Nie vždy to zvládame. Po diagnostikovaní rakoviny každému ako prvé napadne, že zomrie. Snažíme sa o tom nehovoriť, pretože téma smrti je nám nepríjemná a je u nás tabuizovaná.

„Musím byť silná. Ak uvidí môj strach, určite ju to ešte viac zneistí. Mala by som sa jej teda vôbec ozvať? Nechcem ju rušiť, no rada by som ponúkla pomoc. Čo ak jej to však bude trápne...“ Tieto a podobné otázky nám v takejto situácii víria hlavou, no správne odpovede nie a nie nájsť. To, čo v náročnom životnom období jednej pomôže, druhej nemusí. Na tému, o ktorej sa bojíme hovoriť, sme sa spýtali dvoch najpovolanejších – pacientky, ktorá po liečbe pomáha ostatným ženám s rakovinou, a psychologičky, pre ktorú sú tabu témy denným chlebíčkom. Ich rady vás privedú k tomu, aby ste dokázali nájsť tie správne slová.

Eva Bacigalová (52): Takto na nás pôsobí...

Kým sa ocitla v situácii, na ktorú ostatní ťažko hľadali slová, sama si vyskúšala opačnú rolu. „Na rakovinu ochoreli dvaja moji priatelia, navyše mladší odo mňa. Aj ja som cítila zvláštny ostych, keď som ich prvýkrát kontaktovala a pýtala sa na stav a priebeh liečby. Ani jeden nemal problém o tom hovoriť, dokonca o chorobe žartovať. Obaja však rakovine napokon podľahli. Aj preto som sa nesmierne bála, čo so mnou bude, keď mi diagnostikovali karcinóm prsníka,“ začína Evka približovať pocity ženy, ktorej oznámia vážnu diagnózu.

Bývalá pacientka dnes hovorí o šťastí, že nikto z blízkych pred ňou nedával najavo vlastný strach ani nehovoril o ľútosti. „Len by to vo mne potvrdilo obavy, že je to so mnou zlé. Ak aj o svoju mamu, sestru či kamarátku máte obavy, prosím, nevyslovujte to pred nimi. Môžete v nich vyvolať pocit, že smrť je blízko. Radšej ponúknite pomoc, roztrieskajte spolu od hnevu vázu alebo len mlčte. Úplne stačí dať im najavo, že na ne myslíte a že vám na nich záleží.“

Z vlastnej skúsenosti môže povedať, ako to nedocielite. „Určite, prosím, nepovzbudzujte pacientku frázami typu: Ty si silná, ty to zvládneš. V čase liečby sa hádam nikto necíti dosť silný a ani nemá pocit, že to zvládne. Keď poviete toto klišé, akurát jej pripomeniete jej bezmocnosť.“

Prevziať za ženu v ťažkých chvíľach časť povinností je v rámci rodiny bežné, no pri kamarátke váhame, či sa neurazí. „Pokojne priateľke ponúknite pomoc s nákupom, vysávaním, umytím riadu alebo len doneste vlastnoručne navarenú polievku. Určite ju privíta radšej ako ľútosť a sústrastné pohľady,“ radí nám Evka.

Ako ona vnímala z okolia snahu o kontakt? „Mne stačilo, ak mi ktokoľvek len dal vedieť, že na mňa myslí. Pár dní po chemo som nedokázala ani hovoriť, tak mi bývalo nevoľno. Priatelia to rešpektovali, netelefonovali mi, ale monitorovali si ma cez esemesky alebo sociálnu sieť. Stačilo mi, keď napísali: Som rád, že si späť.“ Je teda na mieste nahlásiť sa na návštevu? „Ak doma ležíte po chemoterapii a je vám zle, nepotrebujete ani tak, aby niekto sedel vedľa vás a držal vás za ruku. Ani vás nemusí nikto obskakovať, veď človeku nechutí a cíti sa pod psa. Ak sa už cíti lepšie, priateľskú návštevu určite privíta a vy z nej naozaj nemusíte mať obavy, rakovina nie je chytľavá,“ prekvapivo zdôrazňuje Evka.

Áno, aj s tým sa niektoré pacientky stretávajú ešte aj v súčasnosti. „Myslím si, že ja mám trochu šťastie, že žijem v Bratislave. Tu je prostredie predsa len informovanejšie, ale mám veľa onkologických priateliek, ktoré žijú v odľahlejších častiach Slovenska a majú oveľa väčší problém oznámiť svojmu okoliu, čo sa im v živote deje. Ak to okolie vie, správa sa k nim takmer ako k prenášačom nákazlivej choroby.“

Aj Evka prišla po oznámení diagnózy o pár známych. „Okruh mojich priateľov sa trošku prečistil – niektorí zmizli a iní sa ku mne primkli, ale z tých, ktorí pri mne zostali, nemal nikto problém rozprávať sa so mnou o tom, čo prežívam.“ Bolo pre ňu v poriadku, ak niekto začal rozhovor na tému rakovina? „Známi mi s odstupom času povedali, že nechali na mne, kedy otvorím tému onkológie. A to sa mi páčilo. Síce som potrebovala časť tých vecí na niekoho presunúť, vyrozprávať sa, ale takisto bolo pre mňa liečivé, keď ma niekto vytiahol z depresívnych myšlienok, ktoré mi 24 hodín denne vírili v hlave, a rozprávali sme sa o niečom banálnom.“

V ťažkých chvíľach jej pomohli aj dobre mienené vtipné poznámky. „Milujem sarkazmus na správnom mieste a v období mojej liečby mi nesmierne pomohol. Rýchlo som sa prepracovala k čiernemu onkologickému humoru, ten je veľmi liečivý. Ak si z vážnych vecí dokážeme robiť žarty, až tak vážne nevyzerajú a ľahšie ich zvládneme. Keď mi syn na moju holú hlavu povedal, že vyzerám ako strýko Fester z Adamsovcov, bolo mi jasné, že strata vlasov nie je tá najtragickejšia vec na svete.“

Naopak, toľko používaná veta: „Viem, ako sa cítiš“ nemusí podľa Evky vždy uľaviť. „Môže vám ju povedať len iný onkologický pacient. Ani profesionálny onkopsychológ nevie, ako sa cítite, lebo to nikdy nezažil.“ Ona ňou dnes pomáha iným amazonkám. „Aj v tom vidím obrovskú hodnotu nášho občianskeho združenia, že čerstvo diagnostikované ženy naozaj vnímajú, že vieme, ako sa cítia. Podeliť sa o rovnakú skúsenosť, aj život ohrozujúcu, uľahčuje prežívanie choroby.“ Je teda pre ženu lepšie, ak o svojej chorobe hovorí namiesto blízkych s niekým, kto si tým tiež prešiel? „Neexistuje rebríček dobrých a lepších riešení. Sú rodiny, ktoré choroba zomkne a spolu ju zvládnu. Iné to neustoja a rozpadávajú sa.“ Aj prístup nás ostatných môže žene s rakovinou uľahčiť liečbu. Každá z nás tvorí spoločnosť, v ktorej pretrváva strach z tejto choroby. Ak ukážeme, že sa o rakovine nebojíme hovoriť, nielenže zlepšíme jej prevenciu, ale najkrajšie vyjadríme našu spolupatričnosť.

„Ja som z nej tiež mala obrovský strach, pretože médiá o nej vždy referujú veľmi eufemisticky: Človek zomrel na zákernú chorobu. Ani len napísať či povedať slovo rakovina nechcú, akoby už len dotyk s tým slovom bol nebezpečný. Bolo by fajn, keby sa nám podarilo tú chorobu oddémonizovať a brať ju len ako štandardnú chronickú chorobu s určitou mierou mortality. Koniec koncov sa nás tá smrť bude týkať všetkých,“ uzatvára Evka.

Na prelomenie bariéry medzi pacientkami a ich okolím vymysleli ženy z Občianskeho združenia Amazonky projekt Empatické pohľadnice. „Ochoriete, zostávate doma, chránite si imunitu a liečite sa, no len málo ľudí z vášho okolia vám zavolá, aby vás podporili. Zdraví ľudia nevedia, čo majú povedať, boja sa reakcie alebo toho, že povedia niečo nevhodné,“ hovorí predsedníčka Eva Bacigalová. Zozbierali preto vety, ktoré im v najhoršom období naozaj pomohli, obzvlášť, ak zazneli z úst niekoho, kto bol pre nich dôležitý. Výtvarníčka Katarína Olíková im dala krásnu umeleckú podobu, a tak si i vy môžete na stránke www.ozamazonky.sk zakúpiť pohľadnicu, ktorou blízkej osobe vyjadríte, že s chorobou nebojuje sama. „Naozaj nám vtedy stačí vedomie, že niekto na nás myslí,“ uzatvára Evka.

Po diagnostikovaní rakoviny každému ako prvé napadne, že zomrie. Snažíme sa o tom nehovoriť, pretože téma smrti je nám nepríjemná a je u nás tabuizovaná.

Radí psychologička Doc. PhDr. Dr. phill Laura Janáčková, CSc.

Ako reagovať na strach zo smrti?

Je dôležité, aby pacientka hovorila o tom, čoho sa bojí. Nemusíte na to nachádzať odpovede. Stačí, keď uvidí, že ju chápete, môže sa vyrozprávať a že v tej hrôze nie je sama. Niekedy sa ľudia snažia dodať silu tým, že sa tvária, že o nič nejde. Myslia si, že pomôžu a ona na to nebude myslieť, ale to vytesniť nejde. Večer, keď ide spať, je sama so svojím strachom zo smrti, samoty, z bolesti, utrpenia a s obavami, čo bude ďalej.

Dôležité je komunikovať, zdieľať, naučiť sa ju podporovať. Ak ide o blízku osobu a je to možné, tak ju odprevadiť na vyšetrenie. Povinnosti by mala nechať na ostatných, pretože nemôže zvládáť to, čo dovtedy, keď bojuje o život a má v sebe strašne veľký strach, neistotu a cíti sa zranená a boľavá.

Čo ak sa chorá uzatvára do seba?

Liečba rakoviny vezme žene všetko krásne a uberie z kvality života. Niekedy sa v dôsledku toho cíti stigmatizovaná a má problém komunikovať s okolím. Bojí sa ísť do práce, čo si o tom budú myslieť, nosí parochne... Niektoré ženy sa dokonca na seba ani nepozrú alebo sa bez parochne neukážu deťom. O to viac treba komunikovať a ukázať, že ľudská hodnota nie je v tom, ako človek vyzerá.

Keď niekto odmieta pomoc?

Najmä u starých ľudí môže ísť o strach z toho, aby neboli na obtiaž, a to ich trápi. Ale starú mamu predsa máme rady preto, že bola na nás dobrá, že nám niečo dala v rámci duševného zdravia a že si pamätáme pekné chvíle, ktoré sme s ňou prežili. To je pre nás cenné a nech potrebuje akúkoľvek pomoc, pre nás to nebude na obtiaž, rady urobíme čokoľvek, aby sme s ňou mohli byť. Pre chorú ženu je veľmi dôležité, aby si uvedomila svoju hodnotu a mohla sa o ňu oprieť, aby jej dávala nádej na spoločné chvíle, ktoré sú najcennejšie. Na to ona potom myslí v noci, keď všetci odídu, a to ju drží pri sile bojovať.

Evka prekonala rakovinu prsníka a odkazuje: Tieto vety chorým nikdy nehovorte, toto im pomôže oveľa viac

Plus TV

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

Evka prekonala rakovinu prsníka a odkazuje: Tieto vety chorým nikdy nehovorte, toto im pomôže oveľa viac

Súvisiace články

Rakovina vaječníkov? Tieto symptómy neprehliadajte! Eve zachránilo život to, že ihneď utekala k lekárovi

7 naozaj skvelých vecí, ktoré sa stanú, keď prestanete jesť cukor: Toto presvedčí aj ťažké závisláčky!