanca, do ktorého som vložil vlastné peniaze. Inak to závisí od toho, či ma niekto zavolá.

Iste, ale volajú vás aj preto, že vaše meno má zvuk...

– V našej brandži nás je tak málo.

Naznačujete, že nemáte konkurenciu?

– To som nepovedal, no v umení ťažko využijete fakt, že je človek v nejakom kurze. Napríklad na predstavenie Bolero som peniaze nezohnal. Možno začnem robiť nejakú reality šou.

Vari tanečné predstavenia, ktoré robíte, nie sú výnosné?

– Naozaj nie sú. Mnohé veci robím z číreho bláznovstva: vložím vlastné peniaze do niečoho, čo sa nemôže vrátiť ani pri najmenšej úspešnosti.

Chcete povedať, že aj vy ste umelec, ktorý k peniazom nepríde?

– Sú umelci, ktorých ani nepoznáte a majú oveľa viac peňazí ako tí známi. No, nie, že by som sa sťažoval. Mňa živia komerčné veci, ktoré sa nejakým spôsobom daria.

Vyštudovali ste choreografiu, tancovali v Lúčnici, ste choreograf, režisér, scenárista. Môžete si hovoriť som mladý, úspešný... a bohatý?

– To si nehovorím. Iste, necítim sa chudobný, nemusím počítať každú korunu, ale čo je dnes byť bohatý? Inak sa na to pozerá človek z Michaloviec, inak z Bratislavy a úplne inak z New Yorku. Ale ešte som nedospel do štádia, ktoré by mi dovoľovalo nerobiť veci, ktoré robiť nechcem. Aj z finančných dôvodov som nútený robiť aj projekty, ktoré jednoducho vyvážia tie, ktoré pripravujem pre radosť. Podotýkam však, že nemám problém robiť trebárs komerčný večierok. Nemyslím si, že by ma to dehonestovalo.

Máte, z môjho pohľadu, šťastie, že pracujete aj v zahraničí. Študovali ste na VŠMU aj na tanečnom inštitúte v belgických Antverpách. Ste autorom viacerých produkcií pre popredné zahraničné scény. Presúvate sa zo Slovenska do Japonska a naspäť, a odtiaľ zase do Čiech. Máte rád tento zahraničný rozmer?

– Zahraničný rozmer v umení je všade na svete veľmi bežný, iba na Slovensku skoro nevídaný. Na vine nie je nekvalita slovenských umelcov, ale absolútna neschopnosť slovenských producentov vyviezť naše umenie do sveta.

Vy máte dobrých producentov?

– Nie, a zatiaľ to ani nie je tak, aby som mohol byť šesť mesiacov na turné, ako by som si predstavoval. Stále je to skôr vec náhody ako faktu, že je to dobre zorganizované. Problém je v agentúrach, v ľuďoch, ktorí sa medzi sebou žerú...

Nechajme prácu, aký je váš bežný život?

– V domácom živote som veľmi nudný nezáživný človek. Ráno vstanem, idem do divadla na skúšku, potom mám nejaké stretnutia, a ak nerobím pre televíziu, tak strihám... Oddychujem tým, že mením žáner a domov prichádzam aj o jedenástej večer. Potom už naozaj len sedím pred telkou a prepínam programy. V práci tohto zažijem tak veľa, stretnem toľko zaujímavých ľudí, že počas voľných dní sa pokojne nudím. Priam to potrebujem. Stačí mi sedieť v mojom modrom kresle pred televízorom a šťukať a šťukať...

Počas účinkovania vo svete máte možnosť posúdiť našich a cudzích tanečníkov. Akí sme v porovnaní so svetom?

– Máme veľa dobrých tanečníkov, ktorí tancujú po celom svete. A je aj veľa takých, ktorí sa vypracovali v amatérskych podmienkach. Ťažko však porovnávať napríklad Slovensko s Japonskom, kde je len v Tokiu 50 tanečných škôl. Na päťmiliónový národ a na jednu a pol tanečnej školy však máme veľmi slušnú základňu talentov.

Keď beháte po tom svete, predpokladám, že si všímate nielen tanečníkov, ale aj ženy. Alebo ste až taký vorkoholik, že to s vami ani nehne?

– Samozrejme, že si to všímam, som normálny chlap. A nebudem prvý ani jediný, ktorý tvrdí, že Bratislava, a vôbec Slovensko, je jedna veľká módna prehliadka. Keď si sadnete na terasu nejakej kaviarne v New Yorku, môžete hľadieť aj hodinu a po ulici prejde sotva desať pekných báb, a to budú viac upravené ako naozaj pekné. No a z tých desiatich budú štyri Slovenky a tri Poľky, ktoré tam v tom čase práve robia. V Tokiu peknú babu ani nenájdete, iba ak pôjdete do štvrte, kde sú zase len české, slovenské a poľské modelky. Bratislava je mesto s najdlhším mólom na svete a to mólo sa volá petržalská hrádza. Babenky, ktoré sa tam preháňajú na korčuliach, môžete poslať na ktorékoľvek predvádzacie svetové mólo. Máme krásne ženy, majú krásne postavy, čo je pre mňa, vzhľadom na moju profesiu, podstatné. Slovenky sú jednoznačne najkrajšie.

Čo máte u žien rád?

– Okrem tohto vizuálneho, čo si neviem odmyslieť, predovšetkým jemnosť a múdrosť. Môjmu srdcu nie sú blízke ženy typu femme fatale či la Pamela Anderson, i keď nehovorím, že by som na ňu nereagoval. Keď sa žena rozhodne, že chce za každú cenu upútať, rešpektujem to. Môže si dať na hlavu aj klobúk s kaktusom, mne je to jedno.

Ste až taký tolerantný?

– V tomto smere absolútne, ale ja som vôbec veľmi tolerantný a snažím sa mať k všetkému úctu. To je moje základné motto. Nemusím so všetkým súhlasiť, ale môžem to rešpektovať. Môžem mať úctu k ľuďom aj k tomu, čo hovoria.

Neženíte sa náhodou, aby som niečo neprepásla?

– Nie, ešte sa nežením.

V nejakom rozhovore ste povedali, že zažívate obdobie očistenia vlastnej duše. Vraj si musíte povedať, čo vlastne v živote chcete. Čo teda, už to viete?

– Chcem robiť veci, ktoré sa mi páčia, a tešiť sa zo života.

Tlačiť Diskusia
Focus Media