Ako všetci mladomanželia, i my sme túžili po vlastnom bývaní. Keďže môj manžel bol železničiar, dostal k dispozícii firemný byt. O takej pomoci môžu dnes mladí iba snívať, avšak malo to maličkú nevýhodu. Byt sa nachádzal v odľahlej časti mesta pri železničnom depe, kde sa otáčali rušne. No hlavné bolo, že sme mali kde bývať. A tak sme sa plní nadšenia nasťahovali do bytu na prízemí.

Obaja sme boli zamestnaní, muž pracoval každý deň od rána do večera a ja som za prácou cestovala do iného mesta. Každé ráno som vstávala o 4. hodine ráno a o 5. som už nastupovala na vlak smerom do mesta, kde som mala prácu. Vtedy bola stanica takmer vyľudnená. Aby som sa dostala na stanicu čo najrýchlejšie, chodievala som pomedzi odstavené vagóny a rušne. Domov som sa vracala vždy až večer. Takto nám dni ubiehali a pomaly sme si na tú odľahlosť aj zvykli.

Až prišla zima. Pre mňa to znamenalo, že ani do práce, ani z práce som nechodila počas denného svetla. Jedno ráno som tiež kráčala ako každý deň cez depo. Bolo šero, po vychádzajúcom slnku ešte ani stopy. Všade bolo úplne ticho, ktoré pretínal len zvuk mojich krokov. Bola to už rutina, no zrazu som začula cudzie kroky. Začala som sa obzerať. Za mnou nikto, predo mnou nikto...

Tak som sa zohla, aby som videla popod vagóny, no stále nič. ,,Kto to je?!“ vírilo mi nástojčivo hlavou. Stále som sa obzerala a zmocňovala sa ma panika, keď vtom som na pár sekúnd zazrela nohy na opačnej strane vagóna. Hneď sa schovali za koleso. Rozbehla som sa. ,,Rýchlo, bež, bež!“ preletelo mi hlavou. Počula som, že on beží tiež. Keď som konečne dobehla k stanici, vrútila som sa do čakárne. Našťastie tam boli ľudia. Celá zadychčaná som sa obzrela, kto za mnou beží. Nikde nikto nebol.

Nasledujúce ráno sa to opakovalo. Keď som začula kroky, otočila som sa a zbadala chlapa s kapucňou na hlave. Nevidela som mu do tváre. Rozbehla som sa. Našťastie ma nedobehol. Už som bola taká vyplašená, že som rovno išla na políciu. Policajt sa ma spýtal, či nemám ctiteľa. Pozrela som sa na neho, či mu preskočilo. Ctiteľ, ktorý ma naháňa? Povedal mi, že pokiaľ sa nič závažné nestane, nemôžu nič urobiť. Táto situácia trvala dva týždne. Každé ráno ma sledoval a niekedy aj naháňal. I keď som ho nevidela, počula som jeho kroky. Šalela som z toho.

Jedného dňa som šla z práce domov skôr, no už i tak začínala byť tma. Plná strachu som kráčala čo najrýchlejšie. Opäť som ho začula. Ani som sa neobzrela a už som utekala. Rýchlo som vytiahla kľúče, vbehla dovnútra bytovky, odomkla byt a zabuchla. Celá roztrasená som sa oprela o stenu. Počula som, ako dychčí a lapá vzduch. Srdce mi búšilo, v ušiach hučalo. Rozbehla som sa do kuchyne po nôž. Náš byt bol na prízemí, čiže rozbiť okno a vojsť dnu nebol problém. S nožom v ruke som sa oprela o stenu bytu tak, aby ma nebolo vidieť. Závesy sme mali napoly zatiahnuté a keď som vykukla, videla som obrys jeho hlavy za závesom. Neviem, ako dlho som pri tej stene bola. Bála som sa čo i len hlasnejšie dýchať. Napokon prišiel domov manžel.

Od toho okamihu som vedela, že musíme odtiaľto preč. Na druhý deň sme sa odsťahovali. Odvtedy prešlo už 30 rokov a dodnes som nezistila, kto to bol...

Jarmila

Čo my na to?

Tajuplný príbeh čitateľky naháňa strach. Našťastie sa nič nestalo a zostala jej len zvláštna spomienka na niekoho, o kom netuší, kto to bol a prečo ju prenasledoval. Zarážajúce však je, že polícia nemôže konať, kým sa nestane niečo vážnejšie. Mnohokrát je potom už neskoro. Možno išlo skutočne len o ctiteľa, ale pokojne to mohol byť aj násilník. To sa už dnes nedozvieme...