Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Hoci som si na dieťatko zvykla, zvolila som interupciu

23.01.2010 Ivana Adamcová

Zaľúbila sa a pochopila, že partner je žiarlivec, ktorý ju len obmedzuje. Riešila to rozchodom a chcela naňho rýchlo zabudnúť. Zistila však, že je tehotná.

Zákrok prebehol ľahko, no jazvy na duši ostali. Zákrok prebehol ľahko, no jazvy na duši ostali.

Stalo sa to pred niekoľkými rokmi. Bola som krátko po skončení strednej školy. Život mladého dievčaťa som mala pred sebou a život dieťaťa za sebou. Cítila som sa voľná, ničím neviazaná.

S priateľom som nechodila veľmi dlho. V našom vzťahu sa našli pekné obdobia, ako aj obdobia trápenia. Postupne sa však z neho stal neuveriteľne žiarlivý partner. Neustále kontrolné telefonáty, žiarlivé výstupy a podozrievania ma donútili rozísť sa s ním. Samozrejme, že to nechcel akceptovať, ale pre mňa to bola bodka za minulosťou, kam som sa už odmietala vracať. Ale veľmi som sa mýlila.

Nechcené dieťa

Asi po mesiaci som zistila, že som tehotná. Vystrašená som sa pobrala k lekárovi. Ultrazvukom zistil, že som už v treťom mesiaci. Hneď sa ma opýtal, či ide o chcené, alebo nechcené tehotenstvo. Nemala som čas rozmýšľať, preto som povedala, že nechcené. V ambulancii som strávila takmer hodinu. Doktorov názor, že na interrupciu môže byť neskoro, som nechcela akceptovať. Napokon sa dal presvedčiť, že to aspoň skúsim aj s rizikom odmietnutia v nemocnici.

Na dieťatko som si zvykla

Odchodom z ambulancie sa začal veľký kolotoč – vyvolávanie expriateľovi, zháňanie peňazí, plač, nerozhodnosť. Za tie štyri dni, čo som čakala na príjem do nemocnice, som si začala na dieťatko v sebe zvykať. Dokonca som ho aj pomenovala. Myslela som si, že to bude chlapček. Každý deň som sa radila s priateľkami, čo mám robiť. Niektoré mi radili ísť na ten zákrok, iné zase nie. Ja som už bola v duchu rozhodnutá naň ísť. Ovplyvnil to aj prístup môjho expriateľa. Nebol mojou oporou, len sa vyhrážal, že mi s peniazmi nepomôže. Chcel ma asi získať späť a dieťa bolo predsa dobrou príležitosťou, ako ma donútiť vrátiť sa k nemu.

Jazvy ostali

Rodičom som o mojom trápení radšej nepovedala. Dočkala by som sa od nich len výčitiek a zhrozených pohľadov. Prišiel očakávaný a nechcený deň. Zákrok prebehol bez problémov. To však nebol koniec. Jazvy, ktoré mi ostali na duši, bolia dodnes. Tak ako som plakala týždne po interrupcii, plačem aj dnes. Hoci prešlo niekoľko rokov, myšlienka na to stále bolí. Viem, že moje rozhodnutie bolo správne, no aj napriek tomu to veľmi ľutujem. Dnes, keď som staršia, asi by som uvažovala inak. Na takéto rozhodnutia treba veľa času, ja som ho mala primálo, čo sa zvyčajne v takých situáciách aj stáva.

Tlačiť Diskusia
Focus Media