Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Elena Vacvalová: Neznášam dlhy

06.07.2009 Casprezeny.sk

Stále je usmiata a srší humorom. Taká je Elena Vacvalová (51). Hoci jej do smiechu vždy nie je, nedá to na sebe znať.

Elena Vacvalová 3 obrázky vo fotogalérii Zdroj: Miro Miklas Elena Vacvalová

Viacerí vás titulujú ako prvú dámu slovenského humoru. Súhlasíte?

– Bola by som spokojná aj iba ako dáma! Úprimne – prívlastky tohto druhu nemám veľmi v láske. Sú prelietavé, šuštia papierom a príliš často podliehajú inflácii. Kedy ste zbadali, že máte k humoru bližšie ako ostatní? Podstatné je, že to v súvislosti s tým, čím sa dnes živím, zbadali iní, a ako som už spomínala veľakrát, prvý bol môj kolega Oliver. Po našom asi tak štvorročnom odlúčení po skončení školy mi jedného dňa zavolal, či to nechcem skúsiť v rozhlase, v redakcii zábavy. Tak som skúsila.

Vyšlo to. V škole ste patrili medzi triednych zabávačov?

– Asi vás sklamem, ale nie. Pochádzam z učiteľskej rodiny, mama učiteľka, otec riaditeľ školy, brat učiteľ, švagriná učiteľka. Komu by bolo do smiechu?! Bola som veľmi dobrá žiačka, možno až taká bifľoška, veď čo iné som už mohla byť, keď mi doma bolo neustále prízvukované, čo môžem a čo nemôžem, čo by som mala a čo by som nemala ako dcéra riaditeľa školy, do ktorej som chodila. Paradoxné je, že ak som aj odpovedala u otca zo zemepisu perfektne, na jednotku s hviezdičkou, tak mi dal dvojku, aby ostatní nepovedali, že mám uňho protekciu.

Život nie je len o veselých veciach. Spomeniete si na prvú veľkú krivdu v živote, keď ste považovali tento svet za veľmi nespravodlivý?

– Hm, zase to bude o otcovi. Najťažšie mi bolo, keď mi navždy odišiel. Bolo to príliš skoro a nečakane. Nestihla som mu nič z toho, čo mi v živote dal, vrátiť. Svojím spôsobom to cítim ako nesplatený dlh. A ja dlhy neznášam. Ako som to prežívala, to by bolo asi na inú debatu, ale možno mi trochu pomohlo, že som sa v tom čase musela oveľa viac venovať mame, ktorú to zranilo naozaj hlboko a poznačilo to aj jej zdravie.

Potrebujete o problémoch hovoriť?

– Určite vysielam signály SOS, ale zásadne iba do najbližšej siete, teda rodinnej. Mám, našťastie, aj pár takých priateľov, ktorí vycítia, že so mnou niečo nie je v poriadku, aj keď nevysielam. Dnes som, napríklad, od mojej skvelej priateľky, jasnovidky Jennifer z Austrálie, dostala malú knižočku o psíkoch, v ktorej bolo napísané: „Mám taký dojem, že toto je to, čo teraz potrebuješ!“ Je tak pekelne ďaleko a nemýlila sa.

Ako by ste opísali momentálne životné obdobie?

– Keď bola moja dcéra malá, písala si vlastné predpovede počasia, jedna bola naozaj úžasná, a to by mohla byť aj odpoveď na túto otázku: Dnes bude oblačno až mračno, a po pršaní dúha.

Medzi menej šťastné životné situácie iste patrí aj vaše prvé nevydarené manželstvo. Kto vám vtedy najviac pomohol?

– Nenazvala by som ho nevydarené, bolo na to príliš krátke. Ale zase dosť dlhé na to, aby som sa stihla niečo dozvedieť. O sebe samej, ale hlavne o vzťahu muža a ženy. Snažila som sa to zvládnuť sama, vtedy som dokonca z najhoršieho vynechala aj svoju najbližšiu rodinu, pretože som mala pocit, že čo som si navarila, musím si aj sama zjesť. V praktických každodenných starostiach mi veľmi pomohli kolegovia z redakcie detského časopisu, v ktorom som vtedy pracovala. S odstupom času si tento „film“ príliš často nepremietam. Je to dokument, mám ho v archíve a to stačí.

V jednom z rozhovorov ste uviedli, že sa už nikdy nevydáte. Dlho vás manžel Juraj prehováral?

– To že som niekedy povedala?! Nezdá sa mi to už len preto, že nepoužívam slovíčko nikdy iba tak, v podstate skoro nikdy. (smiech) A s tým novým vzťahom to mal zložitejšie skôr môj terajší manžel, v tých časoch si vziať rozvedenú bol pomerne odvážny skutok. To by bola skôr otázka preňho. Ale on by vám neodpovedal, pretože si myslí, že tieto veci nepatria na stránky časopisov. A mal by pravdu.

Z prvého manželstva máte dospelú dcéru. Je vašou kópiou?

– Chvalabohu, je to originál! Najcennejší, aký mám.

Čo ste jej vštepovali pri výchove?

– Mám radosť, že je to slušný a čestný človek s vlastným názorom, že má úžasný zmysel pre zodpovednosť a našťastie aj pre humor. Čo viac by som si mohla priať. Už len to, aby bola zdravá. A čia je to zásluha?! Uznáte, že v dôležitých momentoch jej života to je a bude úplne jedno!

Ako prežívate, že dospelé dieťa si už nevyžaduje toľko pozornosti rodičov a má predovšetkým iné záujmy?

– Naša dcéra je ešte stále s nami. Takže dom je ešte plný života, smiechu, ale aj hádok, ktoré z tohto faktu jednoducho logicky vyplývajú. Neviem si predstaviť, že príde jeden podvečer, keď nebudem počuť, ako naša „malá“ hodí kľúče a mobil na stôl v kuchyni a ako sa nahlas víta s naším psom. Aby to nebolo zase také patetické, tak ešte aj ako ja na ňu kričím: Odlož si už konečne ten kufor, čo máš na sedačke od Silvestra!

Tlačiť Diskusia
Focus Media