Manželke Daniele to ako vynahrádzate?

Šípka v pomáhaní a fungovaní by nemala ísť len jedným smerom, ale aj druhým. Potom je tá manželka za veci, čo urobíte, vďačná. A to je dobrý pocit. Ako keď obdaríte niekoho, kto to nečaká a je za to vďačný. Z toho sa dá vychádzať aj v manželstve.

Čo pomoc s vnúčatami?

Áno, robíme tú funkciu, ktorú robí väčšina starých rodičov dnes. No keďže v divadle skúšame a hráme aj v sobotu, je to pre nás pracovný deň a potom je ten víkend taký neúplný. Neviem si na to zvyknúť celý život. Tú pomoc sa potom snažíme presunúť na pomoc v týždni. Rodičia sú v práci a my ideme pre deti do škôlky, do školy, vozíme ich na krúžky. Keď ich vidím vzadu na sedačkách, vždy im pripomínam, že sú ako vládne delegácie, lebo sa všade vozia autom. (smiech)

Rozprávate sa vtedy, či sú skôr na tabletoch a mobiloch?

Rozprávame. Tá technika je v tomto katastrofa. Už aj najmladšia Zuzka (4), ona ma volá Fefe, mi hovorí – požičaj mi mobil. A už vidím, ako tam jedna obluda žerie druhú. (smiech) Treba to skutočne dávkovať, lebo to, ako z toho vykľučkovať, je taký celospoločenský detský technický problém. No musím ich pochváliť, Zuzka (10), Davidko (9) a Hanka (7) aj veľa čítajú. Dievčatá aj rady a veľmi pekne kreslia. Veľká Zuzka je aj veľmi pohybovo nadaná.

Zuzka je také obľúbené meno u vás v rodine.

Starší syn sľúbil mamičke mojej ženy, že  keď sa mu narodí dievča, bude Zuzka. Ten mladší o tom však nevedel, a keď sa jemu narodila tá staršia Zuzka, na mene sa dohodli so ženou. Potom si však aj starší syn splnil svoj sľub. (smiech)

Nesledujete na deťoch nejaké známky rozmaznania?

Snažíme sa ich vychovávať tak, aby neboli. Hoci často si dávam otázku, ako možno veľa rodičov a starých rodičov – aj ja som bol takýto?! (smiech) A snažím sa spomenúť si, ako som na niektoré veci reagoval. No mám pocit, že sa to posunulo. Ako vo všetkom. Ale to hovorili aj generácie pred nami. Istá korekcia by tam však mala byť vždy. Deti by mali byť vychované tak, aby im to ďakujem, prosím a taká tá pokora, boli prirodzené. Ani ja nemám problém povedať vnúčatám, že to, ako sa v nejakej situácii zachovali, nebolo pekné. Je to prirodzená vec.

Vnúčence teraz patria k vašim najväčším životným láskam. Ktoré to ešte boli?

Z detských to bol najprv hojdací koník. Oplakal som ho, keď ho neskôr dali bratrancovi. Potom vláčik. Susedia mali elektrický a to bolo pre mňa niečo nedostihnuteľné. Aj šliapacie autíčko, ktoré mal tiež sused a aj mi ho požičal. V tínedžerskom veku boli moje lásky fotografia a šport. Boli sme partia a hrávali sme futbal, ja aj basketbal, bol som vodák, jazdil na bicykli. Toto športové obdobie trvalo až do 40, keď sa človek už prepne a začne venovať rodinne. Čiže potom prišli deti a teraz vnúčence. Ale so ženou sme aj veľkí hubári. To je tiež naša láska.

Pekne ste to zhrnuli. No a čo tento uplynulý rok, bolo by jeho zhrnutie tiež také optimistické?

Tak tá celospoločenská situácia, čo sa týka napríklad utečencov či terorizmu, je z tohto pohľadu dramatická. Ale zase, všetci sa snažia to vyriešiť, lebo to treba. Pocit bezpečia je taký aktuálny, že to tých politikov rozhýbalo. No a osobne si zatiaľ klopem na drevo. Máme teplú strechu nad hlavou a všetkého dostatok, dá sa povedať. Takže treba byť vďačný za tie dobré veci, ktoré sú. Človek by nemal prepásť šancu v živote, mať v ňom radosť. Urobiť ju sebe aj druhým, lebo aj to je zmyslom života. Naplniť ho tak, aby mal skutočne zmysel. Pre seba aj pre druhých.

František Kovár o rodinnom tajomstve: Prezradil, prečo je u nich doma obľúbené meno Zuzka

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

František Kovár o rodinnom tajomstve: Prezradil, prečo je u nich doma obľúbené meno Zuzka

Súvisiace články

František Kovár to má premyslené: V jednom smere je dosť nespoľahlivý, našiel však skvelé riešenie!