Je také ťažké milovať ma? Túto vetu si nedávajú len ženy. Zaujala ma vaša nedávna téma a práve tá ma podnietila, aby som vám napísal, ako to môžu mať muži. Pretože aj muži snívajú o osudovej láske a mnohí majú problém nájsť tú pravú, až nakoniec zostanú sami.

Mám 53 a som slobodný. Žijem s rodičmi a v živote som nemal žiadny vzťah. Možno to znie divne a pýtate sa prečo, no píšem to na rovinu, ženy mali o mňa vždy nulový záujem. Viem, že nie som žiadny krásavec, ale je veľa mužov, ktorí nevyzerajú dobre, a predsa nemajú problém nájsť si ženu. Mne sa však nestalo nikdy, aby o mňa nejaká žena prejavila záujem. Ja určite nie som ten typ, ktorý by všetko nechával na ženy a iba čakal a o nič sa nesnažil. To nie!

 

Nikto o mňa nejaví záujem 

Dlhé roky som robil v jednej firme, kde bolo iba zopár chlapov a plno žien. Slobodné, rozvedené, slobodné mamičky. Bolo z čoho vyberať a ja som mnohé z nich pozval na kávu, urobil prvý krok, naznačoval, že by som mal záujem. Ale každá ma odmietla. Dôvod doteraz nepoznám. Skúšal som aj zoznamovacie inzeráty a cez ne som mal tiež niekoľko stretnutí s rôznymi ženami. Lenže hneď to prvé stretnutie bolo aj posledné.

Ani jedna už nemala záujem vidieť ma znovu, aby sme sa lepšie spoznali. Raz mi môj dobrý kamarát povedal, že sa nechám rýchlo odstrčiť. Neviem, ako by som to robil inak. Ak mi nejaká žena povie „nie“, že nechce, tak to vnímam ako nie. Vždy rešpektujem vôľu tej druhej strany. Nevnucujem sa. Preto už druhýkrát na rande nepozývam nikoho, kto ma odmietol. Možno to je chyba. Ale prosíkať sa niekomu? To by mi bolo trápne.

Fakt je, a hovorím to celkom úprimne, že muži majú v takom prípade väčší problém ako ženy. Myslím si, že si potrebujú vyriešiť svoj sexuálny život viac ako ženy. Ja som to vyriešil tak, že si jednoducho „ženu“ (prostitútku) zaplatím. Dúfam, že ma za to nikto neodsúdi, ale je to lepšie, ako keby som niekoho na túto vec využíval.

Na samotu sa dá zvyknúť

A tak som rokmi prišiel na to, že pravdepodobne mi nie je súdené žiť so ženou. Na samotu sa dá zvyknúť a staromládenecký život ma už neobťažuje. S rodičmi mám pekný vzťah, dokážeme spolu harmonicky vychádzať, a keďže som jedináčik, tak im vyhovuje, že sa o nich starám. Mne zase vyhovuje, že mám rodinný dom.

Mám tiež prácu, ktorá ma baví, a s platom som pomerne spokojný. Kupujem si značkové veci, mám auto a môžem si každý rok dovoliť dovolenku pri mori. Necítim sa nešťastný, ale pravda je, že ani šťastný. Občas na mňa doľahnú chmáry, keď si myslím, že mi ušla mladosť, akoby som ani nevedel, že som bol mladý, a vtedy, ako sa hovorí, som namäkko a slzy mám na krajíčku.

Ale nezotrvávam dlho v tejto sebaľútosti, zvyčajne sa dokážem rýchlo spamätať. Už som sa dostal do bodu, keď sa nesnažím niekoho nájsť. A o nič sa nepokúšam. Zastávam totiž názor, že pravá veľká a vášnivá láska je možná v osemnástich alebo v dvadsiatich, možno ešte v tridsiatich rokoch. Ale určite nie v päťdesiatke, ako mám ja. Myslím, že keby sa aj nejaká našla, čo by ma chcela, bolo by to už len manželstvo z rozumu. A to mne teda nič nehovorí. Nechcel by som taký vzťah. Nuž čo, dá sa žiť aj bez lásky. 

Peter

Čo my na to?

Oceňujeme Petrovu úprimnosť i ochotu, že sa s nami podelil o svoj životný príbeh. Aj tak sa nám zdá, že príliš skoro zahodil flintu do žita, pretože vek zrejme v láske nehrá až takú rolu. Myslíme si, že zaľúbiť sa dá hocikedy a aj vášnivo. Ale dá sa nájsť aj partner, pri ktorom nemusí ísť o „hromy-blesky“, no môže ísť o hlboké priateľstvo a blízkosť. Peter túto možnosť akoby ani nevidel.