Vydávala som sa z lásky. Čistej, úprimnej a bola som zaľúbená až po uši. Jednoducho tak, ako to má byť. Až po prekvapivý zlom. Z môjho drahého sa vykľul tyran. Akoby mu robilo radosť ničiť ma a ponižovať, ba aj biť. Odišla som od neho, hneď ako sa pustil aj do nášho malého triapolročného syna. Chcela som ho uchrániť pred peklom, ktoré som si zažívala sama, a od zlého príkladu, ktorý by mu mohol dať. Po rozvode som mu otca vôbec nespomínala, najmä to, prečo sme sa rozišli. Muž aj tak o syna nejavil žiadny záujem.

Udial sa však pravý opak. Napriek tomu, že som sa ho snažila vychovať, ako som najlepšie vedela, z môjho synčeka vyrástol hulvát. Nič si nevážil, dokonca ani mňa. Nechápala som to, ale stále viac a viac sa podobal na svojho otca. Na moje zdesenie. Školou preplával len tak-tak, aj keď nebol hlúpy a mal na to, aby ju zvládol bez problémov. Lenže jeho zaujímali viac kamaráti a partie ako škola. Jedného dňa prišiel domov s dievčaťom. Hľadelo na môjho syna s takou láskou, že ma to úplne dostalo. Boli takí mladí. A čakali bábätko. Vystrojili sme svadbu, ako sa patrí, a v tom veľkom dome som už nebola sama, ale zrazu sme boli štyria. Teda, mohli sme byť. Peter, môj syn, stále niekde ponocoval, viedol život, ako keby nemal ženu a dieťa, úplne ignoroval zodpovednosť a povinnosti otca a manžela. Keď mu protirečila, strelil jej zaucho. Nechcela som to vidieť, ale jej plač bolo počuť aj cez stenu...

A tak sme nejaký čas žili, veď žiť predsa bolo treba. Peter už doma ani nebýval, a keď prišiel, len si niečo vzal a znova zmizol. Nezabudol ani na peniaze. Vraj potrebuje pomôcť kamarátovi... Nepripisovala som tomu význam, až kým nezačali chodiť známi pýtať si peniaze, čo požičali Petrovi. Dva roky mi trvalo, kým som si pripustila, že môj syn je gambler. A ďalšieho pol roka, kým som sa odhodlala na zúfalý čin – vymenila som zámky od vchodu a odhlásila ho z trvalého pobytu u nás. Za nemého súhlasu jeho manželky. Z času na čas zavoláme hliadku, keď kope do dverí a rozbíja okná... Na vlastného syna. Zúrivého, že nemôže ísť domov. K vlastnej mame a k vlastnej žene. Slzy mi už dávno prestali tiecť, no moje srdce zakaždým krváca. Neprestajne. Ako matka som zlyhala. Ale nechcem zlyhať ako svokra a babka.

Ten malý uzlíček, z ktorého vyrastá môj krásny vnúčik, je to, čím teraz žijem. Spolu s jeho maminou. Je to paradox, no s ňou si rozumiem lepšie ako so synom. Možno práve preto, že ju tak chápem v situácii, v ktorej sa ocitla... Sama som v nej žila dosť dlho.

Nikdy by mi nenapadlo, že raz vyhodím syna z domu

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás