Mala som len jeden sen a žila som preň.

Študovala som žurnalistiku a vedela som, že je to moje vytúžené povolanie. Už odmalička som sa chcela stať spisovateľkou a vydávať knihy. Po skončení školy som sa však zobudila do reality, ktorá ma mrazí dodnes.

Prácu vo svojom odbore som si nenašla ani po dvoch rokoch od skončenia školy. Bola som nútená urobiť si opatrovateľský kurz a vycestovať do zahraničia. Nemala som inú možnosť. Rodičia mi počas školy dávali všetko, čo vládali, no po skončení štúdia ma ďalej živiť nemohli. Rozhodla som sa teda vycestovať cez agentúru.

Napriek opatrovateľskému kurzu som vôbec netušila, aké náročné je povolanie ošetrovateľa v zahraničí. Musela som sa naučiť, ako pacientke zmerať inzulínovým perom cukor, alebo ako zdvihnúť pacienta z postele tak, aby som neublížila sebe ani jemu. Prvýkrát som začala pracovať v rodine 50-ročného pána, ktorý holdoval pred mozgovým infarktom alkoholu, ženám a rýchlym autám. Za to, čo sa mu stalo, nevinil seba a svoj životný štýl, ale všetkých okolo.

Občas obviňoval aj mňa, že ho stojím veľa peňazí. Stále ma ponižoval, karhal, že som neporiadna, že neviem zmývať podlahy ani vysávať. Hneď prvý deň mi povedal, že ak pokazím vysávač, zaplatím celú sumu vo výške 300 eur. Čerešničkou na torte bolo umývanie vlasov. Musela som mu na digitálnych hodinkách stopnúť presne osem minút, pretože jeho kaderníčka mu odporúčala umývať si vlasy takýto čas.

Prekážalo mu aj zrnko soli rozsypané v šuplíku, a keď sa nebodaj niečo vyskytlo na podlahe, nejaký vlas alebo nitka, musela som odznova vyupratovať celý byt. Bol to neskutočný punktičkár.

Bolo mi ho ľúto

Takmer každú sobotu som musela ísť s ním a jeho kamarátmi do jeho garáže triediť staré súčiastky. Aj to bolo v náplni mojej práce. Občas sa z ničoho nič začal smiať a zároveň plakať, bolo mi ho ľúto. Nebol s ničím spokojný. Veľmi som sa trápila, no zmluvu s agentúrou som ukončiť nemohla, platila by som vysokú pokutu. Napriek tomu občas prišli aj svetlé okamihy, keď mi vyrozprával zážitky z mladosti.

Neskôr sa celkom otvoril a prestal byť agresívny. Zdalo sa, že si zhruba po pol roku na mňa zvykol. Pochopila som, že je to predovšetkým chorý človek, ktorému chýbajú predchádzajúci život a kontakt s ľuďmi. Nevedel sa zmieriť so svojím osudom.

Keď som sa lúčila, plakal

Asi po roku sa moje trápenie skončilo. Rodina si najala opatrovateľku z iného štátu, aby nemuseli mne a mojej striedačke toľko platiť. Keď som odchádzala, môj pacient na počudovanie plakal. Povedal mi, že som jediná opatrovateľka, ktorá má srdce na správnom mieste. Tento okamih mi dokonale vynahradil všetky trápenia a urážky, ktoré som musela znášať.

Nevedela som si ani predstaviť, aké je to ťažké pracovať sama ako prst v zapadnutej dedine, kde okrem požiarnej zbrojnice nebolo nič. Síce som zarobila pekné peniaze, no na druhej strane som sa aj poriadne natrápila. Ešte stále pracujem v zahraničí, no teraz mám oveľa lepší prípad. Tak ako sa hovorí: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“

Vycvičila som sa a dnes mám príjemnú rodinu, o ktorú sa s láskou starám. Samozrejme, všetko je len dočasné a ktovie ako sa môj život ešte vyvinie. To najhoršie mám azda už za sebou.

Erika, máte pravdu. Na niektoré veci sa nedá pripraviť. Ani na kurze, ani v škole. Svojou milou povahou a silnou osobnosťou ste si nakoniec získali priazeň starého pána a myslíme si, že keď ste zvládli takýto tvrdý oriešok, zvládnete už čokoľvek.

Želáme veľa úspechov pri ďalších pacientoch a nezabudnite na svoje novinárske sny! Vaše skúsenosti z tejto práce sú určite aj na knihu. Držíme palce!

Pošliapané sny: Práca v zahraničí mi obrátila život naruby

Výber pre vás

Pošliapané sny: Práca v zahraničí mi obrátila život naruby

Súvisiace články

Zdrvený sen o šťastí: Vdova našla svoje životné poslanie

Skrytí v ulite: Jarmila motivuje starších, aby nesedeli doma

Nikdy by mi nenapadlo, že smrť odhalí jeho tajomstvá

Výber pre vás