Sexsymbol osemdesiatych rokov herečka Dagmar Patrasová (55) sa chystá na novú životnú rolu. Bude babičkou. Prípravu na ňu zvláda s noblesou a nepripúšťa si ani pribúdajúce vrásky.

Spomínate si na chvíľu, keď vám syn oznámil, že čakáte prírastok do rodiny?

Povedal nám to na chalupe na Vianoce. Bol to vlastne darček, navyše so sviatočnou atmosférou. Pred pár dňami sme sa oficiálne dozvedeli, že sa narodí chlapček.

Váš syn Felix a jeho priateľka nie sú dlho spolu. Nenapadlo vám, že by ešte mohli s bábätkom počkať?

Napadlo nám to s manželom obom. Felix je po štúdiách. Hoci mal dvojročný angažmán v symfonickom orchestri v Karlových Varoch, nie je ešte zabehnutý a usadený v odbore a už bude mať starosti o rodinu. My mu však budeme pomáhať a podporovať ho tak, ako to len pôjde.

Môj manžel je veľmi dominantný a ovláda nielen rodinu, ale všetko – celú kanceláriu, všetcimu podliehame. Niekedy sa postavím na zadné, som narodenáv znamení Býka. Tí vydržia veľa, ale keď majú naložené viac, musia sa otriasť. Ale v podstate námto vyhovuje.

Dôkazom toho je, že ste spolu už tridsať rokov...

Výročie svadby máme 24. marca a do oslavy tridsiatich rokov nám ešte chýba pár mesiacov – oslavovať budeme už aj s bábätkom.

Prežili ste nejakú veľkú lásku predtým, než ste stretli Felixa?

Mojou veľkou láskou bol Michael Kocáb. Chodili sme spolu na konzervatórium. Priateľstvo nám vydržalo dlhšie než láska a sme priateľmi dodnes.

Vraj ste kvôli nemu v čase zamilovanosti aj všeličo podstúpili...

Zliezla som sedmičku (stupeň obťažnosti, pozn. red.) v Prachovských skalách. Keby ma videli horolezci, ťukali by si na čelo. V chabých teniskách, ktoré sa hrozne šmýkali, sme liezli s Michaelom a jeho budúcim švagrom Martinom Kratochvílom, obaja ma istili a dole sa triasla Magdaléna Kocábová – Michaelova sestra a neskôr manželka Martina.

Nedokážem si vás predstaviť, ako leziete na skalu.

Ale ja mám rada extrémy. Hore na tej sedmičke bola pripevnená železná knižka, kam si napíšete svoje meno a dátum – fajn pocit, že ste niečo zdolali. Neskôr som sa učila lietať na ultralightoch a takisto som v Mníchovom Hradišti letela s kamarátom Petrom Sázavským, ktorý robí leteckú akrobaciu. Krásne kolmo hore a dole.

Koľko takých extrémnych chvíľ ste zažili vo svojej kariére?

Veľa. Najviac ich bolo pri natáčaní seriálu Návštevníci. Prechádzala som sa v bahne rybníka so zaviazanou zranenou nohou, strčila som ruku do hrdla kosatky, ktorá mala medzi cvičiteľmi povesť zabijaka. A v Holandsku pri natáčaní s delfínmi ma tréner vytiahol z vody na poslednú chvíľu. Nereagovali už na žiadne povely ani kŕmenie, oči im zrazu akoby stvrdli a ja som vedela, že je zle.

Obmedzovalo vás v práci to, že ste boli výnimočne pekná?

Najproduktívnejší vek som prežila počas komunizmu a vtedy frčali úplne iné roly. Robotnícke typy, tie, čo sa vizážou nevymykajú priemeru. Ja som sa vymykala. Jiří Menzel mi raz povedal: Máš smolu, nemôžeš hrať ženy za pultom, nemáš robotnícku tvár. Ale čo sa dá robiť. Zase som si užila princezné a v zahraničí som hrala veľa odlišných úloh.

Pre vás je už roky najdôležitejšia práca s deťmi. Necnie sa vám po filme a práci pre dospelé publikum?

Zasvätila som svoju prácu deťom. Ale pred pár rokmi prišli mladí páni, ktorí vyrástli na Návštevníkoch a bola som pre nich takou femme fatale. Chceli ma do krváka Choking Hazard, celkom drsná rola. Film sa hemžil zombíkmi, jednému som dokonca vystrelila mozog guľovnicou. Bolo to, samozrejme, zveličenie, ale pár šokovaných ľudí mi napísalo, ako som mohla toto hrať, keď pracujem s deťmi. Ale ja nie som Dáda Patrasová pre deti, som herečka. Navyše ma lákajú záporné roly. Vždy ma bavili úlohy,ktoré sa nezlučovali s predstavami o mne. Samozrejme, práca s deťmi ma neskutočne nabíja energiou a vďaka nej som prekonala i najťažšie obdobie, keď som stratila rodičov.

Spomínate si na rodičov častejšie, keď čakáte vnúča?

Myslím na nich každý deň. Maminka zomrela pred jedenástimi rokmi, otec tri roky po nej. Denne sa s nimi radím, sníva sa mi o nich a ich byte. Mám dokonca pocit, že mamina podvedome cítila svoju tragickú smrť. Tri týždne pred nehodou akoby robila veľké životné upratovanie. Napríklad prišla za mnou a pýtala sa: „Čo bude s otcom, keby sa mi niečo stalo?“ Nechávala nám po celom byte schované odkazy. Také rady, praktické i životné. V šuplíku na šitie alebo v knižkách. Nájsť ich bolo nesmierne smutné a zároveň krásne. Strata rodičov nikdy neprestane bolieť, len časom sa bolestivé hrany otupia a trochu zaoblia.

Čo najdôležitejšie ste si vzali do života od rodičov?

Úplne jednoduché veci. Napríklad, že rodina je základ. Že slušnosť a poslušnosť sú veľmi dôležité. Že si treba vážiť starých ľudí. Že povinnosť postarať sa o svojich rodičov je prirodzená. Veď im len dávame naspäť roky starostlivosti a lásky, ktoré nám venovali, keď sme boli deťmi.

Ako sa vyrovnávate s postupujúcim časom a s pribúdajúcimi vráskami?

Som presvedčená, že keď ste spokojná doma i v práci, nemôžete čas tak prežívať. Nevyzerám ako pred dvadsiatimi rokmi a o desať rokov budem vyzerať tiež inak. O dvadsať rokov budem už úplná babička. Teraz mám 55, som po operácii krčnej chrbtice a občas bývam napuchnutá. S tým sa nedá nič robiť. To je život a čas je jediná spravodlivosť.

Jej otcom bol Karel Patras, sólový harfista Českej filharmónie a docent na AMU. Mama, Věra Patrasová, bola speváčka vo filharmonickom zbore. S manželom, hudobným skladateľom, saxofonistom a dirigentom Felixom Slováčkom, má dve deti: syna Felixa (27) a dcéru Annu (16). Pracovne je stále veľmi úspešná, najmä v projektoch pre deti. Nahrala už dvadsať sólových albumov, ktoré sú vždy zlaté alebo platinové.