Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Stano Dančiak: Je mi ľúto, že prichádzam o veľa vecí

29.05.2010 Lucia Lukušová

Stano Dančiak (67) stvárnil na javisku množstvo postáv, ale v reálnom živote sa už tri roky pasuje s tou najťažšou úlohou nevidiaceho.

Herec "požičal" svoj hlas aj nezabudnuteľnému mimozemšťanovi Alfovi. 5 obrázkov vo fotogalérii Herec "požičal" svoj hlas aj nezabudnuteľnému mimozemšťanovi Alfovi.

V mladosti ste pomerne aktívne hrávali futbal a hokej. Prečo ste si nevybrali kariéru profesionálneho športovca?

Pretože som mal fantastických spoluhráčov a hoci som sa na každý zápas poctivo pripravoval, vedel som, že na nich nemám. Na toto obdobie mám však veľmi pekné spomienky.

Pamätám si, že nikto nechcel byť v bráne, tak sme si ťahali lístočky a vyšlo to na mňa. Dva roky som čakal na korčule. Mali sme veľmi tolerantného trénera Jožka Balážiho, pre ktorého som bol vždy Dančák, a nie Dančiak. Ale neprekážalo mi to, lebo vtedy som ešte nebol urážlivý.

A dnes už ste?

Teraz už áno. Skúste mi stúpiť na nohu. Tak sa naseriem.

Stredná škola, kde ste sa učili za zubného laboranta, mala tiež od herectva ďaleko.

To áno, ale tiež to bola umelecká práca, keďže sme modelovali zuby. Tieto vedomosti boli užitočné i preto, že keď mi zubár povie, čo mi ide robiť, viem, o čom hovorí. Dokonca som túto profesiu istý čas aj robil, keď sme v poslednom ročníku mali povinnú prax. A bavilo ma to.

Nakoniec ste sa však rozhodli pre herectvo. Môžete dnes po stovkách stvárnených úloh povedať, že ste si vybrali vhodné povolanie?

Ťažko sa mi o tom hovorí pri mojom zdravotnom stave, keď už tri roky vôbec nič nevidím. Je to strašný strih. Ja teraz plávam vzduchom. V starom divadle som naštudoval inscenácie, ktoré teraz hrám v novej budove Slovenského národného divadla, ktorú som nikdy nevidel.

Je preto náročné diskutovať na veľkom javisku. Našťastie, kolegovia herci a režiséri mi vychádzajú v ústrety. Napríklad v Hamletovi mi spojili dva výstupy, aby som nemusel toľko schádzať zo scény. Keď skončím, už ma čaká moja garderobierka, ktorá ma po predstavení obriadi.

Máte za sebou osem operácií očí. Veríte, že budete ešte niekedy vidieť?

Veľa nádejí tomu nedávam. Aj keď manželka minule čítala článok o jednom pánovi, ktorý 50 rokov nevidel a po jednej operácii sietnice sa mu stav zlepšil. Na odporúčanie lekára si stále kvapkám do oka kvapky. Či to má nejaký zmysel, neviem.

 

567980

Zaujímal sa o šport, profesiu zubného laboranta a nakoniec zakotvil pri herectve.


Celý život vidieť a zrazu tma, to je akoby začať odznova...

Je to tak. Chodievam do Únie nevidiacich a slabozrakých, kde ma všetko učia. Napríklad ako nalievať horúcu vodu, aby som vedel návšteve urobiť kávu, ako jesť príborom, ako používať bielu palicu.

Učíte sa aj Braillovo písmo?

Nie, lebo je to veľmi ťažké. Ale možno by som aj mohol, lebo celé dni som doma, a tak by som mal aspoň nejakú náplň práce. Uvažoval som aj nad vodiacim psom.

Celý život a teraz obzvlášť je vám najväčšou oporou manželka. Čo si na nej najviac vážite?

Ja vynikám čuchom a sluchom a na svojej manželke si najviac vážim, že ona zas nepočuje. Keď u nás niekto zazvoní, musím na ňu zapískať, aby išla otvoriť.

Humor vás, našťastie, neopustil.

Humor a optimizmus sú svetonázor. Snažím sa byť taký akopredtým. Človek sa musí vyrovnať s tým, čo ho postretlo, lebo to už nevie zastaviť ani vrátiť späť.

Čo vám robí v živote najväčšiu radosť?

Sóda bikarbóna. Ale nie. To, že na mňa ľudia nezabudli, chodia sa pozerať na hry, v ktorých účinkujem, a že si stále môžem užívať poctu obecenstva.

Keď sa však na konci predstavenia klaniam, som v strese, či to nie je chrbtom k divákom. Slovenský divák je totiž urážlivý. A hneď by to bolo v novinách. Potrebujem ja toto?

Potešenie vám iste robí aj jediný vnuk Šimon. Čo spolu najradšej robíte?

On veľmi rád hráva počítačové hry. Ale keďže ja nevidím, hráva ich s mojou ženou. Už si trénoval aj to, že nevidí. Zatvoril si oči a napodobňoval ma. Chodí do hudobnej školy a hrá na gitare. Minule som bol na jeho školskom vystúpení.

Bol strašne zlatý a je mi ľúto, že prichádzam o veľmi veľa vecí. Šimon je kópiou môjho syna Stana. Keď bol on malý, veľmi rád si vymýšľal kadejaké príbehy. Najradšej nás zabával v aute a mnohokrát sme museli zastaviť a vystúpiť. Vnuk to po ňom zdedil.

Takže vás bude nasledovať v hereckej kariére?

To neviem, ale keď mal asi tri roky, „hral“ v predstavení Trojkráľový večer. Sedel na balkóne a počas predstavenia zakričal na kolegu Vajdu: „Čo je, no hrajte!“

A keď to niekoľkokrát zopakoval a celé divadlo sa otočilo na balkón, uvádzačka ho vypoklonkovala von. A po predstavení mi Šimon povedal: „Dedo, nechcel som prerušiť divadlo. Ale chcel som, aby sa herci smiali.“ (smiech)


3 NAJ STANA DANČIAKA

Najchutnejšie jedlo: kotlíkový guláš

Najobľúbenejšia rola, ktorú stvárnil: každú postavu, ktorú som hral, som hral rád

Najkrajšia vôňa: vôňa nedeľného obeda

Tlačiť Diskusia