S Jozefom sme sa spoznali pred 11 rokmi. Obaja sme mali za sebou jeden rozvod a tentoraz sme chceli, aby to vyšlo. Je pravda, že sme už nemali 20 rokov a obaja sme si do vzťahu priniesli isté očakávania aj zlozvyky, ktoré sa nedali len tak ľahko zmeniť. Spolužitie bolo veľmi náročné a len naša vôľa nestačila, aby to fungovalo.

O čom sme sa najviac hádali?

Vlastne to boli samé hlúposti, ktoré rozčuľujú aj iné dvojice. Kto má kedy vyniesť smeti, kto umyje riad, kam pôjdeme na dovolenku, ktorý program v televízii si večer pozrieme, koho matku cez víkend navštívime? A tak ďalej, a tak ďalej... Neboli to veľké veci, ale stačili na to, aby sme sa od seba čoraz viac vzďaľovali. Neustále sme sa škriepili a dokonca sme sa aj trikrát rozišli. Nakoniec sme si vždy uvedomili, že to bez seba dlho nevydržíme.

Ani spolu, ani zvlášť

Po niekoľkých týždňoch sa jeden z nás vždy vrátil k tomu druhému s ospravedlnením a presvedčil ho, že má zmysel v manželstve pokračovať. Po poslednom návrate sme vymysleli, že tentoraz sa k sebe nenasťahujeme. Budeme pokračovať spolu, ale každý z nás si ponechá svoj byt. Jozefov byt bol v podnájme a bývali sme v tom mojom, ale nastal čas skúsiť to inak. Jozef poslal podnájomníka preč a každý z nás zostal vo svojom byte. A odvtedy sme spolu šťastní!

Vymysleli sme si vlastný zoznam pravidiel, ale neprekáža nám, ak sa občas niečo vyvinie inak, ako sme sa dohodli. Tých základných sa však pevne držíme. Na dovolenky chodíme zásadne spolu, a tiež u seba často prespávame. Večerať zvykneme u mňa alebo u Jozefa, aj on dobre varí. Občas zájdeme do reštaurácie a sú dni, kedy večeriame každý sám. Sex je odvtedy úžasný! Spoločné noci nás nenudia a opäť cítime vášeň, ktorá už pomaly vyhasínala. Takto nám to funguje a verím, že ešte dlho fungovať bude.

Eva