Svadba nie je dôležitá, myslia si mladí Európania. Hovoria o tom výsledky prieskumu Eurostat. Podľa nich sa takmer tretina detí v štátoch Európskej únie rodí mimo manželstva. Teda už nielen v škandinávskych štátoch, ale napríklad aj v Slovinsku či Česku. Naopak, sviatosť manželskú tradične uznávajú na Cypre či v Grécku. Vzťah „bez papierov“ má pre mnohých svoje čaro, pretože okrem lásky vraj v partnerstve poskytuje aj pocit slobody. Podľa známeho českého sexuológa Miroslava Plzáka párové manželstvo ľudia aj tak vynašli niekedy v antike z čisto ekonomických dôvodov – na zachovanie majetku. Až do 16. storočia sa vzťah a sex brali ako dve oddelené veci. „Ak niekto zvolí partnerstvo bez papierov, má na to veľa individuálnych dôvodov, ale myslím, že spoločný, univerzálny dôvod dáva možnosť predpokladanej slobody vo vzťahu medzi dvoma partnermi a predovšetkým ekonomickú nezávislosť na oboch stranách,“ tvrdí psychologička Andrea Čanigová. „Súčasné mladé ženy sú ambiciózne, sebavedomé, majú viac príležitostí dosahovať pracovné úspechy a tým aj finančnú nezávislosť.“ To, že partnerský zväzok nie je nijakým spôsobom inštitucionalizovaný, je dôležitý psychologický moment. Ak nie je podpísané to staré známe „spolu až do konca života“, dobre zohraná dvojica môže, paradoxne, s plným nasadením pracovať na dlhodobom uspokojivom spolužití.

Manželstvo nie je len o výhodách

DANA FREYOVÁ (33) žije so svojou láskou už štvrtý rok. Hoci sa so Sosom pohybovali v rovnakej spoločnosti už dlhšie, povestná iskrička medzi nimi preskočila až pred štyrmi rokmi. Prečo sa po období, keď sa milenecká láska zmení na partnerskú, nerozozvučali aj pre nich svadobné zvony? Plzák síce hovorí, že fáza fascinovanej zamilovanosti trvá len niekoľko mesiacov, ale u nás je to už štvrtý rok a naša láska je stále rovnako intenzívna, – hovorí Dana. „Od prvého dňa to bolo medzi nami veľmi silné, po mesiaci sme už mali spoločnú adresu. Všetko išlo veľmi rýchlo. Už nám nestačilo stretávať sa a stráviť spolu pár hodín. Cítila som potrebu byť stále so Sosom a on mal rovnaký pocit. Nechceli sme brzdiť city. Hoci sme sa poznali dlhšie a vedeli sme, že si môžeme dôverovať, mali sme aj obavy – zmietali nami emócie a my sme netušili, čo z toho vznikne. Keď prešiel prvý ošiaľ (ošialiky prežívame neustále), zmizol aj strach. Vedeli sme, že to, čo prežívame, je veľmi silné a trvalé. Dnes už viem, že urýchľovací mechanizmus má svoje výhody. Ak s milovaným človekom žijem, spoznáme sa rýchlejšie a dôkladnejšie, ako keby sme spolu chodili rok a stretávali sa len príležitostne. Dostali sme sa do fázy, keď sa iní začínajú pozerať po prstienkoch a svadobných šatách. Hoci som veľmi zamilovaná, viem, že v páre existujú nielen citové, ale aj praktické veci. Papiere sú podľa mňa zbytočné, lebo všetky tie veci, ktoré zaručuje sobášny list (majetok, poistky, dedičstvo), sa dajú zabezpečiť iným spôsobom. Možno trocha zložitejšie, ale je to viac podľa predstáv tých dvoch. Svadbu nepotrebujeme, a ak sa o nej rozprávame, tak s humorom. Pre niekoho je svadba viac duchovnou záležitosťou, pre iného zasa materiálnou. Tie si vieme vyriešiť mimo oficiálnych papierov a duchovné záležitosti – na ne nepotrebujeme nikoho cudzieho, ani žiadnu vieru či štát, ktorý by do nášho vzťahu zasahoval. A potom, manželstvo nie je len o výhodách. Pravidlá, ktoré v ňom fungujú, sú oveľa rozsiahlejšie, než si vôbec ľudia dokážu na začiatku uvedomiť. Najväčšou nevýhodou je však bezpodielové spoluvlastníctvo. Keď sú ľudia k sebe féroví, vedia si veci ,ošetriť‘ podľa svojich predstáv. Je to zložitejšie, ale na druhej strane férovejšie ako pri svadbe. Manželstvo nepotrebujem kvôli pocitu istoty, pre mňa je istota v dôvere. A nikdy by som sa kvôli vidine sobášneho listu nerobila lepšou. Vždy som chcela, aby ma partner bral takú, aká som. A Soso je veľmi priamy, nikdy sa na nič nehral. Možno aj preto to medzi nami nielen iskrí, ale aj tak dobre funguje. Vďaka otvorenosti, ale aj chémii, vďaka tomu, že máme rovnaké hodnoty – že chceme byť samostatní, ale aj priami, mať dobré medziľudské vzťahy a priateľov. A spoločná rodina? Tú si plánujeme až potom, keď si vybudujeme svoje hniezdo.“

Najskôr dieťa, potom svadba

Pre KATARÍNU BALIAKOVÚ (33) znamená narodenie dieťaťa vyvrcholenie vzťahu. Svadba je len akousi nutnosťou, do ktorej ju tlačí spoločnosť a zákony. S papierom či bez, pre ňu je dôležitejší vzťah ako zápis na matrike. To, že budem takto žiť, som nikdy neplánovala. Prišlo to a ja som sa nezamýšľala nad tým, že by to mohlo byť aj inak. S Ľuborom (42) som sa zoznámila pred piatimi rokmi a štyri roky už spolu bývame, – hovorí Katarína. „Ani vtedy sme však nerozmýšľali nad tým, že teraz by sme to mali zmeniť. Prečo aj? Obaja už máme za sebou nevydarené vzťahy a možno i to spôsobilo, že žijeme tak, ako žijeme. Pracujeme, sme pomerne úspešní a sebestační, a tak nikoho nenapadne myslieť na zadné vrátka. Náš vzťah je založený na vzájomnej dôvere, na tom, že si vážime jeden druhého a navzájom si pomáhame. A je jedno, či sme manželia, alebo nie. Sme rovnocenní partneri a ja by som nikdy nechcela byť s mužom len preto, že ma zabezpečí. Je fajn, keď sa muž dokáže o ženu postarať, ale byť s ním len preto – to asi nie. Ak sa jeden z partnerov rozhodne zo vzťahu vycúvať, nezabráni mu v tom žiadny papier. Rozchod je podľa mňa vždy bolestný, ale riešime si to len my dvaja. Zápis na matrike vzťah neochráni ani nezachráni. Akurát je to komplikovanejšie. Ak by som nebola už raz vydatá, možno by som takto nerozmýšľala a naivne si myslela, že manželstvo zväzok muža a ženy posvätí. Svadbu teraz už nevnímam ako vyvrcholenie vzťahu. Vyvrcholením je pre mňa narodenie dieťaťa a na to sa veľmi teším. V prvom manželstve sme dieťa nemali, ale bez dieťaťa si budúcnosť neviem predstaviť. Vie to aj partner. Ak by s tým nesúhlasil, nešla by som do toho. Najväčšiu radosť z bábätka budú mať moji rodičia. Ich vzťah je krásny a aj po rokoch si jeden druhého vážia a milujú sa. V rodičoch som mala vždy vzor a túžila som prežiť taký intenzívny vzťah ako oni. Bohužiaľ, na prvýkrát to nevyšlo. Môj rozvod ich šokoval, rovnako ako neskôr informácia, že mám priateľa – rozvedeného dvojnásobného otca. Strohé konštatovanie, ktoré by zaskočilo vari každého rodiča. Časom však aj rodičia zistili, že je to výborný človek a ja som s ním šťastná. Nikto nás za to, že takto žijeme, neodcudzuje a ani sa na nás krivo nepozerá. Možno je to dané aj dobou, aj našimi skúsenosťami. Kedysi bolo normálne, že žena sa vydala, starala sa o deti a bola závislá od muža. Dnes je normálne, že žena študuje, spoznáva svet, buduje si kariéru. Už nepotrebuje muža na to, aby ju živil, dokáže sa postarať sama o seba. Ženy sú emancipovanejšie a chcú byť úspešné. Pre kariéru by som však rodinu nikdy neobetovala. Dieťa je pre mňa dôležitejšie, a keď ma partner potom požiada o ruku, nebudem proti. Ale nie preto, že by som túžila po bielych šatách, to som si už odžila, ale preto, že naše zákony viac chránia rodinu ako partnerský zväzok. O dieťa manželov je tak lepšie postarané. Zatiaľ nám to však vyhovuje takto. Máme sa radi a viem, že mám pri sebe partnera, s ktorým chcem stráviť zvyšok života. To mi nijaký papier nezabezpečí. To záleží iba na nás dvoch.“

Manželia bez papierov alebo Vzťahy nadivoko

Výber pre vás