Minulý rok pred Vianocami som išla domov na bicykli, šmykla som sa na mláke a spadla som. Chvíľku som tam ležala, no potom som sa postavila a tlačila som bicykel ďalej popri ceste, krvácala som z lakťov, kolien a zápästí. Bola som v šoku. Nielen kvôli nehode, ale aj preto, že som si uvedomila, že tu nie je nikto, komu by som mohla zavolať. Nikto, kto by sa zaujímal a  dokázal mi v ten moment pomôcť.

Môj priateľ Andrej (39) bol v zahraničí kvôli práci, s mamou som nebola v kontakte už dlhšie, otec mal nedávno porážku a s bratom či inými príbuznými som si nebola nijako blízka. V hlave mi bežal najhorší scenár: ak by som náhodou pri páde umrela, ako dlho by trvalo, kým by si niekto všimol, že tu nie som? Mám vyše 200 priateľov na facebooku, no žiadny z nich nestojí o stretnutie naživo. Ani to nikoho nenapadne, vystačia si všetci so sociálnou sieťou a zároveň v tom ani nevidia nič zlé.

Nebolo to vždy takto. Ako pubertiačka som mala kopec priateľov. Svoje najlepšie kamarátky som spoznala v prvom zamestnaní, keď som pracovala v kozmetickom oddelení jedného supermarketu. Boli to moje kamarátky navždy, až do smrti. Vtedy som si to aspoň myslela. Volali sa Alena a Zuzana. Hovorili sme si všetky tajomstvá, nakupovali sme spolu a chodili na diskotéky. Pamätám si, aká som sa cítila poctená, keď ma Alena požiadala aby som bola družička na jej svadbe. Ja som sa však krátko predtým rozišla s priateľom, využila som prvú možnosť na prácu v inom meste a odsťahovala som sa.

Chcela som začať úplne nanovo. Alene som sa teda ospravedlnila a ona ma niekoľkokrát uistila, že to je v poriadku, že sa nehnevá a chápe moju situáciu. Ale naše priateľstvo upadlo a už sa mi ho nikdy nepodarilo obnoviť. Vzájomne sme si komentovali fotky na facebooku a písali si, no čím som bola dlhšie preč, tým viac som sa cítila odstrihnutá. Moji starí kamaráti si medzitým budovali životy, ktoré som nemohla vidieť, mali deti a manželov, ktorých som nikdy nestretla, a jedine vďaka facebooku som o nich niečo vedela. Kvôli práci som bola stále na cestách, takže bolo veľmi ťažké vytvoriť si nové priateľstvá. Mala som, samozrejme, kolegov, s ktorými som si rozumela, no všetci sme boli rozcestovaní, takže nebol čas na nejaké spoločné akcie. Našťastie som bola tak zahĺbená do práce, že som sa ani nestihla cítiť osamelo.

Potom som stretla Milana. Bol to môj kolega, ale bol oveľa spoločenskejší, ako ostatní, vždy mal okolo seba kopec priateľov, všade, kam prišiel, niekoho poznal, chodil na všelijaké festivaly a akcie. Začali sme spolu chodiť a o šesť mesiacov som bola tehotná. Vzali sme sa krátko nato a porodila som nám dcérku Renátku. Boli sme vtedy takí zaneprázdnení sami sebou a rodičovstvom, že sa napokon Milanov spoločenský život začal podobať na môj.

Mala som pocit, že nepotrebujeme nikoho iného, veď sme mali seba. Ale Milan mal iný názor. Chýbali mu kamaráti a nedokázal zniesť ani fakt, že som od neho taká závislá. Rozišli sme sa, keď mala malá štyri roky. Dodohodli sme sa na striedavej starostlivosti, takže som mala aj čas pre seba, ale cítila som len hrozný smútok.

Myšlienka, že si musím hľadať nových priateľov, bola pre mňa zastrašujúca. Cítila som, akoby každý okolo mňa mal vlastné priateľstvá a nepotreboval nové. Chodila som napríklad na hodiny jogy a rozumela som si s ostatnými, čo tam chodili, ale nevedela som, ako by som to zmenila na zmysluplné priateľstvá. Všetko začínalo byť ešte ťažšie, keď som musela cestovať kvôli práci mimo mesta a Renáta zostávala s Milanom. Detské ihriská boli pre mňa nočnou morou.

Ostatné matky ma nepoznali, neukazovala som sa tam často, každé poobedie vyzdvihoval Renátu zo škôlky Milan a on ju vodil aj na ihriská a do parku. Nemala som čas na nadviazanie ani jedného materského kamarátstva. Renátku často iné deti pozývali na narodeninové oslavy. Keď som šla s ňou, ostatné mamičky si vždy mali čo povedať, ale ja som tam len tak postávala ako taká trúba a prezerala facebook vo svojom mobile. Viem, asi som sa mala viac snažiť.

V tomto období som spoznala Andreja, bol inžinier, mal dve deti a práve sa po štrnástich rokoch rozviedol. Spoznali sme sa náhodou v obchode, keď som platila za nákup pri pokladnici. Pomáhali sme si navzájom prekonať svoje vzťahové problémy, veľa sme sa rozprávali a po roku sme sa do seba zamilovali. Keď sme spolu začali vážne chodiť, konečne zmĺkol môj vnútorný hlas, ktorý mi neustále vyčítal a našepkával, aby som si našla kamarátov.

Moja domácnosť sa stala aj mojím hobby. Vždy, keď musel Andrej odcestovať kvôli práci, vzala som Renátku na nákupy alebo do parku a spravili sme si dievčenské chvíľky. Bola som majsterkou zamestnávania sa, aby som nemyslela na nič, z čoho by som zosmutnela. Stále som však myslela aj na to, aké zbytočné je mať kopu „priateľov“ ktorí sú online, keď medzi nimi nebol nikto, kto by sa so mnou stretol pri káve alebo milom obede a porozprával sa so mnou. Nemala som nikoho dospelého, komu by som zavolala, keď som naozaj niekoho potrebovala. Andrej mal kopec kamarátov s rovnakými záujmami.

Hovorila som si, aké by bolo úžasné, keby som aj ja mala skupinu priateliek, ktoré by zaujímali rovnaké veci ako mňa, ale nič som pre to nikdy neurobila. Nedokázala som sa prinútiť zaradiť sa medzi matky ani potom, čo sa nám minulý rok narodil náš syn Janko.

Uvedomila som si, že ja sama som svojím vlastným najväčším nepriateľom. V ten deň, keď som spadla z bicykla a zranila sa, to bola pre mňa akoby posledná kvapka. Povedala som Andrejovi, ako sa cítim, a bol naozaj milý a bol mi oporou. Po dvanástich rokoch som nakoniec odišla zo zamestnania a začala svoju kariéru ako cvičiteľka jogy vo svojom vlastnom malom štúdiu. Unavená z toho, ako som nemala čas na deti ani priateľov, som si v posledných mesiacoch vytvorila svoj vlastný nový svet vrátane priateľstiev práve pomocou mojej novej práce.

Viem, že by sa to nikdy nestalo, keby som sa sama konečne nerozhýbala. Zapísala som sa na hodiny salsy a stretla som jednu veľmi milú, sympatickú ženu. Po prvý raz za niekoľko rokov sa cítim naozaj optimisticky. Trvalo mi naozaj dlho uvedomiť si, aké podstatné je mať okolo seba priateľov mimo vzťahu. Jeden z najpríjemnejších a najpodstatnejších pocitov je vedieť, že máte okolo seba ľudí, ktorým na vás záleží.

Skutočný príbeh, ktorý vám dá facku: Katka má 200 priateľov a cíti sa osamelá! A to nie je všetko

Výber pre vás

Skutočný príbeh, ktorý vám dá facku: Katka má 200 priateľov a cíti sa osamelá! A to nie je všetko

Súvisiace články

Ambiciózna Katka si splnila svoj veľký kariérny sen: Ako to v Číne zvládala a čo bolo pre ňu najťažšie?

Otestujte sa: Sú pre vás kamaráti životne dôležití?

Téma: Prečo je dobré mať najlepšiu kamarátku

Výber pre vás