Vtedy som bola študentkou na gymnáziu, mala som iba 17 rokov. Do školy som chodievala každý deň vlakom a ranné vstávania boli pre mňa najhoršou časťou dňa. Nielenže som nerada vstávala, nebola som žiadne ranné vtáča, ale ani som nikdy nič nestíhala. Ledva som sa vykopala spod perín, budík som mávnutím ruky vypla a utekala si po desiatu. V tom strese a časovej tiesni som ani neraňajkovala a nerobila žiadne extra úkony, lebo by som vlak nestihla. Aj tak som väčšinou len dobiehala. V ten deň som narýchlo písala kamarátke esemesku, že ju budem čakať na stanici. Lenže namiesto koncového číselka 4 som, doteraz neviem ako, naťukala nulu. Podpísala som sa ako obvykle – Simča.

Až potom som si uvedomila, že som esemesku poslala na cudzie číslo. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že to číslo možno neexistuje, prinajhoršom mi zavolá späť nejaký nasrdený dôchodca. A v duchu som si nadávala za nepozornosť. Onedlho som si na tú zatúlanú správu ani nespomenula. Bola som presvedčená, že ak omylom došla niekomu cudziemu, ten ju vymazal a je pokoj. Opak bol pravdou. Na druhý deň mi prišla spätná správa s textom: „Aj dnes budeš na stanici? A na ktorej?“ Skoro som odpadla od prekvapenia. Neviem, kde som nabrala odvahu, ale odpísala som niečo vtipné a dotyčný na druhej strane, bol to chlapec, sa chytil a reagoval. Takto som si písala s neznámym vyše pol roka, nevidela som ani jeho fotku a on tiež moju nevidel, takže sme vôbec nevedeli, ako vyzeráme. Ale čo-to o sebe sme si už napísali, takže sme sa cítili navzájom blízki a, čo bolo zaujímavé, rozumeli sme si.

Jedného dňa, keď sme už písania mali dosť, sme sa dohodli na stretnutí. Ako inak, na stanici... Napísala som mu, aby prišiel za mnou do mesta, kam som chodila do školy. Stretnutie sme si dali presne o druhej poobede. Bol tam skôr. Pozorovala som ho spoza stĺpa, keďže som sa naozaj bála, že príde niekto, kto nebude môj typ. Bol to bláznivý nápad, lebo neviem, čo by som robila, keby sa tak stalo. Nechala by som ho tam stáť? Našťastie som to nemusela riešiť, pretože som sa úplne mýlila, čakal na mňa chalan vyššej postavy, vyzeral ako športovec.

Podišla som teda bližšie a predstavila sa, že som to ja, Simča. Usmiali sme sa na seba, dali sme si uvítaciu pusu na obe líca a zašli sme do bistra na malinovku. Všetko prebiehalo slušne a bez komplikácií. Rozprávali sme sa asi hodinu, veľa sme sa smiali a už si nepamätám, kedy mi bolo tak dobre. Potom sme sa prechádzali v parku a obaja sme cítili, že sme si sympatickí aj fyzicky. Bolo to také pubertálne hanblivé zbližovanie sa a poviete si, že na prvú lásku celkom pekný príbeh. Ale ten príbeh sa vôbec neskončil.

Odvtedy prešlo už niekoľko rokov, dokonca aj od nášho randenia. Lebo po prvom stretnutí sme spolu začali chodiť. Dnes vychovávame dvojmesačnú Lesanu, z ktorej sme radosťou celí bez seba. Svadbu zatiaľ neriešime, ale uvidíme, čo bude. Je zvláštne, ako mi jedna omylom poslaná správa nakoniec priniesla nielen životnú lásku, ale aj otca mojej Lesy.

Simona

Príbehy o nečakanej láske sú hádam najkrajšie. Keď sa dvaja zoznámia takto ojedinele a vzíde z toho ozajstný pár, vyzerá to na osudové stretnutie. Nám sa páčilo, že sa ich láska neskončila, ani mladosť či diaľka ich neodradila, čo sa v takýchto prípadoch očakáva, ale svoj vzťah rozvíjali niekoľko rokov a dnes sú rodičmi dcérky. Držíme palce, nech sa darí čo najdlhšie!

Simona poslala omylom SMS-ku cudziemu mužovi: Odpísal jej a to, čo nasledovalo, im navždy zmenilo život

Výber pre vás

Simona poslala omylom SMS-ku cudziemu mužovi: Odpísal jej a to, čo nasledovalo, im navždy zmenilo život

Súvisiace články

Slavo si vo vlaku prisadol k mladej žene s dievčatkom: Vtedy ešte netušil, čo ho počas cesty čaká...

Linda dúfala, že si konečne našla lásku: V bezhlavej zaľúbenosti urobila niečo, za čo sa teraz hanbí

Prežila dobrodružstvo v 11 štátoch: Ten pravý na ňu čakal na tom najobyčajnejšom mieste

Výber pre vás