Mala som len dvadsaťšesť rokov, keď som sa stala vdovou s dieťaťom. Nielenže ma zožieral smútok zo straty manžela, ale aj samota. Utápala som sa v žiali, že som na všetko sama. Ani moja finančná situácia nebola veselá. Ako blesk z jasného neba mi do života vstúpil Ivan, nový profesor na vysokej škole, kde som robila účtovníčku. Bola som presvedčená, že už nikdy nebudem musieť byť sama. Spoločne sme vychovávali moju dcéru. Myslela som si, že náš vzťah je dokonalý, a neraz mi kamarátka povedala, ako mi Ivana všetky závidia.

Prišla realita

Po desiatich rokoch spoločného manželstva sa prevalila jeho nevera. A keby len jedna! Bolo ich veľa, veľmi veľa. Pán profesor mal v škole, kde sme obaja pracovali, nejednu aféru, či už s mojimi kolegyňami, alebo nejakou študentkou. Cítila som sa hrozne, podvedená, zlomená a nešťastná. Napriek tomu som s ním ostala. Prečo? Nechcela som byť znovu sama. Ivan mi prisahal, že sa to už nikdy nestane. Ale, samozrejme, že sa „to“ stalo ešte mnohokrát potom.

Zničil ma

Bola som s ním ešte ďalších desať rokov. Stále som ho milovala. Stále dokola mi ubližoval. Vedel, že neodídem. Raz mi moja dospelá dcéra prehovorila do duše. Vraj všetci vedia, aký je, a ona sa už nemôže pozerať na to, ako ma ničí. Hanbila som sa ešte viac, no mala pravdu. Ivan sa mi postupne zhnusil. Napriek tomu, že som mala strach zo samoty, dala som mu zbohom. Našla som v sebe silu, odsťahovala som sa k dcére a podala žiadosť o rozvod. Neskôr som si našla vlastný byt. Cítim sa opustená, zlomená a nemilovaná. Dcéra je samostatná, nepotrebuje ma a ja teraz ako žena v zrelom veku neviem, čo so sebou. Napriek tomu verím, že si nakoniec nájdem svoju vlastnú cestu.