Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Herečka Eva Pavlíková: Neviem potlačiť svoje city

01.05.2010 Lucia Lukušová

Jej matka bola novinárky a otec ekonóm. Rodičia v nej odmalička pestovali lásku k umeniu - herečka Eva Pavlíková (49).

"Keď mi je do plaču, plačem a nesnažím sa to v sebe potláčať," vysvetľuje Eva Pavlíková. "Keď mi je do plaču, plačem a nesnažím sa to v sebe potláčať," vysvetľuje Eva Pavlíková.

Mama známej nitrianskej herečky zastávala názor, že deti nesmie vychovávať ulica. Aj preto dcéru prihlásila na balet, spoločenské tance, na klavír aj spev. Tento záujem neskôr preniesla aj na svoju dcéru.

Aj vy ste svoju dcéru takto zamestnávali?

Keď bola Katka malá, s mužom sme nerobili nič iné, iba ju rozvážali na krúžky. Chodila do jazykovej školy, na tanec, hrala na flautu, husle a gitaru. Bolo toho veľa, ale sama to chcela. Dokonca mi dodnes vyčíta, že som ju neprihlásila na klavír.

Krúžky však boli trochu na úkor školy. Katka nie je lenivá, ide si za svojím cieľom a venuje sa tomu, čo ju teší. Totálne však odmieta veci, ktoré nemá rada. Čiže z matiky a fyziky mala na vysvedčení štvorky. Dcéra študuje divadelný manažment.

Čo ste z nej chceli mať?

Vysnívala som si pre ňu hocičo, len aby nebola herečkou. A paradoxne, herectvo ju bavilo najviac. Trikrát bola na prijímačkách na Vysokej škole múzických umení, ale neuspela. Na skúšky sa totiž nedá pripraviť za dva, tri mesiace. Treba na sebe pracovať neustále.

Teraz ju ešte prijali aj na filmovú scenáristiku a dramaturgiu. Prvú divadelnú rolu zvládla už ako desaťročná vo Fidlikantovi na streche.

550366

Zahrala si odvtedy ešte?

Keď muzikál stiahli z divadla, strašne plakala. Veľmi sa jej tá práca páčila. Každý rok organizujem vianočné koncerty, kde si pozývam hostí. Jeden rok som zavolala aj ju. Spievala a hrala na flaute. Odvtedy chcela účinkovať každý rok.

Povedala som jej, že to nejde. Hnevala sa. Účinkovali sme spolu v školskom filme. Bola vo svojom živle. Hrali sme matku a dcéru. Nepáčilo sa jej, keď som jej chcela poradiť. Ale režiséra poslúchla. Vy hráte divadlo viac ako 25 rokov.

Cítite sa dnes po odohraní predstavenia inak, ako keď ste začínali?

Môžem byť celý deň smutná, zničená, ale javisko so mnou urobí zázraky. Vždy som nabitá energiou, cítim sa o 20 rokov mladšia, nemôžem zaspať. S kolegami sa po predstavení ešte rozprávame, kde sme urobili chyby, akí sme mali dojem z výsledku.

Mám rada predstavenia, ktoré majú myšlienku. Sú herecky náročné a so svojou postavou sa chcem potrápiť, kým dospejem k výsledku. Mojím žánrom je tragikomédia. Je to podľa mňa najťažšie, ale zároveň pre herca najzaujímavejšie, lebo počas predstavenia musí vedieť divákov rozosmiať i rozplakať. Milujem totálne premeny, keď ma diváci na javisku nespoznajú a keď zistia, že som to ja, sú v šoku. A o to mi ide. (smiech)

Máte divadelné rituály?

Pred a po predstavení nejem. Večer si rada dám pohár vínka, aby som lepšie zaspala. Ale i to nie vždy, lebo po ňom mám chuť jesť. Čím som staršia, hrám častejšie postavy s množstvom textu. Preto si scenáre nosím domov a pred každým predstavením sa dôkladne pripravím. Som znamenie Panna, čiže som zodpovedná, mám rada dôslednosť a poriadok.

Ešte aj po premiére pracujem na svojej postave a rozmýšľam, ako ju vylepšiť. Herectvo je celoživotná práca, preto sa neustále vzdelávam a zlepšujem. Nerada robím chyby, ale samozrejme, že ich robím. Hodinu pred každým predstavením som už v divadle, potrebujem pokoj, aby som sa mohla sústrediť. Nemám rada stres. Herectvo je založené na duševnej pohode. Vždy som najväčšie chyby robila, keď som nebola v pohode, mala som veľa práce a bola som vyčerpaná.

Herci sú obyčajne emotívni ľudia. Boli vám emócie niekedy na príťaž?

Na príťaž ani nie, ale svoje city neviem potlačiť. Sú mojou súčasťou. Všetci vedia, keď som smutná, ale aj keď som šťastná. Keď mi je do plaču, plačem a nesnažím sa to v sebe potláčať. Som typ, ktorý koná najprv emotívne, až potom používa rozum.

Vekom sa to však snažím meniť. Mám veľmi rada slnko a na to reagujem. Keď sa ráno zobudím a je slnečno, som šťastná, všetko mi ide od ruky. Keď prší, som ako mŕtvy chrobák.

Máte životný cieľ, ktorý sa vám zatiaľ nepodarilo naplniť?

Je mi ľúto, že nemám štyri deti. Chcela som štyri dievčatá. Mám iba jedno. Už sa s tým nedá nič robiť. Podľa mňa najväčší zmysel má rodina a deti. Možno to znie ako klišé, ale najkrajšie obdobie som prežívala, keď sa nám narodila Katka. Mala som 29 rokov a dva roky som sa venovala iba jej. A keď som už toho mala doma plné zuby, zase som sa vrátila do divadla.

Nechcela by som byť slobodná herečka bez rodiny. Herecké konce sú na starobu smutné. Mne sa páči materský rozmer, teším sa, keď budem babička.

Vyčítala vám dcéra Katka niekedy, že ste s manželom na ňu veľmi citovo naviazaní?

Keď bola v puberte, vyčítala nám, že ju svojou láskou a záujmom terorizujeme. Teraz žije v Bratislave, často jej volám, píšeme si. Má frajera a nechcem povedať, že na nás kašle, ale frajer je číslo jeden. Musíme drankať o jej pozornosť.

Ale hovorí: „Neboj, maminka, ľúbim ťa ako svet.“ Neviem si však predstaviť, že by sme s mladými žili v jednej domácnosti. Musia byť sami a je príjemné sa s nimi stretnúť. Už som pochopila, že keď sa ma na nič nepýta, nič nehovorím. Keď sa opýta, rada odpoviem. Ale určite sa nebudem vnucovať.

Nie je vám doma s manželom smutno?

Je nám doma otupno, lebo dovtedy sa celý náš život točil len okolo dcéry. Keď sme ostali sami, museli sme si zvykať. Teraz som cez týždeň ešte aj bez manžela, lebo pracuje v Rakúsku. Ale taký je život, zvykli sme si. Nenudím sa, lebo mám priateľov a známych. Keď mám voľno, pozerám filmy alebo rada chodím do spoločnosti.

Tlačiť Diskusia