„Pomohlo mi, až keď som stretla človeka, ktorý hneď na začiatku radikálne naznačil, že to medzi nami nebude fungovať, ak sa nevyliečim.“ Nepodarilo sa to zo dňa na deň, no aj tak si spomína na ten prelomový okamih, keď sa postavila pred zrkadlo a sľúbila si, že jej už nikdy žiadne jedlo hore krkom nepôjde! Svoje slovo dodržala. A keď už vyzeralo všetko na dobrej ceste, lekári diagnostikovali karcinóm prsníka jej mame a nanešťastie v ich ženskej vetve to bolo dedičné.

Smutné na tom je, že čudnú hrčku pod pazuchou si Ivka našla už pred tridsiatkou. Ako vzorná puntičkárka sa objednávala na sono. „Lekár to vyhodnotil ako fibroadenóm, čo je nezhubný nález. Vraj ho bude strážiť a kontrolovať.“ Pri každej preventívnej prehliadke zaregistroval, že sa trochu zväčšuje a pre istotu ju poslal na punkciu, no aj tá vyšla negatívne. Lekári síce hovoria o prevencii, a o tom, že pacienti prichádzajú, keď je už neskoro, ale zdá sa, že mnohí sa stanú pacientmi len preto, že ich lekári zdiagnostikovali povrchne a bez záujmu.

„Človek musí mať šťastie, aby narazil na osvietenejšieho lekára, ktorý pošle na ďalšie vyšetrenia, aby vylúčil (alebo potvrdil) rakovinu. Poznám len pár prípadov ľudí, ktorí chcú mať istotu a pýtajú sa na kontrolné vyšetrenia. Ak však človek nevie, že taká možnosť vôbec existuje, spoľahne sa na názor lekára a príde na kontrolu o pol roka. Pre veľa nádorov je šesť mesiacov kriticky veľa,“ vie už Ivka svoje.

Na operáciu sa nechala prehovoriť až po piatich rokoch, aj to z estetických dôvodov. Blížilo sa leto a hrčka nadobudla také rozmery, že v plavkách by ju bolo vidno. „Nemala som žiadne obavy, brala som operačný zákrok ako rutinnú záležitosť. Operatér mi povedal, že spravia aj takzvaný rýchly rez a pošlú tkanivo na vyšetrenie. Ak vznikne podozrenie, že niečo nie je v poriadku, tak pacientovi pichnú modrú kontrastnú látku, ktorá ukáže, čo je vlastne napadnuté... Počúvala som ho na pol ucha, veď to sa ma predsa netýka. Keď som sa však po operácii prebrala, nechápala som, prečo som modrá!“

Modrá kontrastná látka opúšťa telo len pomaly. Aj Iva mala dlho pery do modra, modré kruhy pod očami a ešte aj moč z nej tiekol v modrom odtieni. Nikto sa však nemal k tomu, aby jej vysvetlil, čo sa deje. Po prepustení z nemocnice si ju naspäť zavolali už o pár dní, vraj kvôli nej zasadá konzílium. „Bolo tam asi päť ľudí v bielych plášťoch a ich prvá otázka znela, či si uvedomujem, akú mám vážnu chorobu. Skoro som spadla z nôh! Začnú tým, že mi nič nevysvetlia, a potom ma karhajú ako malé decko. Konečne mi oznámili, čo sa stalo – nevybrali dosť tkaniva, napadnuté rakovinou môže byť ešte aj ďalšie a budú ma musieť operovať znova. Až potom boli vyšetrenia negatívne.“

Dobrou správou sa Ivanin onkologický príbeh nekončí. Aj keď chirurgovia odstránia napadnuté tkanivo, pacient podstúpi takzvanú zaisťovaciu liečbu, aby „zabili“ všetky potenciálne rakovinové bunky prúdiace v krvi. „Ani len takú jednoduchú informáciu mi znova nikto nepovedal. Na prepúšťacej správe z nemocnice som mala iba poznámku prosím konzultovať na NOÚ (Národný onkologický ústav). Nevedela som, kam mám presne zájsť a čo mám chcieť.“

Po ďalších zlých skúsenostiach s lekármi, kde pocítila aj konkurenčný boj medzi dvomi onkologickými ústavmi na Klenovej a Heydukovej, sa dostala k onkologičke, ktorá sa jej konečne venovala a odpovedala na všetky otázky. „Možno sa ostatní pacienti hnevali, čo u nej robím celú hodinu, no bola som taká rada, že som pre niekoho konečne dôležitá,“ usmieva sa. Napriek tomu si spomína na toto obdobie ako na celkom pekné.

„Pacienti sa k sebe správajú veľmi ľudsky. Veď až na onkológii človeku dôjde, že všetci sme si rovní. Stovky ľudí čakali každé ráno pred odberovou miestnosťou, nikto nehulákal a ani sa nepredbiehal, mladí, starí, muži aj ženy. Aj ja som sa tam naučila trpezlivosti.“ Pred chorobou to vôbec nebola jej silná stránka. „Osud ma musel naozaj poriadne klepnúť a ten preplesk, čo som dostala, bol skutočne priamo úmerný tomu, ako som lietala v oblakoch. Viem, čo mi chcel povedať: Nevyskakuj! A ak si si o sebe niečo namýšľala, tak si radšej nič nenamýšľaj.“

Onkológovia jej naplánovali šesť dávok povestnej červenej chemoterapie vždy s odstupom troch týždňov. „Naliali to do mňa, no nedialo sa vôbec nič. Všetkým povedia, že nám bude zle, ale ako to zle reálne prebieha, nevysvetlí nikto lepšie ako bývalý pacient. Vrátila som sa teda do práce a začala som sa cítiť len trochu zvláštne. Popoludní som ako-tak stihla prísť domov a v tej chvíli to udrelo. Nie, naozaj som nikdy nevracala, aj keď som mávala žalúdok ako na vode. Prirovnala by som to k situácii, keď cvála kôň a zrazu pred neho postavia betónovú prekážku, do ktorej v plnej rýchlosti napáli. Jednoducho som si musela ľahnúť a štyri dni som nevládala ani vstať.“

Napriek tomu nemala s chemoterapiou až také starosti, nezaútočila s plnou silou na tráviaci trakt, ale na zrak. „Najhoršie som sa cítila v prvý večer po chemo, videla som zle ako krtko na svetle. Už na druhý deň sa to zlepšilo, a tak som sa mohla sústrediť na to, aby mi nevypadli vlasy.“ Ivka bola presvedčená, že ak sa bude veľmi, veľmi snažiť a sústredí na to celú svoju vôľu, o vlasy nepríde. No ale ani silou vôle sa na hlave udržať nedajú.

Perfekcionizmus, zdá sa, patrí medzi poznávacie znamenia pacientok s karcinómom prsníka a má ho aj Ivana. Túžba po poriadku sa však neprejavuje len v upratanej domácnosti, no aj vo vzťahoch. Ak niečo nie je také, ako si to predstavuje perfekcionista, je zle. V túžbe po dokonalosti tak dokáže často zničiť aj to, čo funguje. „Musela som si uvedomiť, že to takto robím. Choroba ma naučila zmieriť sa s tým, že nebude všetko po mojom a znášam to ľahšie.“

S priateľom Maťom sa síce rozišli, ale úplne sa sebe nikdy nevzdialili. Aj preto sa mohli dať znova dokopy. „Bola to tvrdá skúška nášho vzťahu. Uplynuli odvtedy už tri roky, stále beriem hormonálnu liečbu a doberiem ju po štyridsiatke. Neviem, či budem môcť mať deti, netuším, ako sa moje telo zachová. Zatiaľ sme bezdetní a snažíme sa vyplniť si život tým, že sa venujeme jeden druhému a spoločným aktivitám. Ale bolo by fajn mať dieťa. Maťo je skvelý muž, viem, že by bol aj skvelý otec a vychovával deti geniálne. Už sme sa spolu bavili aj o adopcii, ale počkáme, ako sa situácia vyvinie a rozhodneme sa.“ Ivka tiež potvrdzuje, že choroba posilnila aj jej rodičov a vôbec celú rodinu.

Onkopacientky sa potom snažia stihnúť veľa zážitkov. Nie z obáv, že smrť je blízko, ale preto, že po chorobe sa im akoby otvoria oči aj možnosti. „Dovtedy sme si mnohé veci odopierali, teraz si ich konečne doprajeme. Nad čím by som kedysi váhala, do toho dnes s radosťou idem a chcem si to vyskúšať. Páči sa mi to,“ usmieva sa.

Jej mama ochorela na rakovinu: Keď si tiež našla hrčku, začalo sa peklo... Na toto si dajte veľký pozor!

Výber pre vás

Jej mama ochorela na rakovinu: Keď si tiež našla hrčku, začalo sa peklo... Na toto si dajte veľký pozor!

Súvisiace články

Vraj je tučná ako prasa! Urazili ju kvôli postave, no ona im dala parádnu lekciu: Toto určite nečakali!

Toto prajem zažiť každej! Roky som nemala sex, no na to, čo prišlo potom, sa oplatilo počkať

Karol si vzal skvelú ženu, ale po pôrode sa začala správať čudne: To, čo sa udialo, bolo hotové peklo!

Výber pre vás