Na úvod by som si jednu vec rada objasnila. Kdekoľvek ťa teraz vidím, v telke, v časopisoch alebo naživo, vždy si uvedomím, že si hrozne opeknela... Keby som nevedela, že si vydatá, tak sa ťa spýtam, či si zamilovaná!

Ty máš pocit, že som opeknela? Oproti kedy?

Oproti trom-štyrom rokom dozadu...

Skús radšej reagovať na to, že sa mi zdá, že si zamilovaná... (smiech)

Nie som zamilovaná. To vyhlasujem úprimne a ty vieš, že tebe by som neklamala. Ale ak sa ti zdám pekná, tak možno tým, že ja som permanentne zamilovaná do ľudí, do života... Bože, to znie ako klišé...

Áno. Znie to ako klišé.

Ale je to tak. Baví ma to, čo robím a teším sa z toho, ako žijem... Možno je to preto, že môj muž je na mňa lepší. (smiech) A aj ja som na neho lepšia.

Tak je to tým, že sa máš dobre.

Presne. Keby som ti to mala bližšie definovať, tak poviem, že sa tak nejako uzdravujem. Aj psychicky, aj fyzicky.

Z vleku povinností, ktoré prišli veľmi skoro, lebo Katka sa mi narodila, keď som mala 21 rokov. Nežila som len sama pre seba, prirodzene som mnohé túžby potlačila, aby sme ako rodina fungovali a vybudovali si to, čo máme. Popritom som veľa pracovala a spadla som do kolotoča, ktorý sa roky nezastavil. Netrpela som tým, ale bolo to náročné a stresujúce obdobie. Teraz, keď sú deti väčšie, alebo vlastne sú už veľké, mám život jednoduchší. A lepší v tom zmysle, že sa vraciam k veciam, ktoré mám rada. Snažím sa častejšie, vedome a programovo robiť veci, ktoré mi robia dobre.

Ty si veľmi srdečný človek. To je v našom biznise veľmi ojedinelé. A vôbec, nie je veľa ľudí, ktorí nezištne doprajú ostatným všetko dobré, čo ich v živote stretne... Bola si taká vždy?

Myslím, že áno. Mňa veľmi zaujímajú ľudia. Ako takí. Ich príbehy, osudy, cesty. Každého, koho stretnem, sa pýtam na jeho život, doslova ho lustrujem. To mám od boha a veľmi mi to pomáha. Napríklad aj v Pošte pre teba, ktorá ma zas naučila nemať predsudky. Nech človek akokoľvek vyzerá, nech na mňa akokoľvek pôsobí, viem potlačiť primárnu nechuť a často v ňom objavím krásnu dušu. A to, že doprajem... Ono to možno súvisí s tým, že mne bolo dopriate.

Napríklad, keď som čítala rozhovor v minulej Madam Eve s Monikou Flašíkovou, vravela som si, dokelu, čo ja tej Evite poviem, veď ja som v porovnaní s ňou ničím takým zlým neprešla, nemám naložené ani spolovice toľko, čo ona...

Vieš, ako sa hovorí, že boh každému naloží toľko, koľko znesie...

Jasné, ja by som sa možnože zložila. Viem, že boh skúša tých, čo vydržia... Možnože som takým niečím prešla v minulých životoch, alebo ešte len budem mať naložené...

Ty veríš na minulé životy?

Hm. Neviem. Verím v dobro ľudí, verím v rovnováhu... a niekedy mám taký zvláštny pocit neopodstatnenej spätosti s niečím. Napríklad, keď prídem do Francúzska, zdá sa mi, že som tam doma. Tak si to tak spájam, že možno som tam už niekedy žila.... Ale nie je to viera, ktorou by som si pomáhala, keď mi je ťažko....

A čím si pomáhaš, keď ti je ťažko?

Niečím sladkým. To fakt funguje. A zacvičím si, umelo si vyvolám endorfíny. Ale najviac mi pomáha, keď sa vyrozprávam niekomu, o kom viem, že mi chce dobre a že ma pochopí. To je tak, že keď sa podelíš s radosťou, je dvojnásobná, a keď so smútkom, je polovičný.

Toto ti verím, lebo ty si veľmi družný človek. Máš kamarátky, s ktorými udržiavaš pravidelný kontakt. Do akej miery sú súčasťou tvojho života?

Ja mám rôzne okruhy priateľov a to je podľa mňa veľmi zdravé. Stretávam sa aj s kolegyňami, ale aj s kamoškami, ktoré nemajú s herectvom alebo so šoubiznisom vôbec nič spoločné. To je absolútna psychohygiena. Stačia dve hodiny a všetky sa cítime oveľa lepšie... Počúvaš, povieš si svoje, je to veľmi fajn. Ale musím povedať, že keď sa bavíme o mužoch, som tá, ktorá ich najviac obhajuje a je na ich strane. Vždy hovorím, áno, niekedy to nie je jednoduché, ale my tiež nie sme dokonalé...

Vieš, keď hovoríš o dokonalosti... Tvoja Katka má 22 rokov. Keď sa na ňu pozeráš, nepripomína ti...

Nie. Nepripomína ti, že si čím ďalej, tým viac nedokonalá a starneš? (smiech)

Ty potvora... Nie... Toto mi ešte nenapadlo. Toľkokrát si poviem, že bože, aká je pekná, ale to je všetko.

Mňa všetky kamarátky, čo majú staršie dcéry, ako je moja, strašia, že puberta je katastrofálne obdobie. Že z toho milého, zlatého dievčatka sa zrazu stane mladá baba, ktorá opovrhuje všetkým, čo s mamou súvisí...

Ja to tak nevnímam. My sme nemali problémy, nemusí to tak byť vždy. Žiadne veľké výkyvy, ani besné výstupy sa u nás nekonali. V šestnástich mala Katka pár nočných výjazdov na diskotéky, ale veľmi rýchlo ju to prešlo. A teraz má už tretí rok priateľa. Z môjho pohľadu je to harmonický vzťah a ona je vo veľkej pohode.

A to, že sa ti z nej stala pred očami mladá žena, ktorá si buduje vzťah a žije ako dospeláčka, prijímaš prirodzene, alebo sa s tým musíš vnútorne vyrovnať?

To je príroda. Ide to postupne a vôbec s tým nebojuješ. Viem si celkom bez problémov predstaviť, že by sa teraz vydala, že by mala dieťa, že by som bola babka... Určite to nebude ešte pár rokov aktuálne, ale prišlo by mi to úplne prirodzené...

Takže jej nehovoríš také tie veci, ktoré mamy zvyknú hovorievať, aby zľahčili vážnosť situácie – že neplaš sa, veď si mladá, je to tvoj prvý frajer, takých ešte bude...

Vôbec nie. Ja ti mám niekedy pocit, že ona má k životu zodpovednejší prístup ako ja. Ak by sme sa vrátili k tej reinkarnácii, ona je stará duša a ja skôr mladá. Oni majú krásny zrelý vzťah, teraz boli pol roka v Portugalsku, kde si vyskúšali aj spoločné bývanie. Čakala som, čo to s nimi urobí, ale vrátili sa spokojní.

Do akej miery s ňou riešiš intímne veci? Vieš, s kamoškami si povieš čokoľvek, ale kde máš hranice pri dcére, aj keď dospelej?

Nejdeme do zbytočných detailov. Iste, riešili sme antikoncepciu, ja som s tým prišla, lebo som nechcela, aby mala problémy. Ale inak v princípe nie je čo riešiť, lebo jej vzťah je o. k. a vyzerá veľmi vyrovnane. Keby mala turbulentný život, asi by sme sa bavili viac. Je to zdravý vzťah mamy a dcéry. Nemáme tabu, ale nemáme ani potrebu si hovoriť všetko.

A syn Jakub, to je silná osobnosť...

Áno. A takého som ho vždy brala. Odmalička. Je svojhlavý a v tej svojhlavosti dosť vytrvalý. Asi som v rámci výchovy trochu popustila v dôslednosti, to je klasický syndróm u druhonarodených detí. Teraz som na škole robila skúšku z pedagogiky a zistila som, že som typický liberálny rodič. Celá charakteristika na mňa sedí.

Možno by som mu mala dať užšie mantinely, ale zas, u Katky sa nám osvedčilo to, že mala slobodu. Nikdy to nezneužila a Jakub zatiaľ tiež nie. Neviem. Trápi ma, že nemá najlepšie známky, viem, že má na omnoho viac, ale on školu nepovažuje za svoju prioritu... A má na to niekoľko svojich argumentov, ktoré mi hovorí vždy, keď sa ozvem.

Dobre, to sú deti. Koľko rokov si vydatá za ich otca? (smiech)

Svadbu sme mali 2. júla 1988. Takže v lete to bude 23 rokov.

A keby si mala nakresliť graf toho, ako ste sa počas tých rokov mali, ako by vyzeral? Kopčeky – raz dole, raz hore? Alebo priamka smerom nahor, alebo nadol? Alebo?

My sme boli veľmi mladí, keď sme sa brali, takže začiatky boli také hrboľaté. Snažili sme sa zladiť svoje pohľady na spoločný život a vlastne sme to zvládli celkom rýchlo, lebo sme mali hneď dieťa. Obaja sme mali náročnú prácu, nefungovalo by to, keby sme si nepomáhali a nepodporovali sa... A keby som ja neustupovala... (smiech) Lebo môj muž je Baran a ja neviem, či si niekedy žila s Baranom...

Tak Baran je najsebeckejšie znamenie zverokruhu. Oni majú nádherné pozitívne vlastnosti, sú silní, schopní, ale nie je jednoduché s nimi žiť. Plus Ivo je chirurg. A chirurgovia, tí sú špecifická kategória.

On musí byť veľmi rázny, rozhodný a sebavedomý. On rozreže človeka a nemôže si pripustiť žiadne pochybnosti. Musí si veľmi veriť, mať o sebe dobrú mienku... V operačnej sále rozdáva pokyny, rozhoduje sa jasne, presne a rýchlo... A niekedy aj doma má také tendencie, to sa prosto prenáša.

Panebože, život s mužom, ktorý má všetko to, čo si teraz vymenovala – to znie aj pôsobivo, aj strašidelne.

Ver mi, je to čarovné v kombinácii s tým, čo ťa zas na druhej strane tá nemocnica a to, čo vie s človekom urobiť choroba, naučí. Neuveriteľnej pokore. Lebo ty ako lekár sa niekedy môžeš snažiť, ako chceš, boh alebo niečo hore rozhodne za teba. A môj muž ma naučil presne to, čomu sa hovorí – keď nejde o život, ide o „hovno”. Keď som sa sťažovala, že v divadle alebo v telke sú intrigy, tak mi mával pred očami, že čo to riešim, že to sú blbosti. To sa za tie roky na mne nabalilo. Drží ma pri zemi.

Tvoj manžel s tebou vôbec nechodí do spoločnosti. Myslím do tej, kde sú fotoaparáty, kamery a novinári...

Jeho to nezaujíma. On je rád v kľude a ja to celkom chápem, keď viem, čo všetko zažije v robote... Musím povedať, že nám doma o svojej práci veľa nehovorí, ale keď niekedy rozpráva, tak sedíme v kuchyni s otvorenými ústami a počúvame. Komplikácie pri operáciách, zastavovanie krvácania, rôzne stresové situácie, keď ide o sekundy.

Vtedy mi vždy zas a zas dochádza, že žijem s výnimočným človekom, ktorý má nesmierny talent na svoju prácu a robí ju skvele... On operuje štítne žľazy. Vieš, koľkokrát sa mi stalo, že ma zastavila nejaká vysmiata žena, ja už som sa tak pechorila, že ma teda ide pochváliť, ako dobre robím tú Poštu, a ona mi len ukazovala niečo neviditeľné na krku, že pozrite, mňa operoval váš manžel, skoro žiadnu jazvu tam nemám! Pozdravte ho!

To musí byť skvelý pocit.

Určite. Mne je jasné, že moja a jeho práca je neporovnateľná. A on mi to z času na čas aj pripomenie. (smiech) Keď má pocit, že som už veľká herečka a potrebuje si ma upratať, veľmi rýchlo mi to vysvetlí.

Ale to musí byť jednoduché milovať muža, ku ktorému aj takto vzhliadaš...

Vážim si ho veľmi, máš pravdu. Naozaj je silný človek.

Je siedmy rok v manželstve kritický?

No, siedmy rok je vraj kritický, trinásty a dvadsiaty prvý. Nám sa po siedmich rokoch narodilo druhé dieťa. Kríza ako vyšitá. (smiech) Samozrejme, že sme si prešli nejakými malými krízami, ale nám pomohla tá pracovná zaneprázdnenosť. My sme museli byť disciplinovaní, aby celý ten kolotoč rodina, práca, domácnosť, fungoval. Takže krízy nemali veľký priestor. A Ivo v rámci toho svojho povolania nemá potrebu riešiť veci, ktoré naozaj nie sú vážne.

Si ty ten článok u vás doma, ktorý sa chce viac rozprávať, keď je problém?

Teraz, po rokoch sa už ani nie je o čom rozprávať. Už sa poznáme, vieme, že toho druhého nezmeníme, že buď ho takého, aký je, akceptujeme, alebo sa budeme stále dookola zbytočne rozčuľovať nad tými istými vecami... Keď som ja kedysi dávno aj chcela riešiť nejaký problém tým, že som navrhovala, aby sme išli od seba, môj muž mi vždy len povedal, ale čo si, veď toto je naša rodina...

U nás doma je fakt pokoj. Večer pozeráme spolu telku, filmy, teraz máme novú aparatúru, lebo však chlapi milujú hračky. (smiech) Práve minule mi môj muž na tých nových „hračkách“ pustil Štyri ročné obdobia. Ja som ležala na sedačke, počúvala Vivaldiho, ktorého mi pustil môj muž, a spontánne mi napadlo, že aký dobrý život máme...

No a je vám tak dobre, že ste si kúpili psa.

Počúvaj, ten nás neuveriteľne spojil. Tak sa s ním všetci maznáme, hráme, staráme sa o neho. Nenáročná čivavka, krásna je.

Nebudí vás ráno o šiestej, že chce ísť čurať?Naša Salma skučí od pol šiestej, my sa babušíme do perín, až kým to najslabšia povaha nevydrží a nejde s ňou von...

U nás je jej pánom Kubo, takže on s ňou ide ráno predtým, ako ide do školy, ale v normálnom čase. Vravím ti, ona je skvelá, úplne nenáročná. Spí s nami v posteli, to by mi pred časom ani nenapadlo! Teraz mi to príde úplne prirodzené... A vieš, čo je zvláštne? Že keď pozoruješ muža, ako sa hrá so psom, zistíš, koľko lásky a nehy v ňom je. Lebo oni to zas neukazujú na počkanie, ale pri tom psovi sa uvoľnia a mňa to vždy dostane. Raz som Ivovi aj povedala, že by som chcela byť Iriskou, lebo on sa s ňou každé ráno tak nežne lúči, že ja mu nastrčím ruku, aby aj mňa tak pohladkal. (smiech)

Podľa toho, čo hovoríš aj žiješ, mi to tak vychádza, že nie si žena, ktorá pri prvej prekážke chce ísť svojou cestou a všetko zahodiť, ale chceš to ustáť.

Alenka Heribanová hovorí, že je to rozhodnutie. Rozhodnutie, že sa nechcem rozviesť. Ja to rozhodnutie nemám, keby mi bolo v manželstve veľmi zle, rozhodne by som z neho odišla, ale teraz je taká móda utekať od seba príliš rýchlo a príliš skoro. Keď si človek nevie ustáť a vyriešiť problémy v jednom vzťahu, prídu v druhom, keď príde podobná situácia. Nehovorím o vzťahoch, kde je alkohol, týranie a iné neakceptovateľné veci. Ale tam, kde sú dvaja ľudia, ktorí len majú svoje muchy, sa oplatí zabojovať.

Spoveď Brychtovej: Prečo stále miluje svojho muža?

Výber pre vás

Spoveď Brychtovej: Prečo stále miluje svojho muža?

Súvisiace články

Katarína Brychtová veľmi rada maškrtí

Brychtová sviatkuje tradične na Myjave: Bude sa veľa jesť!

Výber pre vás