Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Som lesbička, ale mame to nedokážem povedať

06.02.2010 Ivana Adamcová

Boli a sú vo všetkých krajinách a v každej vrstve obyvateľstva. Možno ich stretnúť v hocakom povolaní, medzi robotníkmi, zamestnancami, vedcami.

Mama chce, aby som sa vydala a mala deti. Mama chce, aby som sa vydala a mala deti.

Ich schopnosti nie sú v priemere ani lepšie, ani horšie ako u heterosexuálov. Homosexuáli sa vôbec nelíšia od nás ostatných. Podľa mnohých výskumov vo viacerých krajinách sa počet homosexuálov udáva od 4 do 6 %, teda je to najmenej 250 miliónov ľudí na svete.

Homosexualita je pohlavná náklonnosť k osobám toho istého pohlavia. Ženská homosexuálna orientácia sa nazýva lesbizmus a mužská uranizmus, ale tento pojem sa takmer vôbec nepoužíva. Homosexuálom sa zvyčajne hovorí „gej“, z anglického slova gay. V roku 1992 sa homosexualita vyčiarkla zo zoznamu chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie. Ale už dlho predtým patrila do zoznamu chorobných prejavov, pri ktorých sa pochybuje, či vôbec chorobnými sú.

Ako to bolo kedysi?

V dejinách bolo aj obdobie, keď homosexuálne prejavy boli rovnocenné s tými heterosexuálnymi, dokonca v starom Grécku boli cenené viac ako bežné vzťahy. Určite to súviselo s ich vierou a zobrazovaním bohov ako bisexuálov alebo hermafroditov. V starovekej kultúre bola homosexualita trestaná len u Egypťanov a Židov. Asi od 12. storočia sa dostala pod kontrolu cirkvi. Akýkoľvek sexuálny prejav, ktorého cieľom nebolo splodenie dieťaťa, sa stal hriechom. Aj v moslimských krajinách je homosexualita neprípustná a mimo zákona.

490354

Otázky, či som dosť dobrým a normálnym, si treba zodpovedať.

Dnešné vnímanie

Napriek tomu, že z roka na rok sa tolerancia voči homosexuálom zvyšuje, že máme aj antidiskriminačný zákon, ktorý zakazuje homosexuálov akokoľvek znevýhodňovať, sú stále prítomné aj predsudky a negatívne vnímanie inak orientovaných ľudí. Dodnes nie je jasné, ako homosexualita vzniká. Vedci rozvinuli teóriu o hormonálnom pôsobení na zárodok. V každom prípade vzniká veľmi podobne ako heterosexualita. Nesprávne informácie a výchovné vplyvy vedú však k tomu, že homosexualita sa považuje za „zlý“ návyk, úchylku, či chorobu. Načo by si však niekto vymyslel, že je gay, keď spoločnosť, v ktorej žije, by mu kvôli tomu robila len samé problémy?

„Coming out“

Čo sa skrýva pod týmto anglickým názvom? Je to akési prijatie svojej sexuálnej orientácie. Často to býva veľmi dlhá a bolestivá cesta. Prebieha v dvoch fázach. Prvá vec je uvedomenie si, že ma priťahuje rovnaké pohlavie. Je to osobný vnútorný coming out. Druhá fáza je vyhlásenie alebo oznámenie o svojom poznaní svojmu okoliu – rodine, priateľom, kolegom. U niekoho tento proces prebehne už v puberte, u iných aj v dospelosti.

Prečo je dôležitá tolerancia?

Odmietanie človeka, ktorý sa nám priznal s takýmto tajomstvom, môže v ňom spôsobiť aj hlbokú krízu. Neakceptovanie niečoho tak intímneho a bytostného od najbližších ľudí môže viesť aj k pokusom o samovraždu či k samotnej samovražde. Je ľahké súdiť iných, ale oveľa ťažšie pochopiť ich. Homosexualita už nie je otázkou správania, ale identity. Na prahu 21. storočia homosexuáli, ktorí sú na verejnosti známe osobnosti, nestrácajú po odhalení svojej orientácie fanúšikov. Politici naďalej slávia úspechy vo volebných kampaniach. Pomaly prestáva byť niečia homosexualita senzáciou a stáva sa len jedným z aspektov osobnosti.


Čo na to psychologička Sylvia Dančiaková?

490373Priznať sa?

Otázky krútiace sa okolo témy homosexuálnej orientácie, preferencie, či správania sú veľmi zložité a poprepletané s ďalšími súvislosťami aj preto, že odpovede na ne sú výsostne intímne a súkromné. Týkajú sa len tej-ktorej konkrétnej osoby a jej citových vzťahov. Zjednodušene povedané, čo koho do toho, ku komu prechovávam city, ak ide o dospelú osobu.

Boj s vlastnými predsudkami a pocitmi viny

Myslím si, že v skutočnosti všetko závisí od konkrétnej osobnosti – od jej emocionálnej zrelosti, stability, temperamentu, rodinného zázemia... Od toho zase závisí vyrovnanie sa s rolou v minoritnej skupine, do ktorej, či už chce, alebo nie, prislúcha. Či sa bude chcieť verejne prezentovať, „bojovať“ za menšinové práva, alebo len tak si žiť svoj život (tak ako mi je prirodzené v kruhu najbližších).

490353

Homosexuáli sa vôbec nelíšia od ostatných.

Asi naozaj najťažšie je pre homosexuálne orientovaných ľudí vybojovať to s vlastnými predsudkami, pocitmi viny, s vlastnými pochybnosťami a strachmi. Otázky, či som dosť dobrým, dosť normálnym a dosť prirodzeným, si treba zodpovedať. Po víťazstve v tomto „vlastnom“ boji už môže každý človek s homosexuálnou preferenciou len veľkoryso s ľahkosťou prehliadnuť pár krivých pohľadov a úškrnov z okolia.

Rešpektovanie súkromia

Pre mňa ostáva sexuálna orientácia mojich kolegov (ale i iných ľudí) ich výhradnou intimitou, tiež sa nezverujem pokladníčke v markete „na koho som“. Samozrejme, výnimku tvoria bojovníci, ktorí sa snažia vplývať na verejnú mienku a chcú pozitívne ovplyvniť postoj celej spoločnosti i v rámci právnych noriem.


Kvetka: "Muži mi srmdia"

Kvetka (34) žije so svojou mamou v jednom byte. Mama je staršia žena so zdravotnými problémami. „Otca nemám, žijeme už dlho samy. Mám síce brata, ale ten má svoj svet, svoju rodinu. Takže odo mňa ako slobodnej a bezdetnej sa očakáva, že budem mamu opatrovať. Robím to rada, hoci niekedy je to na úkor môjho vlastného života.“ Kvetka totiž rovno z práce musí bežať domov. Akékoľvek stretnutia s kamarátkami minimalizuje, nehovoriac o nejakej zábave či kultúrnych akciách...

Mama ma kontroluje

„Mama je schopná mi volať aj niekoľkokrát za hodinu, ak sa niekde zdržím. Vystresuje ma do takej miery, že to nakoniec vzdám, nech som kdekoľvek, a idem domov.“ V práci sa jej darí, pracuje ako asistentka a dobre ovláda nemecký jazyk. Mala by chodiť aj na služobné cesty, ale snaží sa im vyhýbať. Keď je doma, väčšinu času strávi za internetom. Našťastie internet je miesto, kde sa aj ona môže stretnúť s podobne orientovanými ľuďmi. Kvetka je totiž lesbička. Vie to o sebe už dávno. Od puberty ju priťahovali dievčatá Mama však o ničom nevie. Nedokáže jej to povedať. „Neprežila by to,“ tvrdí mladá žena.

410397

Stále viac žien chce vyskúšať sex a vzťah so ženou.

„Niekedy som sa jej snažila niečo naznačiť, ale reagovala podráždene, že sa o takých veciach nechce baviť a mala vždy k tomu negatívny postoj. Je veriaca katolíčka, čo tiež len podporuje jej odpor...“ Práve naopak, vždy jej vyčítala, že s nikým nechodí a či sa nechce vydať a mať deti. „Kvôli nej som si raz začala s kolegom z práce. Mala som ho celkom rada a on ma chcel. Vedela som to, lebo mi to niekoľkokrát naznačil. Ale priznám sa, že ten odpor, ktorý som cítila pri fyzickom zblížení, bol neopísateľný. Strašne mi smrdel, nie z hygienických dôvodov, ale ako muž... Muži mi jednoducho smrdia.“

Mala som životnú lásku

Kvetka si našla priateľku Moniku. Zoznámili sa cez internet, a keď sa spoznali aj osobne, zaľúbili sa do seba. Bola to jej životná láska. Monika sa kvôli nej presťahovala, kúpila si byt v rovnakom meste. Chcela, aby sa Kvetka nasťahovala k nej. „Po ničom inom som viac netúžila ako žiť s ňou. Ale nedalo sa. Nemohla som mamu nechať samu v byte. A nedokázala by som jej vysvetliť, prečo idem bývať k inej žene, keď mám jej byt a ona je chorá. Vzhľadom na jej zdravotný stav by som to neriskovala. Ak by sa jej niečo stalo po mojom oznámení, neodpustila by som si to. Bolo to bez šance.“

S Monikou sa rozhodli čakať. Lenže to sa dá možno dva-tri roky, ale päť rokov je dlhá doba. „Aj tak to bolo najkrajšie obdobie môjho života. Vďaka Monike som nadobudla väčšie sebavedomie. Prestala som sa vnútorne hanbiť za to, kým som. A prijala som sa. Dokázala som o svojej sexuálnej orientácii povedať aj kamarátom, ktorým dôverujem. Ale v práci by som to nikdy nepovedala. Neviem si predstaviť, ako by to prijal šéf.“

Jej Monika bola povahou hotová bojovníčka proti predsudkom. Kvetka má zase rada svoj pokoj. S Monikou sa nakoniec rozišli. „Nechcela som ju vodiť za nos,“ tvrdí úprimne Kvetka. Teraz žije sama. Teda, s mamou, ktorá nevie pochopiť, prečo si nenájde niekoho, s kým by žila... Čo na to psychologička?


Čo na to psychologička?

Problém je matka, nie orientácia

Nie je mi celkom jasné, či je Kvetka spokojná, či žije podľa svojich predstáv, či je rada, že sa rozhodla žiť len s matkou. Kompromisy nám totiž majú konkrétne v živote umožniť „robiť veci“ a nie si len vyberať buď – alebo. Kvetke by isto pomohla terapia. Nie kvôli jej sexuálnej orientácii, ale kvôli jej problematickému a nerovnocennému vzťahu s matkou. Nejde o to, aby sa hneď od nej odsťahovala, len aby sa im obom vo vzťahu ľahšie dýchalo a aby sa obe cítili týmto vzťahom naplnené. Kvetkina orientácia je len jej intímnou záležitosťou a je, samozrejme, len na nej, s kým sa o ňu podelí. No rovnako má okolie (napríklad matka) právo počuť či nepočuť takúto informáciu.


Aj hviezdy majú svoje tabu

490355David Ogden Stiers: Hviezda kultového seriálu M.A.S.H. (1972) David Ogden Stiers len nedávno potvrdil svoju homosexualitu. Ako 66-ročný predstaviteľ majora Charlesa Winchestera uviedol, že k priznaniu ho vedú skôr osobné než profesionálne dôvody. „Prišiel čas, keď si chcem niekoho nájsť, a netúžim po partnerskom vzťahu, v ktorom budem musieť byť extrémne opatrný.“


Partnerstvá a manželstvá

Vo viacerých najvyspelejších krajinách sa pripúšťajú tzv. registrované partnerstvá alebo dokonca homosexuálne manželstvá i s adopciou detí. V Európe sú manželstvá homosexuálov dovolené napríklad v Holandsku, Belgicku a Španielsku. Registrované partnerstvá sú v Anglicku, Nemecku, Česku a diskusie prebiehajú aj na Slovensku. Adopcie detí sú dovolené v Anglicku, vo Švédsku, v Holandsku, Belgicku a v Španielsku.

Tlačiť Diskusia (2)
Focus Media