LC2 a LC4 – každý, kto sa považuje aspoň za diétneho znalca moderného nábytkového dizajnu, by mal vedieť, čo sa skrýva za týmito tajomnými šiframi.

Slávne hranaté kreslo v čiernej koži osadenej v oceľovej rúrkovej konštrukcii a ladne prehnutá leňoška zvaná aj Corbusierka by mali patriť k základnému vzdelaniu rovnako ako Piccasov obraz Guernica či chrám Sagrada Familia od architekta Gaudího.

Oba kratučké názvy však skrývajú ešte jedno „tajomstvo“ – LC sú iniciály revolučného superarchitekta medzivojnového obdobia Le Corbusiera. No ak by svetu vládla spravodlivosť, k L a C by ešte mali pribudnúť ďalšie dvojice iniciál – ChP a PJ. Na oboch vydarených kusoch sa totiž zásadne podieľali aj ďalší dvaja tvorcovia, Charlotte Perriand a Pierre Jeanneret.

Rozpínavá osobnosť Le Corbusiera a jeho rozkošatené medzinárodné renomé prinieslo viacero krívd, ktoré sa začali naprávať až s posunom niekoľkých desaťročí.

Podobne na tom bola aj Charlotte Perriand. Zaslúženej cti a uznania ako samostatne tvoriacej architektky a dizajnérky sa jej dostalo, až keď dovŕšila 80 rokov, keď parížske Múzeum dekoratívnych umení pripravilo veľkú retrospektívnu výstavu jej celoživotného diela.

Charlotte Perriand je človekom 20. storočia. Prežila ho takmer celé. Narodila sa 24. októbra 1903 a koniec ju zastihol 27. októbra 1999. A bol to život pestrý, nielen tým, čo všetko priniesli tieto pohnuté časy, ale najmä prácou, ktorá jej pripravila nejednu veľkú výzvu.

Charlotte detstvo strávila prevažne v rodnom Paríži v pokojnej krajčírskej rodine. Často však cestovala k starým rodičom na vidiek do alpskej oblasti Savoj, čo sa neskôr originálnym spôsobom premietlo aj do jej návrhov. Ako 17-ročná začala študovať tvorbu nábytku na Ecole de L´Union Centrale de Arts v Paríži a po piatich študentských rokoch prišiel čas na hľadanie uplatnenia v praxi.

Spočiatku to vôbec nebolo ľahké. Rozhodla sa teda sama vymyslieť projekt, ktorým by na seba pritiahla pozornosť. V roku 1926, keď sa vydala za svojho prvého manžela, importéra textilu Percyho Kilnera Scholefi elda, sa pustila do radikálnej prestavby ich podkrovného bytu. Premenila ho na vzorový interiér mašinistickej éry, namiesto konvenčného salónu totiž navrhla presklený strešný objekt, ktorý následne prezentovala na výstave Salon D´Automne.

Medzitým sa však ako nadšená obdivovateľka prevratných myšlienok Le Corbusiera uchádzala o miesto v jeho parížskom ateliéri. Odmietol ju v podstate ihneď a s nevkusnou poznámkou „My tu nevyšívame vankúšiky“ jej vraj sucho ukázal dvere.

O pár mesiacov však prišlo ospravedlnenie a ponuka na prácu. Na spomínanej výstave si ju totiž všimol Le Corbusierov najbližší spolupracovník a zároveň bratranec Pierre Jaenneret a „veľkého šéfa“ upozornil na jej mimoriadny potenciál. Charlotte sa teda stala členkou tímu a jej zábavná povaha rýchlo prenikla do zdravého jadra medzinárodného spoločenstva mladých nadaných ľudí.

U Le Corbusiera väčšinou pracovali zadarmo, prípadne za smiešny plat. Charlotte nebola výnimkou, no napriek tomu to boli práve tieto roky, ktoré jej kariéru nasmerovali do dobrých vôd.

V ateliéri panovala tvrdá disciplína a pracovné nasadenie bolo naozaj značné.

„Aj ten najmenší ťah ceruzkou musel zohľadňovať gestá alebo polohu tela a zároveň musel rešpektovať cenové limity sérovej výroby,“ spomínala neskôr.

V roku 1928 už bola dobre zacvičená a natoľko oboznámená s filozofiou Le Corbusierovej nábytkovej tvorby, že ju vedenie „pripustilo“ k významným projektom, ktoré sa po čase stali ikonami moderného dizajnu. Išlo o tri sedacie kusy s povestnou konštrukciou z oceľových rúrok, ktorá bola vtedy absolútnym hitom. Obľúbili si ju viacerí progresívni dizajnéri a Le Corbusier sa takisto rozhodol prispieť svojím dielom.

Pracoval vtedy na zariadení dvoch pomerne pokrokových interiérov – na dome La Roche v Paríži a na záhradnom pavilóne pre americký manželský pár Henryho a Barbaru Churchovcov. A práve toto boli príležitosti vyskúšať aj nové nábytkové formy.

Le Corbusier rámcovo definoval, že zámerom je navrhnúť kreslá pre tri rôzne funkcie – jedno tzv. konverzačné, druhé relaxačné a tretie také, v ktorom si možno aj pospať. A k ruke si okrem Pierra Jeannereta vzal aj mladú Charlotte dychtivo pripravenú ukázať to najlepšie, čo v nej je. Výsledok bol ohromujúci a okamžite prenikol do povedomia odbornej, ale i laickej verejnosti.

Šikovné ľahké kreslo B301, k tomu LC2 v tvare čierneho kubusu v pochrómovanej „klietke“ a do tretice fenomenálny chaise-longue B306 (neskôr premenovaný na LC4) – dejiny moderného dizajnu tým získali tri dôležité stavebné kamene.

A veľký podiel na tom mala práve Charlotte Perriand, ktorá aj neskôr mnohokrát predviedla, aké výnimočné je jej videnie nábytkového dizajnu. Pracovná intenzita si však predsa len vyžiadala obeť – po štyroch rokoch, keď doma trávila čoraz menej času, prišiel na rad rozvod.

Spamätala sa však rýchlo, a to najmä zásluhou veselej a športovo naladenej nátury. Presťahovala sa do strešného bytu na Montparnasse, kde každé ráno liezla cez malé záchodové okienko na strechu, aby si zacvičila svoju rannú gymnastickú zostavu.

S kolegami z ateliéru prebrázdili hory, lyžovali, plávali a cestovali po významných medzinárodných konferenciách, na ktorých sa formovali ideály modernej architektúry.

Spolupracovala na viacerých Le Corbusierových architektonických projektoch pre Paríž, ako napr. na sídle Armády spásy alebo na Švajčiarskom pavilóne. A pokračovala aj v návrhoch nábytku pre Le Corbusierove interiéry.

Zhruba v polovici tridsiatych rokov však z ocele presedlala na iné materiály, najmä drevo a trstinu, s ktorými sa zblížila ešte počas prázdninových vidieckych pobytov u starých rodičov. V porovnaní s jej predošlou preferenciou ocele a skla išlo o menej radikálne formy so zľahka rustikálnou príchuťou, no práve v tomto jemnom návrate k tradíciám Charlotte videla cestu, ako navrhovať nábytok, ktorý nebude len strhujúcim manifestom, ale aj skutočne príjemným spoločníkom.

Po opustení Le Corbusierovej „stajne“ v roku 1937 sa Charlotte osamostatnila, no nebol to definitívny koniec ich profesionálneho spojenia. Le Corbusier siahal po jej talente počas celého jej aktívneho života.

Podpísaná je napríklad pod návrhom prototypu kuchyne pre experimentálny obytný dom Unité d´Habitation v Marseille. Figurovala aj v tíme projektu Maison du Brésil pre Univerzitné mesto Paríži, na ktorom Le Corbusier pracoval spoločne s brazílskym architektom Luciom Costom.

No Charlotte mala šťastie aj na ďalších výrazných mužov. Viackrát spolupracovala s maliarom a sochárom Fernandom Légerom, navrhli napr. pavilón pre Parížsku výstavu 1937. A s jej menom sa spája aj ďalšia francúzska legenda architektúry a dizajnu Jean Prouvé, s ktorým navrhla viacero budov z prefabrikovaného hliníka.

V roku 1940 však prišla veľká zmena – pracovná cesta do Japonska, ktorá sa z pôvodne plánovaných šiestich mesiacov natiahla na dlhých šesť rokov. Charlotte Perriand do Japonska odišla ako poradkyňa pre priemyselný dizajn v službách japonského Ministerstva obchodu a priemyslu. Jej úlohou bolo definovať výrobné štandardy v dizajne japonských produktov, ktoré by uľahčili ich vývoz do Európy.

Svoju činorodosť zúročila aj v príprave dvoch veľkých výstav francúzskeho dizajnu, na ktoré japonské publikum reagovalo s mimoriadnym obdivom.

Vývoj druhej svetovej vojny však priniesol nemilé intermezzo – v roku 1942 sa zo Charlotte stal nežiaduci nepriateľ a nevydarený pokus o návrat do Francúzska sa skončil štvorročným exilom vo Vietname. No ani tam Charlotte nelenila, spoznávala miestne tesárske a tkáčske remeselné techniky, ktoré potom úspešne využila po návrate domov.

Navyše, opäť sa vydala a manželovi Jacquesovi Martinovi porodila dcéru Pernette. Po príchode do Paríža v podstate ihneď nadviazala na bod, v ktorom svoju prácu opustila v roku 1940. Na scéne opäť stáli veľkí Le Corbusier, Fernand Léger a Jean Prouvé, ktorí sa nevedeli dočkať jej návratu. Na rad prišli veľké úlohy ako lyžiarsky rezort v Savoji, budova Ligy národov v Ženeve či pobočky Air France v Londýne, Paríži a Tokiu.

No napriek množstvu interiérov, ktoré navrhla, sa jej meno predsa len spája najmä s nábytkovým dizajnom. Túto sféru obohatila o niekoľko pôvabných kúskov, ktoré sa vyznačujú ušľachtilými tvarmi, neobvyklou vnímavosťou k použitým materiálom a harmonickou dvojhrou východnej a západnej estetiky. Nikdy sa však neusilovala o módnosť, nehľadala trendy. Ako typická predstaviteľka medzivojnovej moderny totiž verila vyšším ideám.

„To najdôležitejšie, čo poháňalo moderné hnutie, nebol štýl, ale objaviteľský duch a zameranie na proces analýzy,“ hovorila. Výnimočnosť jej práce napokon potvrdzuje aj zaradenie do tzv. Majstrovskej edície, ktorú si úzkostlivo stráži vlastník licencie na výrobu jej nábytku talianska firma Cassina.

Edícia obsahuje nábytkové série od samých géniov, ako boli Frank Lloyd Wright, Gerrit Rietveld, ale aj Le Corbusier. Charlotte sa aspoň takto konečne dostala do tej istej ligy ako jej prísny bývalý šéf.

Životný príbeh ikony: Uznania sa dočkala až po 80-ke

Výber pre vás

Životný príbeh ikony: Uznania sa dočkala až po 80-ke

Súvisiace články

Domáca škola dizajnu: Zmeňte názor na kocky a štvorce

Nežní rebeli: Dizajnérsky párik preslávila bizarná tvorba

Iskrivá vášeň: Spojila ich láska na prvý pohľad!

Výber pre vás