Autorka filmu Lietajúci Cyprián: Mám rada cintoríny

Štúdium réžie ste sa rozhodli ukončiť celovečerným filmom. Natočili ste historický veľkofilm Lietajúci Cyprián. Prečo práve tematika spoza múrov kamaldulského kláštora?

Rehoľa kamaldulov je jedna z najprísnejších reholí sveta. Do tohto rádu sa vstupuje dobrovoľne. Mnísi mlčia, nejedia mäso, vstávajú ešte aj v noci, aby sa modlili. Celý život chodia v jednom habite, či v zime, alebo v lete majú na nohách dreváky.

Keď vstupujú do kláštora, slúži sa za nich omša ako za mŕtvych, lebo sa viac nestretnú so svojou rodinou. V tom čase neexistovala infraštruktúra ani telefóny, televízia, jednoducho nič. Mních Cyprián, ktorý žil na konci sveta v Červenom kláštore, si aj napriek týmto podmienkam povedal, že to skúsi a zostrojí niečo, čím odletí. Lietanie vtedy nebolo možné. Išiel za hranice mysliteľného a táto myšlienka ma držala.

Čo bolo na natáčaní najťažšie?

Natočiť film tak, aby bol autentický každý predmet, kostým, pohyb. Aby výsledok nevyzeral povrchne. Natáčali sme v priestoroch, kde bola zima, špina, prach. Všetky predmety, ktorých sa herci dotkli, boli patinované. Špinu mali zarezanú až v póroch. Myslím si však, že tie drsné podmienky im veľmi pomohli. Napríklad zimu nemuseli hrať, lebo im skutočne bola zima.

Stála vás táto práca veľa síl a sĺz?

Je pravda, že od šťastia som nikdy neplakala. Väčšinou to bolo zo zúfalstva, keď sa niečo komplikovalo, lebo film je veľmi krehká záležitosť. Stačí, keď ochorie herec, je zlé počasie, nie sú peniaze a už to nejde podľa plánu. Veľmi ma trápilo, keď si pred poslednou etapou zlomil päťročný Miklaj Jasinski nohu a nemohol prísť.

Museli sme doslova čarovať na pľaci. Ale rovnako ma bolelo, keď tri dni pred natáčaním zomrel herec Štefan Mišovič, ktorý sa na filmovanie veľmi tešil. Napriek svojmu hendikepu, bol nevidiaci, vedel všetky texty naspamäť. Bol úžasný. Bolo mi to veľmi ľúto, ale bol tam aj obrovský otáznik, čo ďalej. Nakoniec sme v Poľsku našli herca Jerzyho Nowaka, ktorý zahral postavu Bernarda.

Bolo vám miestami ľúto, že nestojíte pred kamerou?

Áno, keď som videla kostýmy. Boli krásne. Závidím hercom, že môžu žiť niekoľko životov. Kostým postavy Zuzany bol nádherný. Nie každý herec vie nosiť dobový kostým, ale Kristína Koprdová áno. Nosila sa po pľaci ako princezná.

Skúšali ste niekedy hrať?

Skúšala som herectvo ešte na škole v mojom prvom ročníkovom filme, kde mi zadarmo účinkovali Zuzka Kronerová a Radek Brzobohatý. Zadanie bolo natočiť svoj autoportrét. Pred kamerou som sa však necítila dobre. Bolo to zvláštne, lebo človek chce byť obyčajne za každých okolností najlepší. Lenže herec nemôže by najlepší, ale taký, aká je postava. Musí odhodiť svoje ego. To je ten obrovský kumšt.

Ako ste spokojná s reakciami na film, ktorý zožal chválu i kritiku?

Najdôležitejší sú diváci. Bez nich by to nemalo zmysel. Listy, ktoré dostávam, sú krásne. Niekedy mám až pocit, že nie som hodná toľkej vďaky. Mám skôr pocit, že ja by som mala ďakovať im. Názory filmových kritikov sú mi úplne nanič.

Pre mňa je ich povolanie zbytočnejšie než práca smetiara. Kritik pre mňa neurobí nič užitočné. Jeho pochvala ma neteší a kritika ma netrápi, lebo neviem s tým nič urobiť. Nezaujímajú ma tie reakcie.

Splnil film vaše očakávania?

Nepamätám si, aké som mala očakávania na začiatku, lebo to bolo už dávno. Ale splnil pravdepodobne očakávania môjho okolia. Natočila som historickú snímku. Vyhrabala som z dejín lietajúceho Cypriána, dala som mu život, tvár a odteraz patrí do nášho sveta. Je to najviac, čo som mohla spraviť.

Nič sa nedalo spraviť lepšie. Urobili sme zázrak, keď sme za jeden a pol milióna eur natočili celovečerný historický film, kde sa striedajú herci z piatich krajín. Dalo sa urobiť menej, ale určite nie viac. Podarilo sa nám nemožné a ja som spokojná.

Máte ambície preraziť aj do zahraničia?

Neviem, či mám vôbec nejaké ambície. Jedinou mojou ambíciou je robiť filmy. Ak sa budú páčiť desiatim ľuďom, tak je dobre. A keď celému svetu, tak vďaka Bohu.

Divadelná réžia vás neláka?

Nie, nepáči sa mi divadlo ani ako divákovi. Bezprostredná blízkosť, identita času a miesta nie sú pre mňa príťažlivé. Som s hercom v tom istom priestore a čase, on predstiera, že tam nie som, a ja mu neverím, že je Rómeo.

Po kom ste zdedili umeleckú dušu?

Keď hovoríme o umení v zmysle tvoriť niečo, tak umelcov v rodine nemáme. Ale umelci sú pre mňa prastarí rodičia, ktorí vedeli, ako žiť. Prastará matka Emília porodila päť detí a prvé tri jej zomreli. Prežiť smrť detí, to je strašné. Vždy, keď cítim, že už nevládzem, chodím k ich hrobom. Som možno čudná, ale minulosť je pre mňa dôležitejšia ako budúcnosť.

Budúcnosť mi nepatrí, zatiaľ čo minulosť som ja sama, lebo z nej pochádzam. Mám rada cintoríny. Upokojuje ma vedomie, že viem, kde budem ležať. Veľký umelec života je aj môj otec, ktorý vychoval tri deti. Robí mlynára, každé ráno skoro vstáva, zapne si rádio, zaleje si tureckú kávu, ide do práce, aby sa postaral o rodinu a aby sme boli šťastní. To sú najdôležitejšie veci v živote.