Adoptívna mama Anka Janíčková (39) z Hlohovca

Odmalička chcela byť učiteľkou v materskej škole. Neskôr si spravila ekonomickú školu a nastúpila na úrad práce ako zamestnanec. Keď sa vydávala, obaja partneri mali 22 rokov. Bývali vtedy u rodičov a chystali sa na prvé dieťa, ktoré chceli mať hneď s tým, že bývanie si vyriešia až potom.

Prešiel rok, dieťa však neprichádzalo, tak napísali MUDr. Eugenovi Jonášovi. Nedarilo sa ani za jeho pomoci. Obrátili sa preto aj na iných doktorov, absolvovali rôzne vyšetrenia. Lekári síce povedali, že môžu mať deti, ale bol by to skôr zázrak. „Manžel má totiž nefunkčné spermie,“ otvorene vysvetľuje pani Anka.

Podstúpili liečbu, ale nič nezaberalo

„Manžel už po tretej kontrole povedal, aby sme šli po dieťa do detského domova,“ hovorí s láskou. „Ale ja som bola rozhodnutá najprv spraviť maximum, čo sa dá, a až potom konať takto. Aby som mala čosi ako čisté svedomie, že som vyskúšala všetky možnosti.“ Udialo sa to asi 3 roky po svadbe. Chodili aj k sexuológovi, ktorý im navrhol umelé oplodnenie.

„Išli sme teda do Brna, lebo tam mali v tom čase dobré výsledky. Vtedy som si povedala, že to skúsim jediný raz, ale nepodarilo sa to. Potom sme si povedali, že to necháme tak, ako keby sme si potrebovali od toho oddýchnuť. Obaja sme sa prihlásili do škôl, začali sme študovať a po škole sme si podali žiadosť na osvojenie. Vedeli sme, že to urobíme, pretože sme sa tak rozhodli už dávno predtým. Vtedy sme boli spolu už 12 rokov.“

Najprv teória

„Dostali sme sa do Úsmevu ako dar, do programu PRIDE, čo sa mi veľmi páčilo. Je to spoločnosť priateľov detí z detských domovov. Absolvovali sme prípravu na osvojenie, čiže na adopciu. Boli sme tam skupina dobrovoľníkov, profi rodičov a my. Stretávali sme sa vždy po vzájomnom dohovore. Zážitkovou formou sme hovorili o tom, čo takéto dieťa prežíva, spoznávali sme potrebnú teóriu. Dozvedeli sme sa aj to, kedy a prečo je dobré povedať dieťaťu, že je osvojené.“

„K Emke sme prišli tak, že nám zavolali z Trnavy, vraj pre nás majú krásne dievčatko, štvormesačnú Paťku. Tak ju pomenovala jej mama, my ju však voláme Emka,“ hovorí s úsmevom. V tom čase bola v profesionálnej rodine. Leteli teda do Trnavy, kde im pustili dvd. „Manžel pre ňu chcel hneď ísť aj osobne, pretože to bola láska na prvý pohľad,“ spomína. Lenže najskôr prišla na rad administratíva a interakcia, čiže prvé stretnutie s dieťatkom.

„V sobotu sme sa na ňu išli pozrieť do domova, kde ju priviedla profirodina. Stretli sme sa tam so všetkými odborníkmi. Pýtali sa, prečo si chceme osvojiť dieťa a podobne. Plnili si svoje povinnosti, no nebolo to príjemné, ale museli sme to absolvovať.“

Keď konečne vošli do izby, kde sladko spala malá Paťka, Ankin manžel ju bleskurýchlo vzal do náručia a chcel s ňou hneď odísť domov. Lenže prvá interakcia je pod dohľadom všetkých a vziať si ju domov ešte nebolo možné. Potom prišla ďalšia o týždeň. „To sme s ňou mohli byť celý deň sami a tretia interakcia bola taká, že sme si ju vzali v sobotu ráno a v nedeľu večer sme ju vrátili.“ Na rad prišiel znova psychologický posudok.

„Ďalším krokom bolo podanie návrhu na predosvojiteľskú starostlivosť na súd. Uskutočnilo sa súdne pojednávanie. Za ten čas sme ju mávali dvakrát po päť dní počas sviatkov a neskôr na striedačku – jeden víkend sme s ňou boli v domove, druhý celý víkend sme ju mali doma. Najhoršie bolo mať ju a potom ju zasa vrátiť naspäť,“ spomína.

Biologická mama mala stále svoje práva

V čase, keď ešte neprebehlo osvojenie, nebola ešte jej mama zbavená rodičovských práv, takže vždy mala „prednostné právo“. Keď sa ozvala, išli na vedľajšiu koľaj. V súčasnosti už nežije. „Počas procesu sa ozvala raz, čo bolo pre nás veľmi ťažké. Bola to žena, ktorá trpela psychickou poruchou a po narodení Emky sa liečila a nebola schopná sa pre svoj zdravotný stav o ňu starať. Neskôr tragicky zahynula,“ opisuje smutný príbeh života biologickej mamy svojej dcérky.

Nebola si v mojom brušku...

Keď sa im splnil sen o dieťati, mala Emka takmer sedem mesiacov a už teraz vie, že je osvojená. „Spýtala sa vtedy, keď videla jednu maminu dojčiť svoje dieťa, či aj ona pila z mojich prsičiek. Keďže nám psychologička Hudeková vravela, že deťom máme vravieť len pravdu a nič len pravdu, odvetila som jej, že nie. Samozrejme nasledovala otázka prečo. Pretože si nebola v mojom brušku. Viac sa nepýtala. Časom len okrajovo, asi dva razy. Platí totiž, že ak sa dieťa viac nepýta, netreba pokračovať vo vysvetľovaní, pretože čo potrebuje, sa opýta aj samo.“

Teraz už vie Emka všetko, čo ju zaujímalo o svojej prvej maminke (tak ju doma voláme) aj o profirodine, kde bývala, kým sme všetko vybavili. V súčasnosti sa Janíčkovci uchádzajú aj o ďalšie dieťa, ktoré chcú do svojej milujúcej rodiny. „Chcela by som odkázať všetkým, ktorým sa nedarí mať vlastné dieťa, aby neváhali ani minútu a vpustili do svojho domova dieťa, ktoré ich lásku nadovšetko potrebuje.“

Nebola si v mojom brušku: Vychovávam dievčatko z domova

Výber pre vás

Nebola si v mojom brušku: Vychovávam dievčatko z domova

Súvisiace články

Hugh Jackman má náhradu za rodinu: Dostal ho milý chlpáč!

Kocáb a Abbasová vyvetrali synčeka: Nezmestil sa do kože!

Konečne! Adele odhalila tajomstvo, ukázala svojho anjelika

Výber pre vás