Pani Amália: Očarila ma keramika

„Ako dieťa som chodila do umeleckej školy. Už vtedy som mala rada keramiku a kdesi vo svojom vnútri som cítila, že sa jej budem v živote venovať oveľa viac,“ hovorí na úvod. To bolo ešte v Košiciach, kde prežila prvých dvadsať rokov života. Vysoká škola, ktorú si vybrala, však akosi s jej snom nesedela: „Chodila som tam chvíľu na stavebnú. Ale napokon som si splnila svoj detský sen. Azda je za tým aj to, že v rodine máme výtvarníkov. Strýko bol v sedemdesiatych rokoch ilustrátorom detských kníh.“

NIČ NENECHALA NA NÁHODU

„Keďže pri keramike je veľmi dôležitá príprava, hľadala som možnosti, kde sa to naučiť. Nechcela som sa púšťať do niečoho modelovaného, hrať sa na nejakú umelkyňu, keďže na to nemám vzdelanie. Mala som však jasno v tom, že sa chcem už od začiatku venovať úžitkovej keramike.“ Kamarátka jej poradila, že v českom Chomutove je na to dobrá škola, kde sa v rámci tematických kurzov skvele naučí remeslu. Dala sa na štúdium a privítala, že sa na kurzoch dbalo aj na výtvarnú stránku, čím sa jej schopnosti mohli rozvíjať oveľa výraznejšie. „Po treťom kurze na tejto škole som si zabezpečila v Modre hrnčiarsky kruh a neskôr aj pec,“ spomína na svoje začiatky. Keďže má veľmi rada históriu, chcela vytvárať voľné repliky historickej keramiky. „Chvíľu som sa tomu venovala, ale cítila som, že by som mala vymyslieť niečo nové.“ A sen sa tak začínajúcej keramikárke začal napĺňať!

ROZHODLA SA ODÍSŤ Z PRÁCE

„Zamestnaná som bola ako sprievodkyňa, a keď som prišla domov, obvykle som v dielni pracovala aj do polnoci.“ Niekoľko rokov to bolo veľmi hektické, pretože popri zamestnaní a práci v dielni chodila pani Amália aj na jarmoky predávať svoje prvé dielka. O jej keramické skvosty bol našťastie veľký záujem. „Postupne som zistila, že z keramiky, ktorú som tak milovala, sa bude dať aj vyžiť. Zamestnanie som teda opustila. To bolo pred piatimi rokmi. Odvtedy pracujem na živnosť,“ prezrádza s úsmevom.

MEDZI ĽUĎMI JE TO KRAJŠIE

Veľmi rada sa venuje tvorivým dielňam, ktoré sa odohrávajú pred zrakom verejnosti. „Chodievam na rôzne hrady a s tým spojené podujatia, napríklad historické jarmoky. Veľmi pekný je trnavský alebo kežmarský jarmok,“ vypočítava. „Postupne som hľadala aj iné možnosti, ako predávať a vystavovať tu u nás, v skanzene liptovskej dediny.“ Pôsobila tam celé leto a tým sa to vlastne začalo. „Viete, človek sedí celý deň v dielni od októbra do začiatku mája a potom by už veľmi rád bol niekde vonku. Ono je to naozaj o sedení, točení a maľovaní. Je to náročné.“ Pani Holíková sa veľmi teší, že sa jej podarilo dostať na Spišský hrad, kde v sezóne zotrvá aj pol roka. „Vlani som tam bola prvýkrát. Je to nádherný život. Idete na hrad za ranného slniečka, ktoré pozvoľna dopadá na zem, a postupne sa to v priebehu dňa všetko krásne mení. Je to okrem iného fantastická inšpirácia, ale aj pohoda a pokoj.“ Tamojšie ústretové vedenie jej ponúklo krásny priestor, ktorý má aj klenbu, dokonca priamo na prehliadkovej trase. Zaujímavosťou je, že návštevníci hradu si keramikárčenie môžu aj sami vyskúšať. „Skúšajú to v prostredí, ktoré som sa snažila vytvoriť tak, aby sa presne podobalo na doby dávno minulé. Je to veľmi zaujímavá skúsenosť nielen pre mňa, keď vidím, ako ľudia túto prácu vnímajú, ale najmä pre návštevníkov, ktorí sa snažia vytvoriť vlastný výrobok. Je to úžasná, veľmi prínosná psychológia,“ pochvaľuje si.

ĽAHKÉ TO NIE JE

Na to, aby ste vytvorili dobrý výrobok, musíte vytočiť až tonu hliny. „Sama som tomu nechcela veriť, ale presvedčila som sa, že je to naozaj tak.“ Popri tom bolo treba veľa vecí študovať: históriu, motívy... „Veď viete, keď človek chce vytvoriť niečo krásne, musí na sebe veľa a trpezlivo pracovať. Musíte mať predstavu, aká nádoba je proporčná, kde má mať hrdlo, rameno, či má byť menšia, alebo naopak väčšia, alebo v akom štýle ju treba robiť. Pre mňa nebolo veľmi ťažké alebo zaťažujúce naučiť sa pracovať pri kruhu. Azda preto, že som to veľmi chcela. Väčší problém je technologická stránka veci, ktorú si je treba dobre naštudovať,“ odporúča.

ČAJNÍK DÁ NAOZAJ ZABRAŤ

Technicky najnáročnejšie sú práve čajníky, ktoré pozostávajú z niekoľkých častí. „Jeden čajník robím asi jeden a pol hodiny. Keby som mala byť úprimná, finančne sa až tak neoplatia,“ smeje sa.

CHYSTÁ SA NA CESTY

„Som tak trocha kočovný typ. Mám predstavu, že sa vyberiem do sveta za ďalšími vedomosťami. Túžim navštíviť veľmi dobré dielne, ktoré sú napríklad v Británii alebo Írsku. Rada by som vytvorila vlastný štýl v rámci tradícií,“ teší sa sympatická keramikárka.