Pekelný kolotoč myšlienok na najbližší chod našťastie nie je taký bezvýchodiskový, aby ho človek, večný lámač všakovakých prekážok, nedokázal pokoriť.

Nutkavé, impulzívne, chorobné, nekontrolované alebo záchvatové jedenie je jedným z typov príjmu potravy na smutne populárnom zozname porúch. Začať sa môže jedným nočným náletom na chladničku a skončiť úplnou stratou kontroly nad prijímaním potravy. Toto ochorenie drží v rukách všetky žolíky – je nenápadné, zákerné, mocné a mätúce. Zvyčajne postihuje dievčatá a ženy s vyšším prahom inteligencie, citlivosti, atraktívnosti, spoločenského postavenia a finančného zabezpečenia. Mor horných desaťtisíc, dalo by sa zjednodušene skonštatovať.

Nutkavé jedenie, ktoré sa prejavuje jednorazovými „orgiami“ alebo konštantným „zobkaním“ sprevádzanými neustálou myšlienkou na jedlo, je svet plný paradoxov. Od nebezpečnejších typov porúch prijímania potravy ho delí len spôsob, čo „obete“ s jedlom robia. Anorektičky zabalia naordinovaný obed do igelitu a zašijú ho do vankúša.

Bulimičky menu poslušne zhltnú, no neohreje sa v nich dlhšie ako pol hodiny. Impulzívne jedáčky si jedlo aj doprajú, aj mu dovolia „padnúť na úžitok“. A vzápätí ich pochytí číre zúfalstvo. Ich telá obalí tuková výstelka. Trápia sa pre svoj vzhľad i slabosť odolať ďalšej nadmernej dávke jedla. Periódy prejedania sa striedajú s obdobiami extrémnych pôstov. Výsledkom je kolísavá hmotnosť i nálada. Cyklus úzkosť – jedlo – nadváha – diéta – jojo efekt – beznádej predstavuje nielen začarovaný, ale aj zabetónovaný kruh. Dostať sa z neho nie je jednoduché, je to však možné.

Ženy závislé od jedla sa správajú ako narkomanky. Aby sa mohli vyliečiť, potrebujú si, tak ako závislí od iných látok, najprv priznať, že majú problém. Tým nie je ani heroín, ale ani samotné jedlo. Čeliť musia chronickému strachu z reality. Impulzívne jedáčky utekajú pred sebou. Nedokážu sa vyrovnať s výzvami, ktoré im prináša bežný život. Majú nízke sebavedomie a nezvládajú čeliť prítomnosti. S pocitmi menejcennosti, zúfalstva, smútku, únavy, strachu, úzkosti, stresu a neistoty, ktoré ich permanentne prenasledujú, sa pasujú jediným spôsobom – zajedajú ich.

Napchávajú sa hlava-nehlava, aby zabudli na životy, ktoré žijú. Jedlo pre ne nie je zdrojom výživy, ale potešením najvyššieho stupňa. Hrniec guláša ich opojí slastnejšie ako cigareta, pohár zmrzliny funguje ako fľaša vína. Tácka čokoládových koláčov je nebo. Závislosť od jedla im rovnako ako tá drogová otvára brány do neba i do pekla. O to ťažšie sa jej dá striasť. „Som presvedčená, že keby nutkavé jedáčky prestali utekať pred svojimi životmi, uvedomili si vlastnú hodnotu a fakt, že dokážu riešiť problémy aj bez toho, aby sa najprv opojili chuťami a kalóriami, vyliečili by sa rýchlo a navždy,“ konštatuje doktorka Susan McElroy, ktorá chorobnému jedeniu zasvätila na pôde univerzity v Cincinnati celú kariéru.

Geneen Roth si odtrpela tridsať rokov záchvatového stravovania. Ako vykúpenie zo zúfalstva si napokon nevybrala samovraždu, ale zasvätenie života tabuizovanej chorobe. Výsledky svojej práce zhrnula do takmer dvestostranovej publikácie, ktorá vyšla pred dvoma rokmi aj na Slovensku pod titulom Ženy, jedlo a Boh. Geneen Roth v nej vzťah k jedlu prirovnáva k mikrokozmu, ktorý presne odzrkadľuje našu spätosť so životom.

To, čo, koľko, kedy, kde a ako jeme, odzrkadľuje, čo si myslíme o svete, o vzťahoch a o sebe samých. S metaforickým nadsadením autorka píše, že nepretržité napchávanie sa čokoládovými tyčinkami supluje všeobecnú beznádej. Zhltnutie troch obedových menu v priebehu dvadsiatich minút veští strach z riešenia problémov. Večerné nájazdy na chladničku signalizujú útek pred neistotou. Prirovnania, ktoré sa nečítajú ľahko, dokladá autorka rokmi individuálnej výskumnej práce i výsledkami stoviek seminárov, ktoré absolvovala s impulzívnymi jedáčkami z celého sveta.

Ak vás zaujíma, čo si o tomto svete a svojom živote myslia vaše matky, sestry, sesternice, priateľky a kolegyne, stačí sa podľa Rothovej pozrieť, ako sa správajú, keď majú pred sebou porciu jedla. Zaobchádzanie s tanierom bolonských špagiet o nich prezradí viac ako titul, značka kabelky, pracovná pozícia a spoločenské postavenie. „Nech ho už definujeme akokoľvek, Boha máme na tanieri. Nájdeme ho v koláčoch, opekaných zemiakoch aj v paradajkovej polievke,“ tvrdí Geneen Roth. Ak sa objekty nášho pozorovania vrhajú na jedlo pravidelne ako lačné šelmy a zjedia ho viac ako drevorubač po celodennej šichte, niečo s nimi nie je v poriadku. Z jedla už nie je ich sluha, ale pán.

Nezbavuje ich hladu, ale strachu a vyčaruje im na perách „nadopovaný“ úsmev. Skrátka, jedlo zastáva v ich životoch rolu falošného psychológa. „Niektoré ženy sa nedokážu svojmu smútku a strachu postaviť zoči-voči. Čeliť aj tým najbanálnejším veciam je pre ne príliš ťažké a bolestivé. Popritom si však uvedomujú, že kolotoč deprimujúcich výziev a problémov sa zastaví až vtedy, keď sa skončí život. A tak si povedia, že ak majú trpieť donekonečna, aspoň sa na to najedia. Jedlo sa pre ne stáva jediným potešením v mori beznádeje,“ pomenovala Geneen Roth hlavný problém impulzívnych jedáčok v interview pre The Times.

Zo spisovateľkiných slov je jasné, že nutkavé jedenie nepotláča fyzický, ale emocionálny hlad. Ak sa nárazovo prejedáme, nechýbajú nám kalórie, ale istota, sebavedomie, zázemie a láska. Citovú podvýživu však liečime nesprávne zvolenou medicínou – fanatickým napĺňaním žalúdka.

„Ak jestvuje ešte nebezpečnejšia závislosť, než je závislosť od alkoholu alebo cigariet, je to podľa mňa závislosť od jedla – takzvaná žravosť,“ hovorí fitnestréner a výživový poradca Róbert Brimich, manažér Wellfit clubu firmy Dell na Slovensku, ktorý má vyše 30-ročnú prax s klientmi najrôznejšieho druhu. Trénoval štátnu reprezentáciu kulturistov a pracoval aj ako osobný tréner hollywoodskych hviezd v USA.

„Človek závislý od jedla si len ťažko uvedomí ten zlomový moment. Keď začína pomaly, ale isto siahať takmer nepretržite po jedle, jeho centrálna nervová sústava prechádza na iný režim. Nielen v mozgu sa vytvoria receptory na kontrolu chuti do jedla a korigovanie energetickej rovnováhy. Takto sa zmenia aj jednotky v kostrovom svalstve, pečeni či bujnejúcom tukovom tkanive. Človek začína existovať v nekonečnej eufórii, ktorú vyvoláva ustavičná konzumácia opiátov, halucinogénov a psychotropných látok, v podobe 24-hodinového jedenia.“

Fungovanie organizmu obéznych ľudí je podľa Róberta Brimicha plné hormonálnych a metabolických protirečení a porúch. Majú rozladenú hladinu cukru v krvi, hormonálnu dysbalanciu, ich črevná flóra sa podobá skôr na faunu ako flóru, často sa do ich životov vkradne cukrovka 2. typu, určite budú mať problémy s krvným tlakom a majú vysokú pravdepodobnosť „lapiť“ rakovinu konečníka, hrubého čreva, ale aj prsníkov u žien... Ich nepretržitá aktivácia inzulínu len podporuje ukladanie tuku a vznikajú srdcovo-cievne problémy.

„Zo zdravotného hľadiska môžeme povedať, že takýto človek ‚skončil‘. To však nie je všetko. Vzápätí úplne odchádza ego závislého od jedla, preto spravidla býva, žije sám. Je preňho veľmi ťažké, ak nie nemožné, sa socializovať, nájsť si niekoho blízkeho, mať okolo seba partiu dôverných priateľov. Sú vzácne prípady, keď sa pokúsi o akúsi pseudodiétu, na verejnosti aj zachováva isté dekórum, no dobieha to doma, v utajení, večernými a najmä nočnými nájazdmi do svojej najmilšej zóny.

Stále má pocit, že je toho na sklade málo. Čo keď sa niečo udeje a ja budem nútený živoriť, nedajbože hladovať?! Jeho zmysel života je taký okresaný, že začne podliehať stavom depresie a frustrácie. S pocitom ľútosti nad sebou a súčasne i viny vstáva a zaspáva takmer denne. Nedokáže si odpovedať na otázky spojené s tým, kde sa nachádza a prečo, neverí sebe, ale ani nikomu na svete. Viní okolie, podráždene reaguje na všetky témy spojené s jeho problémom, začína byť paranoidný a všetci všade podľa neho riešia len jeho výzor, nikto ho nemá a ani nemôže mať rád.“

Ako sa teda vymotať z bludného kruhu? Vedkyňa Susan McElroy to vidí takto: „Treba pragmaticky prijať okolitý svet i seba takých, akí sme, so všetkými kladmi aj zápormi. Ani svet, ani my nie sme dokonalí. Nič iné ako túto realitu však k dispozícii nemáme. Akceptujte ju i seba s láskou. Nelietajte v oblakoch, začnite žiť znova na zemi a nebojte sa toho.“ Znie to pekne aj logicky, keď však už závislosť zašla priďaleko, pragmatické zmýšľanie nám z princípu blokuje. Vyžaduje to pomoc. Veľa kvalitnej a úprimnej pomoci zvonka. Arizonská psychiatrička Victoria Coell radí nenechať problém prerásť do ťažko riešiteľných rozmerov, ale podchytiť ho hneď pri prvom podozrení.

„Nehanbite sa vyhľadať profesionálnu pomoc, ani keď si ešte nie ste isté, čo presne s vami nie je v poriadku. Pri riešení impulzívneho jedenia uprednostňujte psychoterapiu pred liečbou medikamentmi.“ Vnútorné uvedomenie, tá najväčšia drina na sebe, je len prvým krokom k úspechu, potom prichádza ešte prax – odriekanie, a áno, príde aj na pot a slzy. „Mal som niekoľko podobných pacientov, ktorí sa aspoň pokúsili o niečo, čo ich malo dostať späť do života. No časom predsa takmer vždy zvíťazila sila patiny, ktorou boli už v každom smere poznačení,“ priznáva Róbert Brimich.

„Na jednej strane nastavenie príslušných centier v mozgu a absolútne podľahnutie démonovi tejto nebezpečnej závislosti. Na druhej strane taká devastácia zvonka i zvnútra, že zminimalizovala šancu na obnovu. No musím spomenúť najmä tú malinkú skupinu klientov, ktorí to dokázali. Vrátili sa do plnohodnotného života v každom smere. A keďže som s niektorými z nich ešte v kontakte, viem, že novú šancu zatiaľ nepustili z rúk. Bola vydretá, vypotená, aj odplakaná, lebo zo sietí závislosti unikli len tak-tak, ale vydržali to. Klobúk dole.“

Tragický kruh závislosti od jedla: Úzkosť ide cez žalúdok!

Výber pre vás

Tragický kruh závislosti od jedla: Úzkosť ide cez žalúdok!

Súvisiace články

Anorektička Bučková pribrala 5 kíl: Má z toho depresie!

Nekonečný boj Evy Holubovej: Depresie liečila alkoholom!

Duša volá o pomoc: Nezvládam životný tlak, ako si pomôcť?

Výber pre vás