U nas komunisti si obľubili ruskeho modelu vladnutia. Tak nam nezostavalo nič ine, len snivat dalej. Život dokazal svoju nevyspitatelnost a 1988 roku mi ukazal cestu do Československa. Nebolo to ľahke. Dedko ma odprevadil slovami: do dvoch rokov si späť. Na bulharskej hranice ma chceli zavriet a odobrat mi cestovny pas za to, že som mal kufor na aute plny knihamy, a nenapisal som to do colnej deklaracie. Maďari mi našli v batochu flašku slivovice a už chistali černu pečiatku. Keď som dorazil do Bratislavi neodolal som vizve že Vieden je za rochom. Kvôli svadbe bulhari mi museli dať normalny cestovný pas, no a vtedi sme mali s Rakuskom bezvyzový styk. Tak dva dni pred svadbu som sedel vo vlaku do Viedni plny ruskych židov. Rakusky sprievodca lakonicky sa pozrel na mňa s otazku „emigranten“, čo som mu mal vysvetľovať. Buducý  svokor už banoval že chistal hostinu, neveril že sa vratim - vratil som sa.

No a teraz hranice su preč, cestujeme normalne bez stresu a nezmislov. Kamarad Martin je v Čine, ja som v strednej Europe. Ukazujem Bratislavu, Prahu a Vieden svojm bulharskym priateľom lepšie ako sprievodca. Cestovanie pre moje deti je zabavna a normalna vec a moje spomienky pre nich su nepochpitelne a srandovne. No možno prave tie hranice so svoju nezmiselnosťou prebudili v nas tužbou cestovať a spoznavať. Od tichto čias neznašam chranice a vôbec obmedzovanie, ale často na toto obdobie  spominam ako vystraha, čo všetko existovalo. Je to pravda? Takže ako spravny bulhar krutim „opačne“ až neurčito s hlavou a s usmevom šepkam JE –JE!