Keď sa doma objavil ananás, prišli Vianoce

Každý rok sme sa veľmi tešili na ananás. Keď sa objavil doma, vedeli sme, že prišli Vianoce. Naša mama ho vždy položila do stredu veľkej misy a obložila ovocím, aby stál. Bol dominantnou ozdobou nášho vianočného stola. Vždy sme netrpezlivo čakali, kedy ho budeme môcť rozkrojiť a ochutnať. Ako prvú sme odkrojili hornú ružicu, ktorú sme položili na okno do misky s vodou, a čakali sme, kedy pustí korene. No koreňov sme sa nikdy nedočkali a zvyšok ananásu sme nakoniec vyhodili. Keď som bola dieťa, Vianoce neboli ani zďaleka také komerčné, ako sú teraz.

 

Nenakupovali sa obrovské kvantá potravín, s darčekmi sa to tiež nepreháňalo a napriek tomu sme sa vždy mali z čoho tešiť. Ak sme chceli niekoho vidieť a zablahoželať mu pekné sviatky, zobrali sme do krabičky koláčiky a išli sme na návštevu. Apropo, koláčiky... Kedysi sa nikto nepýtal, či sú koláčiky bezlepkové, bezlaktózové, bio, vegan, raw, bez bieleho cukru a múky. V každej domácnosti boli poctivé domáce vianočné koláčiky, ktoré všetkým chutili, a nikto z „bielych jedov“, ako sa dnes nazývajú, nerobil žiadnu tragédiu. Hoci sa dnes už mnohé tradície vytratili, myslím si, že viera v Ježiška, detské rozžiarené oči pri pohľade na vysvietený stromček a obrovská, nefalšovaná radosť z darčekov sa ani rokmi nezmenili a dodávajú Vianociam nezameniteľnú atmosféru.

Čitateľka Daniela

Nemám žiadnu vianočnú fotografiu, tak aspoň Mikuláš spred 30 rokov, keď sme recitovali básničky.
Nemám žiadnu vianočnú fotografiu, tak aspoň Mikuláš spred 30 rokov, keď sme recitovali básničky.
Zdroj: archív čitateliek

Darčekov bolo menej, ale boli o to vzácnejšie

Toto sú sviatky s mojou milovanou babičkou a deduškom asi v roku 1965, keď som mala 2 roky. Dostala som tabuľu, bola som práve chorá, ale vôbec nič mi nechýbalo. Vtedy sme nedostávali hračky tak často ako dnešné detičky, a preto boli pre nás vzácnejšie. Napríklad si pamätám, ako som si želala bábiku a keď som ju dostala, to bolo radosti! Dodnes ju mám. Vždy sme mali všetkého dostatok, či už jedla, ovocia, orieškov, mali sme sušené figy, datle, ananás, kokosový orech a podobne. A keď som bola staršia a mladšie sestry pátrali po darčekoch, mne to ani nenapadlo, nebola by som už potom prekvapená. Deduško mal 90 a babička 93, keď zomreli, je to už dávno, ale stále mi chýbajú.

Čitateľka Lenka Balážová

Vianoce boli pre Lenku čarovné.
Vianoce boli pre Lenku čarovné.
Zdroj: archív čitateliek
Vianoce v roku 1965 s babičkou a dedkom.
Vianoce v roku 1965 s babičkou a dedkom.
Zdroj: archív čitateliek

V prvom rade som sa tešila na rezne

Táto fotografia je asi z roku 1990. Na Vianoce som sa v prvom rade tešila na rezne. No a, samozrejme, na darčeky. Nebudem klamať, človek túžil po kadečom a nedalo sa to splniť. No utkvelo mi v pamäti, ako veľmi som chcela z tržnice od Vietnamcov hru na televízor, ale stála 900 korún a to boli velikánske peniaze. Ani sa mi nesnívalo, že by sme ju naozaj dostali. Kvôli nám otec zarábal popri práci a napriek maminmu nesúhlasu nám ju kúpil. Tá radosť sa nedá opísať, dodnes ju cítim, keď si na to spomeniem. Jedna z mála vecí, po ktorej som túžila a dostala ju.

Čitateľka Janka

Fotka z roku 1990.
Fotka z roku 1990.
Zdroj: archív čitateliek

Z Facebooku...

Daniela Lipková: Krásne snežilo, všade bolo počuť radostný krik detí, vŕzganie snehu pod nohami, pri každej bráne stál snehuliak, doma rozvoniavali koláčiky, pozerali sme rozprávky. Mala som pocit, že ten vianočný čas trvá večne, a teraz? Raz, dva, tri a je po všetkom.

Grétka Bezdedová: Sviatky boli skromné, ale plné nádhernej vône domáceho chleba, stromček sme zdobili domácou kolekciou a salónkami, ktoré babka vyrábala a my s ňou. Darčekov bolo menej, ale o to väčšia radosť.

Andrej Frišták: Mamina hovorí, že to boli krásne časy. Plné zhonu, pretože sa na všetko stálo v rade a všetkého bolo málo. Mali sme malý stromček zdobený vatou a ozajstnými farebnými sviečkami, rozvoniavalo pečivo, kapustnica... V obchodoch neotravovali s reklamou už od Dušičiek. A hoci len výnimky mali pod stromčekom luxusné dary, nikomu to neprekážalo. Hlavne, že bola rodina spolu.

Miroslava Ukropová: Vynorila sa mi spomienka, ako sme so sestrou vždy hľadievali do vianočných gúľ, aké máme veľké nosy!