Pracovala som v podniku, kde podstatnú časť zamestnancov tvorili muži. Ako každej žene, ani mne neprekážali mužské pohľady, no keďže som bola vydatá a mala rodinu, o nič nešlo. Keby som však predsa len mala byť celkom úprimná, priznávam – žila som jednou platonickou láskou, ktorej som dala meno Muž bez mena. Volala som ho tak, lebo som s ním nikdy neprehovorila, hoci sme sa vídali v jedálni, na chodníku, v autobuse...

Zdravili sme sa opatrným kývnutím hlavy so strojene ľahostajným výrazom tváre, no obaja sme vedeli, že naše oči hovoria niečo iné. V čase ekonomickej krízy mnohí prišli o prácu. Aj mňa čakali dni plné zmien. Nielenže som prišla o zamestnanie, ale po dlhoročných manželských problémoch som sa rozviedla. Deti sa osamostatnili a dni, tie plynuli všedne. Chýbal mi niekto na rozhovory, smiech, milovanie...