Na ten zabudnime. S výchovou k samostatnosti začíname od bábätka. Učíme deti rozprávať, chodiť, jesť, piť, obliekať sa. Každé je unikát – aj zrelosť k samostatnosti je preto iná. Niektoré sú schopné činnosti zvládať samy už ako 7 – až 8-ročné. Iné si na to netrúfnu ani v 12 – 13 rokoch.

Živšie, zvedavejšie dieťa bude chcieť samo vyskúšať nové veci a popasovať sa s ďalšími príležitosťami. Citlivejšie, úzkostnejšie dieťa sa zrejme bude novým veciam skôr vyhýbať. Kým prvé budeme musieť brzdiť, druhé bude treba k novým činnostiam povzbudzovať a motivovať.

Ako sa malý človiečik postaví k svojej samostatnosti, predznamenáva aj spôsob výchovy. Ak sme ho pri nových činnostiach vždy povzbudzovali a chválili, bude ich brať ako výzvy a tešiť sa na ne. Ak sme dieťa vychovávali zákazmi, zastrašovaním či vetami typu: Si na nič! Robíš to úplne zle! Z toho nič nebude! Si neschopný, daj to sem, ja to urobím!, samostatnú činnosť vezme ako záťaž a stres, lebo bude očakávať len znehodnotenie a neuznanie svojej práce.

Dieťa sa učí predovšetkým pozorovaním a napodobňovaním dospelých. Znalosti si najlepšie odskúša. Preto ho v nich treba podporovať a pomáhať mu s novými vecami. Prechádzajme od jednoduchších k zložitejším. Už dvojročné dieťa vie pomôcť s odkladaním vecí, pozametať rozsypané omrvinky či umyť po sebe tanierik. Podstatné je:

- budovať v ňom pocit sebadôvery pochvalou či posmeľovaním,

- k novým činnostiam podľa náročnosti prizývať dieťa postupne,

- vysvetľovať mu, čo robíme, aký to má zmysel,

- poukazovať mu jednotlivé kroky, prípadne mu dať niečo vyskúšať.

Ak chceme vychovať samostatného a zodpovedného jedinca, ktorý si bude vedieť poradiť v každej situácii, musíme mu samostatnosť umožniť natrénovať. Najlepšie v domácom prostredí pod naším dohľadom. Nerobme veci za dieťa len preto, lebo si myslíme, že ich urobíme rýchlejšie a dokonalejšie. Zvykne si na to a nebude mať snahu púšťať sa do vecí samo.

- Dieťaťu objasníme, čo sa ide robiť, ako si to predstavujeme, prečo je to dobré urobiť a dáme mu možnosť vyjadriť sa, ako to chce ono.

- Necháme ho zažiť si danú činnosť. Vlastný zážitok ho naučí, čo robí dobre a čo zle a umožní urobiť nápravu.

- Porozprávame sa s ním, ako sa pri danej činnosti cítilo, čo mu to prinieslo, čo by urobilo druhýkrát inak.

Veci sme mu vysvetlili, no aj tak to nevyšlo. Aj to sa stáva. Všetci občas robíme chyby. Treba však hľadať spôsob, ako sa zlepšiť. O zlyhaní sa priateľsky porozprávať, až keď emócie opadnú. Potom dieťaťu povieme:

- ako to celé vidíme a ako sa pritom cítime, èčo nám prekáža a čo od neho očakávame.

Následne necháme vyjadriť sa k tomu dieťa:

- ako situáciu vidí dieťa samo a ako sa cíti,

- ako sa naozaj cítilo, keď konalo nesprávne,

- spoločne sa dohodneme, čo bude nasledovať a či chce urobiť nápravu

Môžete si ich spoločne vymyslieť aj spísať, napr.:

- povinnosť ozvať sa telefonicky, keď niekam príde,

- po sídlisku chodiť len na vybraných menej nebezpečných miestach,

- dať vedieť zmenu polohy s kamarátmi a čas príchodu domov,

- a tiež navrhnúť spoločný postup, čo sa stane, keď to nesplní.

Učte ich samostatnosti: 7 základných pravidiel, ako z vášho dieťaťa vychovať sebestačného jedinca

Výber pre vás

Učte ich samostatnosti: 7 základných pravidiel, ako z vášho dieťaťa vychovať sebestačného jedinca

Súvisiace články

Slávna mama sa odfotila so svojimi pokladmi: Jej malí šibali rastú ako z vody! Uhádnete, kto je to?

Mirka Kosorínová sa s partnerom sťahuje do veľkého domu: Koľko detí plánujú?

Seriálová hviezda ukázala svoje najväčšie poklady: Komu patria títo roztomilí anjelikovia?

Takto ju nepoznáte! Mária Čírová na koncertoch hrá a spieva, ale doma je z nej celkom iný človek

Výber pre vás