S Ankou sme boli nielen susedky, ale aj veľmi dobré priateľky. Naše rodiny si navzájom pomáhali a kým boli deti malé, chodili sme na spoločné dovolenky. Potom po jednom povyletovali z hniezda a my sme už detský smiech počuli len cez víkendy a prázdniny.

Ankin manžel Jožko je murár a chodieva na týždňovky. Na robotu okolo domu mu zostáva málo času, a tak vždy, keď bolo treba niečo urobiť, vypomohol môj manžel Paľko. Ako vodič z povolania mal voľného času o niečo viac. Naše priateľstvo trvalo dlhé roky a nenarušili ho ani občasné klebety, ktoré po dedine šírili zlomyseľné baby. Nikto ich nebral vážne, vrátane mňa, a preto po čase utíchli. Občas však vo mne predsa len zahlodal maličký červík pochybnosti. Hoci som svojmu manželovi verila. Hovorí sa predsa, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Ale nie vždy je to pravda...

Jedného dňa som mala robiť šestnástku od obeda až do rána. Večer ma však začala bolieť hlava, a tak som na nočnú nenastúpila. Vrátila som sa domov a na svoje veľké prekvapenie som manžela doma nenašla. Obyčajne prichádzal z práce okolo šiestej večer. Jeho obľúbené miesto v kresle pred televízorom bolo prázdne. Bolo už jedenásť hodín a jeho nikde. Vzala som si tabletky proti bolesti hlavy a sadla si do kresla v obývačke. Čakajúc na manžela, zaspala som. Strhla som sa až na nežné objatie okolo pliec. To objatie som veľmi dobre poznala. Rýchlo som vyskočila, ale v izbe nikto nebol. Prehľadala som celý dom, ale bola som v ňom sama. ,,Asi sa mi to len prisnilo,“ upokojovala som samu seba.

Vtedy mi už hlavou preblesli všelijaké myšlienky. Predsa dobre vedel, že robím nočnú a prídem domov až ráno. Žeby predsa len bolo na tých klebetách niečo pravdy? Vybehla som z domu ako zmyslov zbavená a utekala krížom cez záhradu k Ankinmu domu. Už z diaľky som zbadala tmavú postavu, ktorá vychádzala cez bráničku. Nechcela som veriť vlastným očiam, ale pod tým osvetlením vyzerala ako môj Paľo. So slzami v očiach som sa rozbehla domov. ,,To predsa nemôže byť pravda. Prečo?“ vírilo mi hlavou.

Len čo som zadychčaná dobehla do domu, zazvonil telefón. Mechanicky som ho zdvihla. Hlas v telefóne mi oznámil, že môj manžel o pol jednej v noci zomrel po ťažkej autohavárii v nemocnici. Nechcela som tomu uveriť. Veď som ho pred chvíľkou videla odchádzať od Anky. Musí to byť omyl. Ešte raz som vytočila číslo do nemocnice, z ktorej volali a s nádejou v hlase som sa opýtala, či sa náhodou nepomýlili. Smrť manžela mi však potvrdili.

Záhadné buchnutie bráničky

Až niekoľko dní po pohrebe som Anke porozprávala, čo sa mi v tú noc prihodilo. Tá sa mi zdôverila, že bola už v posteli a zaspávala, keď ju prebudilo buchnutie bráničky. Myslela si, že sa jej manžel vrátil skôr z týždňovky. Išla teda odomknúť, no za dverami nikto nebol. Pomyslela si, že sa jej to asi prisnilo a vrátila sa do spálne. No ešte raz pozrela cez okno. V tej chvíli cez bráničku vychádzala postava a vraj sa podobala na môjho manžela Paľa. Nešlo jej do hlavy, čo chce od nej v noci. Až ráno sa dozvedela, čo sa stalo.

Ako je možné, že sme ho obe videli v hodine jeho smrti? Odpoveď na túto otázku sa už asi nedozviem, ale jedno je isté. Nikdy nezabudnem na posledné objatie od svojho milovaného manžela.

Čo my na to:

Nadprirodzené javy nás všetkých akosi vždy lákajú. Často im uveríme, až keď sa niečo podobné stane nám samým. Svetu za hranicou toho, čo poznáme, asi počas života nikdy neporozumieme. Tak ako láske. Jej podstatu tiež nevieme vysvetliť, a predsa ju cítime. Možno nakoniec bude niečo pravdy na tom, že skutočná láska trvá až za hrob. Kiežby takú našiel každý.

Strhla sa na nežné objatie, ale izba bola prázdna: Keď zistila, čo to bolo, premkla ju hrôza!

Výber pre vás

Strhla sa na nežné objatie, ale izba bola prázdna: Keď zistila, čo to bolo, premkla ju hrôza!

Súvisiace články

Dom duchov? Desivý zážitok vystrašil celú rodinu: Kto zanechal synovi znamenie na hrudi?

Vila Rudolfa Hrušínského († 73) ukrýva desivú záhadu: Z tohto vás strasie od hrôzy!

Príbeh, z ktorého naskakujú zimomriavky: Matkin duch mi pomohol zvládnuť predčasný pôrod

Výber pre vás