Dokonale však vystihuje fenomén, ktorý zo svojho bližšieho či vzdialeného okolia poznáme mnohé. V rodinných debatách býva často objektom pobavenia, pohoršenia či trápenia, podľa toho, či ho len zvonku príležitostne pozorujeme, alebo sa nás priamo dotýka.

Dospelé dieťa, žijúce pod starostlivými krídlami a ochrannou strechou svojich starnúcich rodičov. Na jednej strane neochota či neschopnosť postaviť sa na vlastné nohy, na druhej strane málo odvahy a priveľa opičej lásky, ktorá nedovolí prestrihnúť pupočnú šnúru a nechať svoje dieťa žiť vlastný život so všetkým, čo k nemu patrí. Aj s pádmi na nos a ranami pod pás.

Prázdne hniezdo v pravý čas

Keď vtáky učia svoje mláďatá lietať, mnohokrát musia tie bojazlivejšie doslova vyhodiť z hniezda. Inštinkt im neomylne vraví, že sú už pripravené a že ak sa nenaučia lietať v tom správnom čase, neskôr, keď celkom dorastú, už svoju váhu neunesú. Robia to aj cicavce a iné živočíchy.

Keď príde čas, jednoducho svoje potomstvo odplašia z vlastného teritória. Nielen preto, že sa musia postarať o súrodencov z mladšieho vrhu. Je to skrátka ďalší krok vo výchove, neodvratný moment na ceste za samostatným životom dospelého jedinca. Človek na tomto krutom, ale nevyhnutnom prírodnom princípe fungoval bez zaváhania celé tisícročia, no rôzne kultúrne vplyvy otupili naše primárne inštinkty, a tak neraz nie sme schopní vidieť to, čo je zrejmé a bije priamo do očí.

Samozrejme, že samostatné bývanie na prahu dvadsiatky si nemôže dovoliť každý, presnejšie, môže si to dovoliť málokto, ale možností je veľa. A pravda je taká, že v prípade väčšiny dvadsať i tridsaťročných, ktorí stále vegetujú v pohodlí svojej detskej izby a maminej kuchyne, to nie je jediná možnosť. Je to len ten najlacnejší a najpohodlnejší variant. Pre nich.

Tento termín používajú americkí psychológovia pre potomkov, ktorých ste už raz slávnostne vyprevadili z domu, aby sa k vám o pár rokov či o pár mesiacov vrátili znova. Ukončili školu, prišli o prácu, rozviedli sa, zlyhali, prežívajú kritické obdobie. Samozrejme, že ako rodičia za nich pociťujete zodpovednosť. Váš domov je stále aj ich domovom a vy ste tu na to, aby ste im pomohli. To je prirodzené a pochopiteľné.

No aby váš obnovený spoločný život neskončil v slepej uličke, plnej výčitiek a vzájomnej ukrivdenosti, mali by ste si vyjasniť pravidlá a na oboch stranách si uvedomiť, že nič nie je ako predtým. Vaše deti už nie sú deti a vy voči nim nemáte vyživovaciu povinnosť. Bumerangové deti si so sebou zvyknú priniesť pocit dospelosti, ktorý sa prejavuje najmä tým, že si môžu robiť, čo chcú, chodiť, kam chcú, vracať sa domov, kedy chcú, no zároveň sa z nich návratom k vám opäť stávajú 12-ročné decká, ktoré si chcú sadnúť za prestretý stôl, vyberať z plnej chladničky, nachádzať v skrini vyprané a vyžehlené veci a tešiť sa z rôznych úľav a privilégií, ako keď boli malí.

Takáto vydarená renesancia môže byť zo začiatku príjemná a prínosná pre obe strany. Svojho miláčika máte opäť doma a nemusíte celé týždne či mesiace čakať na svetlé chvíľky jeho osviežujúcej prítomnosti. Váš byt znova žije, inak vonia, je pre koho nakupovať, s kým sa porozprávať. Varíte mu obľúbené jedlá, nadšene žehlíte jeho košele a v nedeľu pri káve a koláči počúvate jeho veselé rozprávanie a smejete sa spolu na plné hrdlo. Idylka. Až vám o pár mesiacov dôjde, že obskakujete dospelého človeka, ktorého takmer nevidíte, lebo ráno vyspáva, po večeroch nie je doma, a neomylnou stopou jeho prítomnosti u vás sú večne prázdna chladnička, kopy špinavej bielizne a na ľubovoľnom mieste pohodené všetko, čo mu prišlo pod ruky. Tiež váš napätý rozpočet, ktorý nie je celkom stavaný na vydržiavanie ďalšej dospelej osoby.

Detváky, ktoré päty z domu nikdy nevytiahli, sú ešte horší prípad. K samostatnému životu si „nepričuchli“, a tak nemajú ani len teoretickú vedomosť o tom, čo to je stáť na vlastných nohách, platiť vlastné účty, vyjsť pritom od výplaty k výplate, prať, žehliť, variť a spoliehať sa vo všetkom len na seba.

Večne pootvorené zadné vrátka, istota záchranného lana, ktoré im ako rodičia dávate (pravdepodobne s obojstranným presvedčením, že je to vaša psia povinnosť), sú pre nich vlastne obrovskou brzdou a kým ju nepovolíte, nemôžete im dať to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, čo musia rodičia svojim deťom odovzdať. Vieru a odhodlanie, že nech už sa stane čokoľvek, zvládnu svoj život po svojom, bez vašej pomoci. Neschopnosť osamostatniť sa postupne nahlodáva každú sféru ich života. V práci majú často povesť nesamostatných a nespoľahlivých a regrutujú sa spomedzi nich notorickí fluktuanti (v horšom prípade dlhodobo nezamestnaní).

Pomaly prichádzajú o seberovných priateľov, ktorí si budujú svoje samostatné životy a zakladajú rodiny. Ich vlastné vzťahy sú väčšinou plytké a krátkodobé, lebo ešte nie sú pripravení sa viazať. Ak si aj takto nezrelý človek založí rodinu, končí sa to väčšinou katastrofálne. Ako sa, napokon, môže postarať o rodinu niekto, kto sa nedokáže postarať ani sám o seba? K pravidlám a zákonom majú tiež značne ľahkovážny prístup. Heslo dňa je: nejako bude. Život je gombička. Rešpekt a vďaka za komfort, ktorý im rodičovský azyl poskytuje, je to posledné, čo by ste od nich mohli čakať.

Ak sa nazdávate, že z toho vyrastie, že jedného dňa dozrie, len to chce trochu viac času, čakáte márne. Niekedy musíte mláďa z hniezda nemilosrdne vystrčiť. Inak sa lietať nenaučí. Rodič je sprievodca a učiteľ. Nie spasiteľ a doživotná záchranná jednotka. Čas, keď ste boli svojim deťom vychovávateľom, oporou, finančnou istotou a správcom ich agendy, už vypršal. Ak sú plnoleté a doštudované, mali by sa začať stavať na vlastné nohy. Každý ďalší rok pod vašou strechou a s vašou finančnou výpomocou je len prešľapovaním na mieste. Ten čas ich neposúva ďalej a vás obmedzuje a komplikuje vám život.

Či už si to uvedomujete, alebo nie. Je to rad povinností, drobných službičiek a láskavostí, ktoré nemusíte robiť. Finančné výdavky, ktoré by mali smerovať skôr k zabezpečovaniu vašej pokojnej staroby, nie potomkovej bezstarostnej mladosti. A v nemálo prípadoch aj zbytočné partnerské konflikty, pretože nie každý z rodičov má na spolunažívanie s dospelým dieťaťom rovnaký názor. Väčšina detí považuje svojich rodičov za bohatých ľudí, neuvedomujúc si, že ono „bohatstvo“ je len prísna finančná disciplína, schopnosť šetriť, uskromniť sa a myslieť aj na horšie časy. Pre mnohých je jediným dôvodom, prečo ešte neopustili rodičovský prístav, neochota znížiť svoj životný štandard.

Ak považujete za svoju povinnosť svoje dieťa finančne podporiť, urobte to spôsobom, ktorý ho posunie dopredu. Naučte ho hospodáriť a urobiť si poriadok vo svojich príjmoch a výdavkoch. Keď chcete investovať do jeho života, investujte do bývania – ale neprispievajte na nájomné a splátky. Pomôžte mu naštartovať kariéru alebo podnikanie – ale nedotujte nereálne a nerozumné projekty.

Ukážte mu cestu, po ktorej má ísť, ale neveďte ho po nej za ruku. Nezachraňujte ho večne pred krachom a „prúsermi“, ktoré si vyrába. Ak si má natĺcť nos, možno to pomôže. Inak len podporíte neefektívne modely jeho správania a investovania a bude sa to opakovať donekonečna. Presnejšie, do vyčerpania všetkých vašich zdrojov.

Pravidlá sú základ

S tzv. bumerangovými deťmi to pôjde o čosi ľahšie, lebo hoci sa vracajú späť domov, predsa len tak trochu začínate na zelenej lúke a môžete si stanoviť nové pravidlá a určiť jasné hranice. Hovorte o tom hneď na začiatku, najlepšie ešte predtým, než sa nasťahujú, a bez pocitu viny. Deti sa k vám vracajú z istého dôvodu, potrebujú sa nadýchnuť, vyriešiť si existenčné problémy, znova nájsť pevnú pôdu pod nohami. Jasne povedzte, že to chápete ako prechodné obdobie a určite si aspoň približný časový limit, ako dlho bude trvať. Dohodnite si vopred sumu, ktorou budú prispievať na domácnosť a stravu.

Takisto si vyjasnite, akým spôsobom sa budú podieľať na domácich prácach. Už to nie je dieťa, o ktoré sa mamka s ockom starajú. Je to ďalší dospelý člen domácnosti a na jej údržbe a fungovaní by sa mal primerane podieľať. Dôležitá je aj dohoda, ako sa budú prelínať vaše a jeho súkromné životy – návštevy jeho priateľov, prespávanie priateľa či priateľky cez noc, jeho nočné príchody (máte právo vedieť, či a kedy príde domov, lebo hoci má 25+, stále sa oňho bojíte) atď.

Nebojte sa uplatniť svoje právo veta. Je to vaša domácnosť, vaše súkromie a vy ste tí, čo vychádzajú v ústrety. Aj so synom či dcérou, ktorá býva pod vašou strechou nepretržite, by ste sa mali dopracovať k jasne daným pravidlám. I keď, ako tušíte, tam to pôjde o dosť ťažšie. Medzi nami, čím prísnejšie pravidlá nastolíte a čím ráznejšie na nich budete trvať, tým skôr to vašu ratolesť nakopne smerom k samostatnému životu. Možno vaše vzťahy na istý čas ochladnú a „dietko“ vás bude považovať za rodičov horších od rozprávkovej macochy, ale spravíte mu tým najlepšiu službu. A keď k vám po čase príde na nedeľný obed, poďakuje a bez pocitu krivdy umyje riad, budete vedieť, že to pochopilo a defi nitívne dozrelo.

Ešte stále u vás trčí doma? Vyhoďte ho z hniezda!

Výber pre vás

Ešte stále u vás trčí doma? Vyhoďte ho z hniezda!

Súvisiace články

Zázračná matka: Materinskou láskou oživila mŕtveho syna

Monika: Peniaze mi nikdy nedával, o deti sa starám ja

Výber pre vás