Ako študentka som sa vždy tešila na nové vydanie Nového Času pre ženy a jeho pestrý obsah. Dnes mám to šťastie, že ho spolu s mojimi kolegyňami tvorím pre vás aj ja a veľmi ma to baví. Rada prinášam v jednotlivých rubrikách nové informácie, zaujímavé postrehy, i moje vlastné myšlienky. Okrem domácnosti, vzťahov, zdravia, ezoteriky či hlavnej témy, píšem aj skutočné príbehy, ktoré sa stali mojou srdcovkou. Keď som začala spracovávať príbehy, ktoré vytvoril sám život, prišla tá najväčšia radosť z práce v časopise. Rada dostávam do povedomia osudy žien, ktoré nemajú v živote na ružiach ustlané a napriek tomu sa nevzdali. Rovnako obľubujem také, v ktorých sa ženy inšpirujú navzájom. Vďaka nim i ja sama napredujem.

Soňa Andrisíková

Opäť sa hlásime z košickej stanice, je piatok, takže rušno. Prichádzame tesne pred 16.00 a víta nás iný pán farár. Prosí všetkých dobrovoľníkov, aby prišli do stredu haly, a informuje, koľko humanitárnych vlakov dnes príde a kedy. Rozdeľuje nás na stanovištia – kufre, lístky, občerstvenie, smerovanie ľudí. Na dnešok sme sa vyzbrojili, kúpili sme detské prstienky s jednorožcami, ďalšie nálepky, farebné kaleidoskopy a hlavne bublifuky. 

V strede haly vlakovej stanice plače malý, asi dvojročný chlapček až v takom amoku, že ledva dýcha. Mama plače s ním, nevie ho utíšiť. Chlapček sa mi javí, akoby mal psychickú poruchu - možno autizmus, ale ktovie odkiaľ prichádzajú a čo všetko si zažili. Podávam mu farebný kaleidoskop a zlostne ho hodí o zem. Poviem mame, nech sa ide občerstviť aspoň vodou, že s chlapcom počkám. Chlapec spustí ohromný krik a plač, kope na zemi nohami, odletia mu ponožky aj topánky. 

Beriem ho do rúk, aj keď búcha pästičkami a kope. V cudzom objatí je neistý, ale trošku pokojnejší. Nesiem ho rovno mame k stánku s vodou. Beriem bublifuk. Chlapcov plač prejde do dvoch sekúnd. Dieťa sa smeje a naháňa bublinky. O chvíľu je v strede haly kopa detí a všetky chytajú bublinky. Keď bublinková voda dopadne na tvár: „Joj, mokrota,“ smejú sa deti. „Ešte, ešte nazirky!“ Usúdim, že sú to bublinky. Rodičia aj nerodičia sa usmievajú, dobre sa pozerá na detskú radosť, vlastne akúkoľvek, hlavne úprimnú a skutočnú.

Presúvam sa do stánku s oblečením, vyťahujem detské veci a usporadúvam. Pristaví sa staršia pani: „Môžem vám tu nechať svoj kabát? Je úplne nový, čistý a vypratý, nenosím ho, je mi, žiaľ, malý.“ Opatrne ho vyťahuje starostlivo poskladaný z pevnej tašky. Ďalší ľudia priniesli detské rukavice a čiapky. Prídu ku mne dve staršie Ukrajinky, či si môžu zobrať deku, a sadajú si vedľa môjho stanovišťa na schody. Staršiu Ukrajinku zaujme ružový kabát, ktorý pred chvíľou priniesla staršia Slovenka: „Myslíte si, že by mi bol? V tejto bunde mi je zima.“ Navrhujem, nech si ho vyskúša. „A nie som naň stará? Je ružový a ja už som stará.“ Upokojujem ju, že jej pristane a vyzerá ako mladica. Spokojne si ho zazipsuje a obzerá sa v ňom. „Koľko máte rokov? Dvadsať? Úplne ste omladli!“ vtipkujem s ňou a ona sa usmieva. „Mám 30 rokov, tak dobre v ňom vyzerám!“ smeje sa pani. Spokojne si sadá na schody.

Z vlaku vychádza mladé dievča s bábätkom v rukách. Veľmi plače aj ona, aj bábätko. „Už ďalej nemôžem, už nevládzem, som veľmi unavená.“ Podídem k nej, že jej pomôžem, ponúkam detský nosič, ktorý tu nechala mladá slovenská rodinka, pýtam sa, ako sa volá maličká, ktorú drží na rukách. Alica má sedem mesiacov. Odprevadím ich do čakárne, aby ju mohla nadojčiť. Sľubujem, že im so všetkým pomôžem a nasadím ich až do vlaku. Ľuda pochádza kúsok od Charkova. Vlak tesne stihli. Chvíľu po tom, čo nasadli, Rusi spustili bombardovanie na okraji ich mesta. 

Cestuje ona, jej mama a malá Alica. Na hranici vo Vyšnom Nemeckom stretli Annu, tá mala namierené do Trnavy ku kamarátke Ukrajinke, ktorá žije už nejakú dobu na Slovensku. Ľuda s mamou a malou Alicou nemali nikam namierené, len utekali. Anna ich stretla na hranici, skamarátili sa a navrhla im, že sa o ne s kamarátkou z Trnavy postarajú a prichýlia ich. „Budem pracovať a Ľuda bude s malou Alicou,“ hovorí mi Anna ich ďalšie životné plány. Keď mi príbeh rozprávajú, obe majú slzy v očiach a hladkajú sa navzájom po ramenách. Ony rozprávajú po ukrajinsky a ja po slovensky. Všetko si rozumieme.

Ľuda, držiac spiacu Alicu v ružovom pletenom kabátiku medvedími uškami, spomína na krásne parky v Odese, na architektúru v Kyjeve, na miesta, kam sa túžila ísť pozrieť, no už neexistujú. Hovorí, že máme pekných chlapcov, ona svojho muža nechala doma. Pýtam sa, ako to je, či je doma a čaká, kým ho povolajú do vojny. Vraj je doma za počítačom, sleduje situáciu a je s nimi v neustálom spojení. Chce bojovať, ale štát ho nechce prijať, civilistov zatiaľ vraj netreba. Rozpravám im o Trnave, o kaviarňach, o meste. 

Pýtam sa, kde boli zamestnané, kým žili na Ukrajine. Anna robila na cudzineckej polícii, spracúvala víza a Ľuda pracovala v závode. Po anglicky nevedia, ale pracovať chcú. Ďakujú nám všetkým, ako sme ich prijali, a prosia ma, nech to všetkým dobrovoľníkom odkážem. Sme vraj veľmi vrúcny národ! Podávam jej deku, aby zakryla spiacu Alicu. Balím im jedlo na cestu. Dávam im na seba kontakt a sľubujem, že sa stretneme v Trnave na káve v tej príjemnej kaviarni, o ktorej som im rozprávala. Odnesiem im veci do vlaku a usadím ich. Objímajú ma a lúčime sa bozkom

Zastavila nás rodinka s deťmi – Slováci. Deti vytriedili nejaké hračky pre deti z Ukrajiny a nakúpili čokoládky. Pýtajú sa nás, či ich môžu odovzdať deťom. Rodičia ich nabádajú, aby išli samy odovzdať svoje hračky. Vedieme rodinku do čakárne naplnenej ukrajinskými matkami a deťmi. Slovenské detičky nesmelo odovzdávajú starostlivo pripravený balíček. Keď sa ukrajinským a slovenským mamám stretnú pohľady, plačú. Vytiahla som slávny bublifuk. Deti začali pišťať od radosti. Naháňali bublinky. „Nazirky, nazirky!“ Každý chce fuknúť do bublifuku a predbiehajú sa, komu to ide lepšie. Nachvíľku musíme prerušiť bublinkové radosti, nakoľko nás potrebujú na hlavnom stanovisku, no deti protestujú. Sľubujem im, že ešte prídem.

Starší deduško prišiel na stanicu, z igelitky vyťahuje a deťom rozdáva jabĺčka, banány, lízanky – len tak. Zrazu okolo nás prejdú mladí Slováci s prázdnym kočíkom plným jedla a produktov z nášho stanovišťa. Namierili si to rovno do čakárne, tak sme sa hneď vybrali za nimi. Tvárili sa, že sú tam s dieťaťom, poprosili sme ich, nech odídu. Kolegyni to nedalo a sledovala ich ďalej. Jeden z nich vytiahol našu dobrovoľnícku vestu a nasadil si ju na seba vždy, keď potreboval na stanovišti nabrať veci. Odvážne ho konfrontovala, sama mu uchmatla vestu a pohrozila, že ak sa ešte ukáže, bude zle. Následne si ho prebrali policajti. Okolo 23.00 sa situácia upokojuje, nejaká mladá rodina donesie čerstvé rezne: „Tieto sú pre nich, no a v tejto nádobke pre vás dobrovoľníkov.“ S chuťou sa kŕmime.

Posledný deň bol krátky. Prišli sme len na dve-tri hodinky. Povedali nám, že sa môžeme pridať, ale bez reflexnej vesty, tie už pre nás nemajú. Ukážeme im, že vesty ešte sú, že sme ich večer schovali, aby sa nedostali do rúk nepovolaným osobám. Na stanovišti je dnes čisto, nadránom sme všetko zorganizovali a usporiadali, aby to bolo poruke. Boli tam noví dobrovoľníci a my starí „harcovníci“ sme už všetko ovládali. Dve ukrajinské dievčatká, rovnako poobliekané, si vyberali hračky z kartónovej krabice, kde boli k dispozícii zdarma. Dala som im prstienky s dúhou a obláčikom. Povedala som, že si ich môžu nechať, ak sa im páčia. Potom som im na bundičky nalepila trblietavé srdiečko. Dievčatká si obzerali prstienky a mame ukazovali srdiečkové nálepky na bundách. Staršie dievčatko na mňa neisto pozrelo, nevedelo, či mu budem rozumieť. Tichým hláskom povedalo: „Ty taká dobraja.“ Odpovedala som jej, že je statočná a tiež dobraja.

Je 15.00, balíme sa a ideme k svojmu nástupišťu. So všetkými dobrovoľníkmi sa lúčime a držíme im palce, prajeme veľa síl do ďalších dní. Obľúbeného pána farára nevieme nájsť. Vlak odchádza z piateho nástupišťa, keď vyjdeme hore, zbadáme pána farára na prvom nástupišti. S pár dobrovoľníkmi čaká na príchod humanitárneho vlaku vezúceho Ukrajincov. Mal by prísť každú chvíľku, a tak všetci čakajú v pozore, aby boli pripravení. Kričíme cez štyri peróny, že im ďakujeme za všetko. „Ste skvelí, úžasní ste, ďakujeme vám!“ kričí pán farár. „Ste šikovní, šťastnú cestu,“ kričí mladý študent z Ukrajiny, jeden z dobrovoľníkov. So slzami v očiach nastupujeme do vlaku s prestupom smer Zvolen, aby sme neblokovali priamy spoj do Bratislavy pre ukrajinské rodiny. ■<br>

Osud mladej mamičky s bábätkom naháňa zimomriavky: Nasadli na vlak a o chvíľu... OCH, zlý sen!

Soňa Andrisíková

Autor článku

Soňa Andrisíková

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

Osud mladej mamičky s bábätkom naháňa zimomriavky: Nasadli na vlak a o chvíľu... OCH, zlý sen!

Soňa Andrisíková

Súvisiace články

Strávila iba jednu noc s priateľom najlepšej kamarátky, ale to, ČO UROBIL POTOM, vôbec nechápe!

Zuzka sa rozhodla počas pandémie učiť deti SAMA! ZMENA, ktorá sa udiala, je SEN každej matky

Simone vadí, že mladý priateľ je sexuálne NESKÚSENÝ! Veštkyňa odkazuje, nakoniec ho... UFF!

Autor článku

Soňa Andrisíková

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás